(1) Uvoľním trochu reč a kritika bude len ľahkým náčrtom:
Základná vlastnosť pohodového človeka je, že nič nerieši. Nie je v pohode, ak sa stále vŕtam v nejakom probléme. Tam kde sú problémy, pohoda končí. Preto je pohoďák večne zaskočený, keď musí chodiť do nepohodovej práce. Keď má príjemnú prácu, tak nič nerieši, je šťastný, prácu si užíva. To neznamená, že v práci nemá žiadne problémy, ale len to, že problémy v pohode zvláda. Hustí ľudia v pohode zvládajú svoj život a obdivujeme ich, ako im to ide od ruky.
Pohodový človek si užíva. Nie je to ale žiadny hedonistický príkaz, že si musí užívať tak veľmi, ako sa len dá. Je príjemné robiť to, čo chcem, kedy chcem, ako chcem, s kým chcem... Úplne postačí k pohode a šťastiu, keď sedím v príjemnom prostredí, kde nič nemusím riešiť - kvasenie je pohodové. Väčšia pohoda je tam, kde mám viac príjemných možností. Super jedlo, príjemní ľudia, pohodlné sedenie, aj sa môžem prejsť po krásnej pláži, zahrať si volejbal... Môžete si tu robiť, čo sa Vám zachce a ak sa Vám nič nezachce, tak je v pohode zostať tam kde ste, lebo aj to miesto je príjemné.
Pohoda žije okamžikom. Ten, kto sa stará o to, čo sa mu môžem nepríjemné stať o rok, priveľmi rieši. Je v pohode ale riešiť, kam pôjdeme o rok na dovolenku, kam cez víkend skočíme na pivo. Hustý človek sa v nepohode nestratí a dokáže byť sám sebou a v pohode napriek nečakaným nepríjemnostiam.
(2) Ako sa v pohode vyhnúť príkazu pohody?
Preskripcie sú vlastne príkazy. Nátlak nie je v pohode. Pohodoví ľudia neprikazujú, keď niečo chcú. Sú spontánni. Pohoďák ani v krčme nevydá príkaz čašníkovi, ani ako šéf nič nekáže zamestnancovi - len vyjadrí, čo by chcel, čo by mohlo byť fajn... Keď to nejde, tak to nejde. Pohoďák nepohodu nerieši. Dokáže ľahko mávnuť rukou, lebo jemu toto môže byť jedno. Alebo ešte lepšie: na nepohodovým komandujúcim ľuďom ukážu prostredník jednej ruky.
(3) Ako sa v pohode vyhnúť univerzalizácii pohody?
Univerzalizácia nie je pohodovou záležitosťou, lebo pohodu rozširuje, bez ohľadu na čas, miesto a osobu - či sa nám chce, alebo nechce. Fiktívny príklad postupu univerzalizácie: Keď je v pohode festival X, lebo je tam kapela A, tak je v pohode akýkoľvek festival, kde je kapela A. Festival Y nie je ale v pohode, aj keď tam kapela A, lebo tam nečapujú žiadne pivo. V pohode sú teda všetky festivaly, kde je skupina A a pivo? To už nejdem riešiť. Už musí byť jasné, že takýmto prístupom pohoda končí.
Univerzalizácia nehľadí na čas. Ak bolo X v pohode včera, tak X bolo v pohode aj pred tisíc rokmi a bude v pohode aj za tisíc rokov. To ale ruší spontaneitu. Ak som v pohode, žijem pre dnešok a ďaleko v čase sa nepúšťam. Univerzalizmus je formálna a logická záležitosť. Pohoďák je ale uvoľnený (neformálny) a o logickú prísnosť uvažovania sa nestará. Nie je problém ukázať logike prostredník.
Pohoďák nie je ale ignorant. Zaujíma sa o svet, poznáva jeho krásy, cestuje, stretáva ľudí, baví sa s ľuďmi. Možno len cez internet, alebo naozaj pri tom precestuje tisíce kilometrov. Všetko samozrejme len tak, neformálne, spontánne. Dialóg pohoďákov sa nevenuje riešeniu problémov, ale radšej spomínajú na príjemné zážitky a plánujú ďalšie. Je v pohode sa tiež posťažovať, zveriť sa s problémami. Bez siahodlhého riešenia samozrejme. Niekedy to stačí a okamžitý pocit nepohody sa vytratí. Pohoďák aj poradí človeku v núdzi, ale len tak nezáväzne navrhne niečo, ako by to mohlo fungovať. Ak sme dostatočne hustí, problém po čase sám pustí. Stačí mať dáke informácie ako inšpiráciu a mať tú správnu intuíciu.
(4) Estetika ako nepohodová filozofická disciplína?
Je to tak, nevyznám sa síce dobre v tejto disciplíne, ale pokiaľ viem, používa postupy filozofie - možno práve logiku a možno existuje aj niečo také ako analytická estetika.
Estetika nezostáva pri intuíciách, ktoré nás bezprostredne informujú o kráse. Postupuje univerzalizáciou - ak máme určitý estetický princíp, tak ho musíme uplatňovať na všetky predmety; resp. ak je vec X krásna, pretože má vlastnosti A, B a C, tak sú krásne všetky veci s vlastnosťami A, B a C.
Estetika je nielen popisná (deskriptívna), ale aj určuje pravidlá, čiže je normatívna (preskriptívna) - preto majú ešte stále akúsi pochybnú autoritu kritici umenia - povedia, čo je dovolené a prikázané v umení.
(5) Pochybné sociologické zamyslenie
Zdá sa, že pohoda, príjemné a husté majú blízko k použitiu nasledujúcich slovných spojení, ktoré sú zrejme už na ústupe: „byť v móde", „byť in", „byť trendy". Móda bola aristokratická - odvíjala sa od vkusu nejakej menšej skupiny ľudí. Pohoda je ľudová a individuálna - každý môže byť v pohode bez ohľadu na to, koho alebo čo nasleduje, najhustejšie ale je, ak je vkus šitý na mieru. Módu je nakoniec nemožné nasledovať, lebo je prirýchla, a nie je v pohode sa hnať za niečim, čo nám raz aj tak unikne.
Móda a pohoda sú na pomedzí estetiky a sociológie. Hovoria o kráse a sú schopné odsudzovať deviácie - aj keď len ukázaním prostredníka, či tichými výčitkami alebo sklopením pohľadu.
(6) Pochybné prehlásenie o nezaujatosti
Ja som sa ale snažil v tomto príspevku postupovať nezaujato. Nie som ale pohodový človek. Nechce sa mi totiž čakať, až sa mi niečo zachce, a tak sa do zábavy i práce nútim, nespontánne a formálne si rozkazujem. Rád tiež veľa riešim - mám záľubu vo filozofii a logike a v reči sa rád snažím o presnosť. Snaha o príjemné ma často otravuje, lebo ma odvádza od toho, čomu sa naozaj chcem venovať - je mi väčšinou jedno, aký mám účes, ako sa oblečiem, ako chutí to, čo zjem, v akom prostredí sa nachádzam. A nechce sa mi veľmi cestovať - lebo doma mám to, čomu sa chcem venovať. (Ale keď už sa na výlete nejak ocitnem, viem sa z toho tešiť.)
Napriek tomuto nezáujmu o pohodu sa s pohodovými ľuďmi musím a chcem stretávať. A mám ich (Vás) veľmi rád. A to, že ma mnohé otravuje nie je v pohode. Vzďaľujem sa tak od ľudí - nie je úplne v poriadku, keď sa rád stretávam s niektorými ľuďmi a pritom sa osobne nestotožňujem s ich hodnotami. Je to od istej miery univerzalizácie aj logicky nezmyselné - nie je zlé, keď máme rôzne niektoré záujmy, ale priateľstvo si vyžaduje aspoň čiastočnú zhodu v záujmoch, aby bolo vôbec možné stretnutie, ktoré je viac ako náhodná zrážka v čase a priestore.
Medziľudské vzťahy ale nestoja len na estetike, ale aj na nezaujatej snahe o pomoc. A aj s estetikou si môžeme pomáhať. Preto sú na mieste jemne nepohodové otázky: „Prečo sa ti nepáči hip-hop?"; „Prečo stále odmietaš piť jablkovicu?"; „Prečo vraštíš čelo, keď obdivne rozprávam o Immanuelovi Kantovi?"
(Nesnažil som sa presne ohraničiť, kde pohodové myslenie končí a kde začína. Takéto rozlíšenie ani nie je presne možné, lebo pohoda má mnoho rôznych podôb. Predpokladal som, že pohodové myslenie má určité špecifiká a zamlčané pravidlá, vďaka ktorým je vlastne možné - vyhýbanie sa prísnosti v myslení a uprednostňovanie estetických záujmov. A nemožno pri estetike myslieť len na umenie, ale aj na šport, ako som už povedal inde. Neviem, pred akou oblasťou sa estetické súdy zastavia - aj náboženstvo môže byť krásne, aj morálka, aj veda...)
