Dnes už nikoho neprekvapí, ak je jedna rodina rozletená po celej Európe. Moja teta žije v Španielsku, bratranec študuje v Prahe, kamaráti sú v Amerike a priateľka Zuzka a ja sme na leto v Anglicku. Neznamená to však, že na Slovensko zabúdame. Hovorí sa o odleve mozgov, čo je iba polovičnou pravdou. Veľa týchto mozgov patrí mladým ľuďom, ktorí sa neskôr vracajú späť a sú bohatší o skúsenosti, videli svet a nehanbia sa za to, že sa tam cítili ako doma. A pritom zostávajú patriotmi a sú hrdí na svoje korene.
Hranice našej domoviny už nesiahajú len od Tatier k Dunaju. Dnes naša vlasť siaha od Škandinávie po Maltu, od Pyrenejí po Duklu a ešte ďalej. Nedávno mi kamarát (mimochodom žijúci v Londýne) napísal, že sa cíti nielen Slovákom, ale aj Európanom.
V Manchesteri, odkiaľ píšem tieto riadky, o tomto všetkom dobre vedia. Žijú tu ľudia z viac ako 70 krajín sveta. A cítia sa tu dobre, rovnako ako my so Zuzkou hoci sme tu zatiaľ iba 7 dní. Minulý rok sme boli prostredníctvom agentúry na úplnom severe Anglicka. Tam, kde sa začínajú škótske pastviny a „ovce s kravami si dávajú dobrú noc“. Tento rok sme vzali osud do vlastných rúk a prišli do Veľkej Británie na vlastnú päsť.
Nechceli sme ísť úplne „na blind“. Pýtali sme sa priateľov, hľadali ponuky na internete. Lenže nájsť si prácu na začiatku júla nie je jednoduché. Rovnaký zámer ako my malo tiež niekoľko stovák slovenských, poľských a iných študentov a tak žiadna pracovná ponuka nemala šancu vychladnúť.
Veľa som stavil na „live-in jobs“ v hoteloch v Lake Districte. Pod pojmom „live-in“ sa myslí práca v hoteli (kuchár/čašník/vrátnik/chyžná) s možnosťou výhodného ubytovania. Nuž a Lake District (alebo jazerná oblasť) je jedna z najkrajších lokalít Anglicka. Lacné ubytovanie a strava, dobrá práca a nádherné miesto na výlety vo voľnom čase – to bola moja predstava ideálneho leta. Obvolal som snáď každý hotel, ktorý ponúkal i tie, ktoré neponúkali prácu. Viackrát. Minul som takmer celý 10 eurový Skype-kredit (a to je veeeľa minút hovorov). Žiaľ, úspešného konca som sa nedovolal. Buď boli všetky pozície obsadené, alebo vyžadovali príliš skorý alebo naopak neskorý dátum nástupu. Alebo mali len 1 voľné miesto.
A tak sme 3. júla leteli do Manchesteru len s mojím jediným internetovým úspechom – s vybaveným ubytovaním. Aj to je však lepšie ako nič. Nedá sa hľadať práca bez strechy nad hlavou. A ubytovanie máme naozaj skvelé. Prekonalo naše triezve očakávania. Bývame vo Fallowfielde, v tichej (a bezpečnej:) štvrti, asi 20 minút mestskou dopravou od centra. Dom zdieľame s Angličanom, Španielkou a poľským párom.
Prácu sme si teda začali hľadať na mieste. Od minulého roka nám zostali bankové kontá a hlavne skúsenosti. Mysleli sme, že naše očakávania sú realistické, ale počet Poliakov a Slovákov nás mierne zaskočil. Od pondelka až do piatku sme listovali ponuky v lokálnom „job centre“, telefonovali, vyplňovali „application forms“, chodili na interview. A ako to vyzerá po 7 dňoch v Manchesteri?
S radosťou môžem napísať, že si Zuzka našla prácu. A veľmi dobrú. Od soboty robí v reštaurácii v priateľskom kolektíve. Zamestnávateľ ju bez problémov vzal na 40 hodín týždenne a problémy nebudú ani s našim odchodom v polovici septembra. A keďže je všetko legálne, budú sa aj vracať dane :)
Ja si ešte zamestnávateľa hľadám, ale mám rozohraných viacero pozícií. Bol som na pohovore na post „data-entry for SAP“ pre leteckú spoločnosť, „technician“ (skladanie počítačov a inštalovanie systému) pre IT firmu vzdialenú 5 minút od domu a tiež zo mňa môže byť „night porter“ čiže nočný vrátnik v jednom hoteli v centre. Uvidím, ktoré z toho vyjde. A možno to bude niečo celkom iné. Ako povedal Tom Hanks ako Stroskotanec: „Zajtra opäť vyjde slnko, bude nový deň a kto vie, čo prinesie príliv.“
Verím, že rovnako ako náš minuloročný ani terajší pobyt v Anglicku nebude len o práci, ale opäť spoznáme dobrých ľudí, pekné miesta a keď sa nás zima opýta, čo sme robili v lete, budeme sa s radosťou spomínať.
