Fotograf #1: Mirko Kozák, fotoaparát Meopta Flexaret
Fotograf #2: Peter Piatka, kompakt Olympus Camedia
Náš výlet sa začal na vlakovej stanici, kde sme nastúpili na osobáčik. John Steinbeck by mal pocit, že ideme Na východ od raja, podľa nás má však Žilina od raja ďaleko. Cestou sme uvideli rozľahlú stavbu, po ktorej pobehovali robotníci ako mravčekovia a budovali gigantické mravenisko, z ktorého by už koncom budúceho roka malo vyjsť prvé auto s označením Kia. Pracuje sa od svitu do mrku sedem dní v týždni. V tejto súvislosti mi napadá jedine parafráza Dzurindovej publikácie: "Kde sú bubáčiky, tam je cesta."
Vystúpili sme na stanici Strečno a pokračovali pešo k okraju Trenčianskej stolice. Červená turistická značka
nás viedla priamo k cieľu našej cesty. Fotoaparáty sme mali proklatě nízko u pasu a čakali sme na naše obete, na ktoré sme chceli zamieriť a nemilosrdne stlačiť spúšť.
Netrvalo dlho a prvé objekty stáli pred nami. CVAK CVAK!
Hneď nám bolo podozrivé, že by sa také roztomilé kozliatka túlali samé. Zatriasla sa vysoká tráva a pred nás vyskočili dve dospelé kozy. Ich útočne vyzerajúce rohy našťastie nepoužili a správali sa priateľsky. Svojím kompaktom som ich nafotil zo všetkých strán. Môj internátny spolubývajuci Mirko to však s Flexaretom nemá jednoduché. Najprv expozimetrom odhadnúť clonu a čas expozície. Následne hľadieť zhora do čarovnej skrinky a hľadať najlepšiu možnú kompozíciu. To však nie je také jednoduché, lebo obraz v hľadáčiku je vertikálne zrkadlovo prevrátený. Chce to trpezlivosť a čas. Veľa času. Kozy však nie sú žiadne fotomodelky a času nazvyš nemajú. "Chceme sa pásť, starec, tak si švihni, lebo ti z toho odhryznem!"
Náš výlet pokračoval lesnou cestou popri potôčiku. Žblkotajúca chladná voda vo mne vyvolala spomienky, ako som chodieval so starým otcom na huby. Do potoka sme si uložili dve fľaškové pivká a cestou z lesa zahasili smäd. My s Mirkom sme však neboli na hubách a nemali sme ani pivko. Tak sme smäd zahnali lacnou minerálkou, ktorá sa nám neskôr mierne vyliala do batoha kvôli nekvalitnému tescoidnému uzáveru.
Popri potoku sme uvideli dve či tri osamotené chaty. V slovenských lesoch celkom bežný úkaz. Dnes by ste si už takútu chatu nepostavili. Široké spektrum stupňov ochrany fauny a flóry nepovoľuje novostavby. Mirkovi sa však bývanie na samote pozdáva: "Keď budem veľký, takú chatu si kúpim a budem žiť v prírode."
Červená značka
sa zrazu prudko stočila doprava a nasledovalo stúpanie. Bolo nám jasné, že cieľ našej cesty je blízko. Zakrátko sa nám ukázal v celej svojej chátrajúcej kráse. Zrúcanina Starého hradu, známeho aj ako Starhrad alebo Varín.
Vyškriabali sme sa až do útrob hradu. Zub času ho nielen nahlodal, ale si z neho už aj poriadne odhryzol. Postavený v 13. storočí ako strážca považskej cesty. Od 16. storočia začal Starý hrad pustnúť, keďže vtedajší ľudkovia začali uprednostňovať luxusnejší hrad Strečno.
Starý hrad ako taký dnes už nedokáže uchvátiť. Veľmi pekný a pôsobivý je však výhľad na rieku Váh. Posúďte sami:
Obišli sme Starý hrad zo všetkých strán, sprava i zľava, odhora až dole. Nasýtili sme sa výhľadu, spravili niekoľko záberov (Flexaret 2 ks, Olympus 20 ks) a vydali sa na cestu späť. Narazili sme na zaujímavé stromoradie. Do dokonalej kompozície však chýbala maličkosť. Jeden strom mierne zaostával. Mirko bol natoľko galantný, že sa strom pokúsil potlačiť do správnej pozície.
Keď sme už boli v takej experimentátorskej nálade, skúsil som i adrenalínové foto. Objektív môjho absolútne nevodotesného digitálu snímal len niekoľko centimetrov nad vlnkami potoku:
Cestou späť sa na nás spoza druhého brehu Váhu pyšne pozeral hrad Strečno. Jeho momumentálnosť ešte zvýrazňovala hradná skala, na ktorej tróni. Jeho návštevu sme odložili na neurčito. Predsa len, je to turistická atrakcia s obmedzenými otváracími hodinami a nenulovým vstupným. Strečno sme si aspoň zvečnili spolu s zakvitnutými šípkami s včielkou Majou.
Aj Mirko a jeho verný Flexaret tiež chceli záber Strečna. A tak na rad opäť prišiel expozimeter a dlhé chvíle čakania, kým vyletí vtáčik. Teraz mi napadá, do tej flexaretovskej skrinky by sa kľudne nejaký ten vták zmestil...
Takýto záber sa zrejme snažil Mirko zachytiť...
...ale bohužiaľ ho Flexaret sklamal. Potom, čo sme na druhý deň dali vyvolať film, zostali sme všetci prekvepení. Miro, ja, aj photoboy. Chybu nespôsobil ľudský faktor, ale staručký Flexaret, ktorý zrejme prepúšta dovnútra svetlo a tak bol celý film na spodnej strane osvetlený. Plač a slzy nám nepomohli. Prebiehajúce vyšetrovanie snáď dá odpovede na naše "Prečo?!". Už teraz však môžem skonštatovať, že malý Olympus túto bitku vyhral. Vojnu však zatiaľ nie :-)
