Všetko sa začalo programovým vyhlásením súčasnej vlády SR. Okrem iného sa v ňom uvádza, že "vláda zabezpečí zlepšenie v oblasti financovania vysokého školstva viaczdrojovým financovaním, vrátane zavedenia príspevkov študentov na náklady spojené so štúdiom v dennej aj externej forme". Toto vyhlásenie dostal za úlohu napĺňať minister školstva Martin Fronc.
A tak z dielne ministerstva prišiel zákon o študentských pôžičkách, ktorý upravuje množstvo oblastí a jednou z nich je i čiastočné spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Zákon trikrát neprešiel. Pre ministra Fronca to nebol signál, že zákon nie je dobrý, ale skôr, že koalícia je slabá a poslanci nerozumní. A preto len s malými úpravami sa snaží pretlačiť zákon po štvrtýkrát.
Nielen Fronc, ale aj jeho materská strana KDH a zvyšok koalície (okrem ANO) sú presvedčení, že zákon je správny. Diskusia o zákone sa často mylne zužuje len na polemiku o platení vysokoškolákov. Násilným zovšeobecňovaním sa tvrdí, že študenti sú proti poplatkom, lebo budú musieť platiť nemalé sumy (podľa návrhu 0 až 26 tisíc) za niečo, čo mali doteraz zadarmo. Táto predstava je však mylná. Z viacerých prieskumov vyplýva, že až 30 % študentov je za finančnú spoluúčasť. Treba teda rozlišovať medzi podporou zákona, ktorý predkladá Fronc a stanovisku k čiastočnému spoplatneniu ako takému.
Zovšeobecňovanie je riskantné rovnako ako bezhlavé zjednodušovanie. Zúžením spoločenskej diskusie len na poplatky sa strácajú ďalšie veci, ktoré zákon upravuje. Napríklad zrušenie štátnych dotácií na internáty v prospech štipendijného fondu. To je podľa mňa jeden z najväčších prešľapov reformy. Pre porovnanie - pri každej úspešnej reforme, ktorú má súčasná vláda za sebou, bolo potrebné "naliať" do systému prostriedky na rozbehnutie reformy. Ide najmä o dôchodkovú reformu, kde sa vyhradili obrovské sumy zo ziskov z privatizácie, aby sa nový systém mohol rozbehnúť. Oproti tomu počiatočný deficit štipendijného fondu navrhuje ministerstvo riešiť len presmerovaním dotácii. Ak by zákon prešiel v predkladanej podobe, stratia internáty milióny. Získajú ich študenti na štipendiách, ale je isté, že nie každý prostriedky internátu vráti.
Niekoľko konkrétnych čísel z ubytovacích zariadení Žilinskej univerzity. Pri strate dotácii by internáty (viac ako 4200 ubytovaných) stratili 19,7 mil. na príspevkoch na študentov (1 lôžko = 250 Sk), 12,7 mil. na mzdách pracovníkov a 4,5 mil. na odvodoch. Spolu takmer 40 miliónov korún. Mesačná platba by sa musela zvýšiť asi o 800 Sk mesačne na 2000 Sk za lôžko.
Predkladaný zákon je hlavne o štipendiách a pôžičkách. Čo sa týka sociálnych štipendií, výrazne si polepšia študenti z nízkopríjmových rodín, resp. z rodín, kde sú dvaja a viac vysokoškolákov. Štandardné rodiny (2 rodičia, 1 študent VŠ, 1 dieťa) by museli mať čistý mesačný príjem nižší ako 22 tisíc korún, aby študent získal najnižšie štipendium a to 800 Sk mesačne. Na štipendiá môžu teda zabudnúť usporiadané rodiny (2 rodičia, priemerná mzda), teda tzv. stredná vrstva. Tí by podľa Froncovho zákona platili plnú sumu školného, z ktorého 35 % sa má vracať v podobe štipendií. Inými slovami - viac ako tretina ich školného by išla študentom, ktorí budú mať nárok na štipendium.
Som presvedčený, že reforma vysokého školstva je viac než potrebná. Predkladaný zákon ministra Fronca však nie je dobrý. Nejde pritom o spoplatnenie ako také, ale o zákon ako celok. Proreformní politici naznačili, že lepšie je prijať zákon v tejto podobe a neskôr ho podľa potrieb novelizovať, aby sa situácia vôbec pohla dopredu. Takýto postup by rozhodne nebol znakom vyspelého zákonodarstva. Otázkou tak zostáva, prečo nebol Froncov tím schopný predložiť priechodný návrh a začať s reformou skôr, nie svojhlavo pretlačiť takmer rovnaký návrh až do súčasnosti, kedy je koalícia slabá, hrozí schválenie nerozumných pozmeňujúcich návrhov a zákon je takmer nepriechodný?
