Valí sa to na človeka zo všetkých strán. Súťaže, losovania, výhry, ceny. Človek pod tlakom takejto mozgovej masáže pomaly takmer zabúda na pravé hodnoty sviatkov a nadobúda pocit, že „šťastné Vianoce“ znamená šťastné na výhry a „štedrý deň“ je štedrý len keď získate balík peňazí.
Začalo to nevinne, na neMenOVanej rakúskej benzínke. Vracal som sa zo služobnej cesty a pri tankovaní som dostal zlosovateľný kupón. Pamätám si, ako som ho držal v ruke. Ďalej už len fragmenty: pero, vypisovanie, urna, nápis „15 x Peugeot 207“.
Za niekoľko dní na to som si predlžoval paušál na mobilnom telefóne. Slečna na predajni ma so šarmantným úsmevom informovala o zaradení do zlosovania o „60 x 1 milión korún“. Ani sa ma nepýtala, či sa chcem nechať zaradiť. Nuž ale, ruku na srdce – aj keby sa ma spýtala, pochybujem, že by som sa začal brániť. Videli ste už niekoho hádzať sa o zem s výkrikmi: „Nechcem vyhrať, nechcem“?
V televízii zatiaľ bežali desiatky atraktívnych súťaží. Ani nečudo, ako spotrebitelia sme v tomto čase povoľnejší, tak sa na nás vyťahujú zbrane najťažšieho kalibru – vyhrajte milión tu, desať tam, luxusnú dovolenku či 48 mercedesov. Televíznym ponukám som odolával, lebo sa aj tak viazali na kúpu tovaru či služby. Televízia však pridala ďalšie polienko do ohňa mojej túžby po výhre. Bol ním pán Ivan v súťaži Riskuj. Videl som toho chlapa hrať len raz a keď na konci relácie povedal moderátor, že Ivan je tam už niekoľko dielov a už má istého pol milióna... Vtedy som si začal seriózne uvedomovať, aké by bolo fajn vyhrať.
Začal som byť preto ešte viac citlivejší na súťažné výzvy – aj na tie v rádiu. Niet preto divu, že som perfektne ovládal, za ktorými dvojicami sa vo vianočnom pexese skrývajú výhry. A tak som sa pristihol, ako sa zúrivo súčasne s tromi telefónmi snažím dovolať do rádia. Asi vás neprekvapí, keď poviem, že sa do štúdia dovolal niekto predo mnou. Keď pani Silvia zvýskla pri výhre plazmového televízora so 106 cm uhlopriečkou, zuby mi len závistlivo zaškrípali.
Bolo mi jasné, že okrem šťastia sú tu aj vedomosti, na ktoré sa dá spoľahnúť. Začal som teda hrať kvíz na pokračovanie na webstránke o mobilných technológiách. Otázky však boli vo všetkých kolách podozrivo jednoduché a tak som začal tušiť, v čom bude háčik. V deň vyhlásenia výsledkov to vyplávalo na povrch – do kvízu sa zapojilo viac ako 15 tisíc hráčov. Z istej výhry sa stalo len ďalšie sklamanie. Nuž, zjavne som nebol sám, kto mal chuť hrať a vyhrávať.
Séria neúspechov bola nezvratne spustená a tak už tušíte, ako dopadlo vyhlásenie vyššie spomenutých súťaží mobilného operátora a tankovacej spoločnosti. A tak bolo jasné, že moja predstava seba samého ako na štedrý deň cestujem v novom aute, v palubnej priehradke zdanený milión v hotovosti, v ruke špičkový mobilný telefón a v batožinovom priestore plazma – bola, taktne povedané, naivná.
A tak mojou jedinou výhrou bolo nakoniec mrazené kura (1,2 kilogramu), ktoré som získal pri nákupe v hypermarkete. Musím však podotknúť, že to kura som si náležite vychutnal. A pritom, ako som hľadal na tom vtákovi nejaké mäso, som si rázne do nového roku predsavzal, že hľadanie štastia v materiálnych hodnotách na dlhú dobu odkladám :)
