Je zvláštne, ako veľmi sa dnes rozvírila hladina rieky politického plynutia času, do ktorej dva krát nevstúpiš. Pripadá mi to však podobné, ako počas krízy druhej Dzurindovej onej, keď padla vláda na výhrade svedomia a postoji KDH k nemu. Nikdy nehovor, že nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Obidva, a ktovie koľko ešte, problémy vládnej koalície vyplývajú zo súčasného politického systému, ktorý si svojím spôsob upravil čítanie Ústavy SR a ktorý akýkoľvek pokus prečítať si ju opäť rúca.
V prvom rade si myslím, že znenie "poslanec svoj madnát vykonáva osobne podľa vlastného svedomia a presvedčenia" je vo svetle súčasného prístupu k politike čírym formalizmom. V súčasnej politike sa totižto spájajú otázky vyslovenia dôvery vláde (samostatnej inštitúcie) s otázkami hlasovania o jednotlivých zákonoch. Prípad, aký nastal, je práve príkladom toho, keď poslanci strany KDH a SaS hlasovali za programové vyhlásenie vlády a vyslovili vláde dôveru, avšak niektorí z nich považujú vládne riešenie parciálneho problému za nesprávne. Preto zahlasujú (správne!) podľa vlastného názoru a vysrstia tak problém.
Prečo? Pretože politické vyjednávanie o moci, o podiele na jej rozdelení dospieva v šťastnosmutných povolebných obdobiach do pozície, keď si policitké strany hovoria Áno, a hovoria si aj to, že Áno a teda vždy áno. A toto druhé áno je zlé áno. Pretože. Aj keď.
Predstava vlády, ktorá má dôveru (vyslovenú parlamentom) avšak nie každý jej návrh zákona prechádza a nie každá jej myšlienka je podporená celou "koalíciou" a naopak, niektoré myšlienky (a nie je ich sedem za štvorrok) sú podporené aj opozíciou, sa zdá idealistická. No ale tak by to malo fungovať. Iste, protiargument znie, že takto sa nič sporné a marginálne podporované nepresadí. Ale povedzme si, či za prvé, neznie smiešne, keď liberálna strana z titulu koaličnej dohody zahlasuje za vyslovene socialisticko-konzervatívny návrh? Pomyslíme si však, iné neostáva.
No a za (po) druhé, inak by sme sa pozerali na tento systém, keď by aj takzvaná opozícia hlasovala rovnako, t.j. nejednoliato, akosi svedomitejšie (nie stran(n)ícko ale osobnostnozodpovednejšie!).
Je jasné, že takýto systém by bol v rozpore so záujmami politických strán. Bol by však v záujme poslancov (ktorý presadzujú tentokrát procházka a matovič) a v prvom rade voličov.
Smiešna je aj argumentácia, že Procházka s Matovičom hlasujú so SMEROM, a tým sa mu (im) snažia nejakú zapáčiť (napríklad v zmysle tendencie KDH smerom ku SMER-u, či vo svetle posledných vyjadrení pána Matoviča). Verím však, a títo dvaja páni so mnou určite súhlasia, že pre nich nie je nič odpornejšie, ako prísna disciplína poslacov SMER-u, hlasujúcich jednomyseľne nie pre jednotný názor, ale pre jednu myseľ o názore rozhodujúcu. A o tom to(to) celé je.
Je smiešne, že sa také haló robí v otázke tak nedôležitej, ako je dvojaké (či obojaké) občianstvo. Ako právnik mám na to negatívny názor, ako človek mám na to pozitvny názor, ale z pohľadu dôležitosti veci mám na to v podstate názor úplne indiferentný, nestojaci ani za prd vo vesmíre. Mimochodom, počas sprchovania a umývania tej oblasti za predkožkou som sa snažil spomenúť si na krstné (ateisticky ho nazývam prvé) meno poslanca Matoviča. Až pri pohľade na monitor mi došlo, že ide o Igora.
Teda, Rado, Igor, máte plus mínus plus.
