Pristávame v Manile s meškaním. Dlhé rady na pasovú kontrolu sa snažíme obísť v diplomatickom rade, Juraj má pas OSN. Ten by bol v pohode, ale potom príde rad na môj. Pasová úradníčka ho vezme a začne pobehovať po kolegoch. Za chvíľu sa dovalí skupinka uniformovaných. Neviem si to celkom vysvetliť, to som sa dostala na zoznam teroristov? Najdôležitejší z dôležitých mi oznamuje, že prichádzam na Filipíny nelegálne. Vraj nemám vízum a len kvôlo tomu, že môj manžel má pas OSN, ma neeskortujú späť tam, odkiaľ som prišla. Pozerám sa dosť vyjavene. Na stránke Ministerstva zahraničných vecí je informácia, že turistické víza na Filipíny nie sú potrebné a tvrdil to aj usporiadateľ konferencie, na ktorú manžel cestuje. Ale uniformovaný hudie svoje. Vraj si ponechajú môj pas, kým sa to vyrieši. Odmietam sa bez pasu pohnúť z miesta a tvrdošijne opakujem svoju pravdu, že víza nepotrebujem. Jasne, on tvrdí opak. Po štvrťhodinke handrkovania sa konečne pozrie na môj pas a opýta: Slovakia? YEEESSS! Aaaa, Slovakia predsa nepotrebuje víza, on si myslel, že sme zo Slovinska! No, hlavne, že mu to vysvetľujem hodnú chvíľu. Prvý dojem z Manily - nic moc.
Najvýstižnejšie pomenovanie pre Manilu je deväťmiliónové mravenisko v znamení chaosu a smogu. Z konferenčného centra na kopci nad hlavným mestom ho máme ako na dlani, našťastie s dostatočným odstupom. Kongresové centrum leží na úpätí pohoria priamo nad Manilou a z jeho terasy je úchvatný výhľad na Manilu a Queeson City od lagúny až po pobrežie mora. Len málokedy sa však vyskytuje dobrá viditeľnosť. Ráno sa mesto zobúdza do oparu z výfukových plynov, ktoré pokrývajú mesto ako obrovského šedá chobotnica. Na poludnie sa pravidelne nahrnú mraky a spustí sa búrka s -bleskami a hromobitím. Je úchvatné pozorovať besniace živly, pokiaľ človeka priamo neohrozujú. Myslím na deti, žijúce v úbohých chatrčkách, aký pocit musia mať z plieskajúcich hromov a prúdov vody, bičujúc na plechové striešky chatrčí.
Kongresové centrum je veľmi príjemné najmä svojim okolím s veľkou záhradou a bazénom. S potešením využívam voľný čas a ráno vylihujem pri bazéne. Servisný personál spravidla okolo mňa usilovne opravuje a upratuje, až sa mi to zdá čudné. Až neskôr pochopím, že žena v bikinách európskeho strihu nie je na konzervatívnych Filipínach až taká samozrejmosť. Hoci Manila leží priamo pri mori a vládne tam miestami až nesnesiteľná horúčava, v nákupných centrách bikiny a ani plavky bežne nedostanete. Filipínci sa jednoducho nechodia kúpať a už vôbec nie slniť. Naopak, všade striehne na ženy reklama na bielice krémy na pleť. Ak si kúpite ten náš, budete mať krásnu svetlú pleť, takmer ako hviezda z Holywoodu a váš život nadobudne novú hodnotu. Otvoria sa vám možnosti pracovať v televízii, v západnej firme, kdekoľvek....cesta do veľkého sveta je mastená bieliacim krémom. Najprv sa smejem, potom to vo mne začína vyvolávať záchvaty zúrivosti. Tie isté globalizované kozmetické koncerny, ktoré nám, svetlým európankám, vnucujú samoopaľujúce krémy na dosiahnutie nádherného bronzového odtieňa pokožky, presviedčajú ázijčanky, že ich bronzová pleť je menejcenná a prekážkou k sebauplatneniu. Akokoľvek žena vyzerá, nikdy to nie je to pravé orechové. Nikdy nemôže splniť nároky, ktoré na ňu (mužská) spoločnosť kladie, pretože tie nároky sú kladené tak, aby ich nikdy splniť nemohla. „krása sa stáva podmienkou, ak chce žena urobiť ďalší krok," píše Naomi Wolf v Mýtuse krásy. „Ste teraz príliš bohaté. A preto nemôžete byť dosť štíhle." (alebo biele alebo snedé)
Borocay
Čo je to Borocay? Pre väčšinu sveta neznámy pojem, pre Filipíncov národná hrdosť a zem zasnúbená. No, trochu možno preháňam, ale tých pár Filipíncov, ktorých manžel z roboty pozná odpovedalo na otázku „kam sa oplatí na Filipínach ísť" vždy rovnako: na Borocay.
Tak teda Borocay...malý ostrovček na severe ostrova Panao, sotva 500 m široký a snáď 10 km dlhý. Južnou stranou ostrova sa tiahne dlhá pláž s bielym pieskom a v okolí sa nachádza množstvo ľahko dostupných krásnych koralových útesov. Ostrovček patrí s Cebu k najvyhľadávanejším turistickým atrakciám Filipín (a tých napriek krásnej prírode nie je veľa). Po počiatočných ťažkostiach s načekovaním nadmerne ťažkej batožiny, naloženej množstvom suvenírov z Thajska sa pomerne bez problémov dostávame do vnútroštátnej odletovej haly, za čo musíme zaplatiť akýsi poplatok. Už nás to ani neprekvapuje, fantázia Filipíncov pri vyberaní všetkých možných i nemožných poplatkov nepozná hraníc.
Takmer celé osadenstvo lietadla sú turisti, väčšinou páriky zmiešaného charakteru - biely muž, filipínska žena. Snedé malé ženy z Filipín sú zaujímavým "vývozným artiklom". Mnohé nemecké zoznamovacie agentúry ich ponúkajú svojim zákazníkom. Pre tieto ženy je to forma zabezpečenia, často i pre celú jej rodinu. Belošskí muži, zvyknutí na sebavedomé emancipované krajanky radi vyhľadávajú subtílnejšie spoločníčky, ktoré k nim nahliadajú s patričnou úctou a rešpektom. Konečne sa muž cíti ako hlava rodiny, chlap, autorita. Navyše ušetrí aj za pomocnicu v domácnosti. Skutočne "výnosný obchod". Treba povedať, že to zďaleka nie je len špecialitou Filipín, ženy migrujúce z chudobnejších krajín do bohatších nájdete v Ázii všade. Vietnamky sú napríklad ponúkané mužom z Thajska. Ženy a dievčatá z chudobných krajín ako Kambodža a Barma sa vo vidine dobrej partie s belochom často stávajú obeťami obchodu so ženami a končia v otrasných podmienkach v bordeloch na celom svete, bez papierov, bez muža a bez ilúzií. Naša spolucestujúca v lietadle dopadla viditeľne celkom dobre. Zamýšľam sa, či sa niekedy svet dostane do opačnej situácie, keď si bohaté ženy budú zvážať mužov pre potešenie z celého sveta. Budú? Alebo budú chcieť?
Let je ale príjemný a pohľad z lietadla pri pristávaní na ostrov Borocay s jeho bielou plážou vyvoláva u turistického osadenstva nadšené pokriky. Nadšenie trochu ochladne, keď po vystúpení uvidíme dopravné prostriedky, čakajúce na turistov. Jedná sa totiž o rikše, poháňané „nožným pohonom" vodičov. Teda jedna konská sila predstavujúca silu ľudskú pro vehicle. Našťastie je cesta na mólo len kratučká a v zápätí stojíme na nástupnom móle. Z hlavného ostrova Panau sa totiž treba previezť na Borocay loďou.
Po úspešnom nalodení našich dvoch dvadsaťkilových tašiek, napchatých suvenírmi z Bangkoku sa natlačíme do plnej lodičky aj my. Náš čln ako i všetky na okolí majú pomerne úzky trup a na bokoch stabilizačné ramená z hrubých bambusových tyčí. Počas krátkej plavby obdivujeme najprv kamenisté pobrežie, neskôr bielu pláž s palmami. Lodička za chvíľu zastáva. Márne čakáme, že dorazí až k pláži. Rýchlo pochopíme, načo sa k loďke hrnie banda mladých silných (aj keď na môj vkus primalých) chlapov. Jedni berú na plecia tašky, iní ľudí. Našťastie mám široké nohavice, ktoré sa mi dajú vyhrnúť hodne na kolená a s hrdosťou nezávislej ženy a topánkami v ruke sa dostávam na pláž sama. Juro je na tom horšie a celú cestu cupitá v nohaviciach mokrých až po kolená. Nakoniec, pri teplote 35 o to nie je až taký problém.
Ostrov má "hlavnú ulicu" - prímorské korzo, čo je piesková ulička z jednej strany lemovaná palmami a lámačmi vĺn z bambusov, ktoré ju delia od pláže. Z druhej strany sa jeden vedľa druhého tlačia pestré obchodíky a reštaurácie. Šatky a tarongy, bikini, bižutéria, lampy a mušle a sošky a všetky možné zaujímavosti a blbosti, ktoré by sa mohli dať speňažiť. Je práve mimo sezóny a na jedného turistu pripadajú asi traja „ponúkači služieb" - masáže, loďky, šnorchlovanie, paragleiding, vodné lyže, dobré jedlo, ešte lepšie pitie...skrátka všetko, čo patrí k dobrej dovolenke. Najprv mám stiesnený pocit z tej chudoby a pripadám si ako zosobnenie globalizovaných kapitalistických vykorisťovateľov. Manžel má na to ale vlastnú filozofiu - tým, že sme prišli do ich krajiny a na ich ostrovček a necháme tam naše peniaze, pomáhame im prežiť. S takým prístupom môžem prežiť aj ja, navyše mi to skvele pomáha pri nakupovaní - veď vidíš, len im chcem pomôcť, ak si nekúpim ten krásny pestrý tarong, z čoho nachová tá úbohá žena to malé dieťa?
Večer sa pláž zmení na reštaurácie. Pri stolíkoch so sviečkami si turisti pochutnávajú na grilovaných rybách, ktoré ešte predošlú noc veselo šantili v priezračných vodách teplého oceánu. Večera býva pomerne jednoduchá - vyberieme si typ ryby, k tomu dostaneme ryžu a nejaký dobrý drink. Pri svetle sviečky, šumení mora a pod nesmierne jasnou hviezdnatou oblohou si užívame dovolenky plným priehrštím. Cestu späť ideme po členky v teplej vode. Na pokojnej hladine sa odrážajú hviezdy, kde tu hrá z ďiaľky hudba, biely piesok sa vo svetle mesiaca trbliece ako mliečna dráha pod nohami....keby som to videla v kine, smejem sa tomu gýču.
Život je jeden z najlepších.
.
Na ostrove je úžasné šnorchlovanie. Zaplávate kúsok od pobrežia, strčíte hlavu pod vodu a pod vami sa rozprestierajú úžasné farebné koralové útesy s množstvom rybiek a morských tvorov. Modré a červené vejárové koraly obklopené modro-žltými rybkami vás zavedú do rozprávkovej ríše podmorského sveta.
S pobavením sledujeme výletnú lodičku, plnú kórejských turistov. Loď ich dovezie na miesto s koralovými útesmi, tam ich navlečú do viest, doslova pohádžu do vody, nechajú 10 min počľapkať s hlavou pod vodou a potom ich dlhou palicou vylovia von. A ide sa ďalej...až neskôr sa dozvedáme, že pri týchto turistoch je to normálne. Pracujúci ľudia v krajinách ázijských tigrov majú ročne tri až päť dní dovolenky, počas ktorých chcú stihnúť všetko - šnorchlovať, previesť sa na lodi, natiahnuť do neoprénu, nasadiť potápačsku masku a strčiť hlavu pod vodu (teda akože potápať). Platí to rovnako aj pre svadobnú cestu, medové týždne sú pre nich len medové dni v high speed tempe. Hlavné pritom je, aby všetko bolo riadne fotograficky zdokumentované. Natiahnu na seba kompletný potápačský úbor s maskou a kedže väčšinou nevedia plávať, zajdú len do vody po prsia. Tam si kľaknú na dno a pod vodou sa navzájom fotia...cvak-cvak...a doma sa chvália, že sa potápali. Vlastne áno, se vším všudy, v neopréne dýchajúc stlačený vzduch, čo chcete viac....zaujímalo by ma, či majú podobný prístup aj k svadobnej noci.
Pri príležitosti akejsi oficiálnej návštevy máme to šťastie zhliadnuť malý kultúrny program. Filipíny sú fascinujúce tým, že hoci sú "vďaka" stáročia trvajúcej kolonizácii Španielmi až prudérne katolícki, doslova na skok je Indonézia s exotickými domorodcami uržujúcich stále svoje tradície, pre turistov podstatne zaujímavejšie ako tie importované z Európy.
Čo možete robiť na malom ostrovčeku v 35 stupňovej horúčave, odrezaní od sveta a obklopení rovnako teplým azúrovo-modrým čitučkým morom plným koralov a farebných rybičiek? No jasne...potápať. Na Borocayi sa človek-nepotápač cíti ako cepri vo Vysokých Tatrách. Alebo ako abstinent na bierfeste v Mníchove. Potápačských shopov je tu podstatne viac ako obchodov s potravinami, ešte aj ponúkaná literatúra k raňajkám pozostáva výlučne z časopisov o potápaní. Niežeby ma bolo nutné príliš presvedčovať, ale nakoniec ma dostane výrok „ za hodinu pod vodou uvidíte viac rozličných tvorov ako za celý život na zemi". Tak teda poďme...
Juraj sa vydáva na prieskum potápačských obchodíkov. Najviac sa mu pozdáva postarší anglický gentleman, ktorý namiesto strihanie english trávnika učí turistov potápať. Skutočne, náš Brian bol kedysi záhradník na Najmocnejšom Ostrove Sveta a keďže v zime nemal čo robiť, sťahoval sa s vtákmi do teplých krajín, až tu jedného dňa načisto zakotvil. Vraj je to úžasné, nemusieť nikdy mrznúť. Ukazuje sa ale problém ...dosť dlho sme váhali a keďže je utorok a v piatok letíme, musíme to brať zhurta. Pred letom sa totiž 24 hodín nesmie potápať, nízky tlak v lietadle by totiž spôsobil príliš rýchle uvoľňovanie zvyškového dusíka a dostali by sme tzv. potápačskú chorobu.
Takže dotoho, v utorok drvíme teóriu a v stredu ráno nastupujeme na kurz. Najprv si ako chemická inžinierka, ktorá mala (kedysi) Raultov zákon v malíčku vypočujem zjednodušenú teóriu o rozdiele tlakov nad a pod hladinou a veľkostí bubliniek v krvi. Mnou ponúkané fyzikálne teórie, prečo „vyšumí krv" pri prílíš rýchlom vynorení nezožne zaslúžený úspech. Pre potápačskú laickú verejnosť postačuje vysvetlenie s veľkosťou bubliniek, ktorá sa tlakom mení. Iste, aj tak sa to dá vysvetliť, keď nechcete vedieť prečo. Pri praktickom cvičení však akosi strácam suverenitu. Hoci som škorpiónka, teda vodné znamenie, desí ma predstava uzavretej hladiny vysoko nado mnou. Akosi lipnem na vzduchu. Nedá sa svietiť, povinné cvičenia absolvovať musím. Hlavne vyzlečenie masky a opätovné navlečenie pod vodou ma akosi nenapĺňa nadpozemským zážitkom. Ten mi ale nemá nakoniec ostať odupretý.
A ide sa pod vodu. Vyplávame v plnej zbroji kúsom od brehu, kde je dostatočná hĺbka a pestrosť koralov. Snažím sa držať paniku pod kontrolou, ale je to skôr naopak, panika má pod kontrolou mňa. Pomaly sa spúšťame k dnu a ja si kŕčovite držím masku na tvári. Predstava vodného stĺpca nad nami a všetkých možných komplikácií, ktoré môžu nastať, mi mihajú hlavou. Nuž, niekedy je vzdelanie na obtiaž. Spomínam na moju starú mamu, ktorá by mi bola povedala: keby pán Boh chcel, aby sme plávali pod vodou, nechal by nám narásť plutvy.
Po prvých minútach pod vodou sa začínam uvoľňovať, ale len minimálne. Neprirodzený spôsob dýchania, keď musím vzduch takmer s námahou vťahovať di seba, ma príliš nenadchýna. Okrem toho myslím na technické šmejdy made in Korea...čo keď tlakomer nefunguje alebo ventil netesní alebo sa ulomí kvôli skrytej vade materiálu...v labákoch som takýchto vecí zažila viac než mi je práve milé.
Naštastie odvádza moju pozornosť nádherná podmorská scenéria s pestrými koralmi a rybkami. Modro-žlté rybičky plávajú v celých húfoch okolo nás a nechajú sa kŕmiť ako holuby na námestí v Miláne. Medzi anemónami vykúka malý Nemo aj s kamarátkou... obrázky ako z gýčocovitej turistickej príručky. Akurát tá voda nado mnou...som odhodlaná prežiť to a nikdy viac nevliezť do neoprénu a tobôž nie pod vodu. Konečne nám ukazuje inštruktor, že padáme von...teda stúpame po lane, aby nás neodniesol prúd. Konečne vzduch tečúci do pľúc bez protitlaku a nad hlavou slnko namiesto hladiny. Zvládla som to...pocity eufórie a presvedčenia o tom, že ma tam už nik viac nedostane sa vo mne striedajú. Veď uvidíme...teraz sa teším na pivo.
Večer sa cítim ako majsterka sveta. Už aj ja patrím k tým vyvoleným, ktorí majú privilégium spoznať podvodnú tvár sveta. Teda, len pár metrov pod hladinou, ale predsa....je to obrovský rozdiel. Nepatrý krôčik pre ľudstvo, ale obrovský pre mňa. Predsa to nevzdám.... Nevzdám. Vo švtrtok šialeným tempom zvládame teóriu a dva ponory a nakoniec aj testy. Po povinných cvičeniach ako núdzový výstup bez vzduchu (pri stúpaní hovoríte áááááááá a zmenšovaním sa tlaku pri stúpaní vám zväčšujúci sa objem vzduchu v pľúcach v pohode postačí na cestu hore), výmena masky pod vodou (bŕŕŕŕŕ) alebo vynáranie sa na náhradnej maske buddyho sme to nakoniec zvládli. Po dvoch dňoch rýchlokurzu sú z nás Open Water Divers, vraj dostatočne pripravení na to, aby sme potápali sami (ha, ha, ha). Pripadám si trochu ako turistka z Hong Kongu, len svadobná noc je lepšia...
Foto: autorka
