Blížim sa k Veľkému palácu a pri prvej bráne ma zastavujú dvaja mladí muži v oblekoch. Jeden z nich sa predstavuje ako člen palácovej stráže (on vraj nemá nič s „turistbusiness") a vysvetľuje mi, že práve prebieha v paláci nejaká budhistická slávnosť a ako ženu, navyše oblečenú v šatoch na ramienka a topánok bez päty ma tam teraz nepustia. Vraj sa tam dostanem až po tretej.
Začíname celkom milú konverzáciu, pýtajú sa ma, odkiaľ som. Na odpoveď "Slovensko" reagujú nadšeným pokrikom „Czechoslovakia!" a gratulujú mi ku skvelým futbalistom. Chvíľu som zmätená, človek nemusí byť športový fanúšik aby vedel, že slovenský futbal za veľa nestojí. Až potom si uvedomujem, že Česi práve získali na majstrovstvách Európy bronz (rok 2004). Príjemne ma prekvapuje, že v Bankoku sa zaujímajú o európsky futbal, v takom USA sa to určite nestane. Nadšene mi menujú niektorých skvelých českých futbalistov a ja pritakávam. Pravdupovediac, nemám ani páru, o kom hovoria. Ani sa im nesnažím vysvetliť, že nie som z Čiech ale zo Slovenska a že nejakí páni Klaus a Mečiar pred viac ako desaťročím rozbili Československú republiku, aby si mohli naplniť svoje mocenské ambície. Načo aj? Osobne sa tiež cítim byť Českoslovenkou a keď prejdu na tému krásnej Prahy, s hrdosťou opisujem krásu nášho hlavného mesta.
Po takomto úvodnom lámaní ľadov a získavaní dôvery (pozdejšie rozmýšľam, či na to mali komunikačný tréning alebo to boli prírodné talenty) mi navrhujú náhradný program na dve hodinky. Keď vysvetľujem, že už som videla ležiaceho Budhu, vrelo odporúčajú ďalších dvoch - sediaceho a stojaceho. Berú mi mapu a presne zakresľujú, kde sú spomínané chrámy. Odporúčajú mi zobrať si otvoreného taxíka, tzv. tuk-tuk, vraj sú oveľa lacnejší. Akoby náhodou stojí jeden obďaleč. Vyjednávajú za mňa super cenu 40 bathov za celý okruh, vraj mám platiť až po návrate pred Grand Palace. Odhodlaná nastupujem do vozidla, ktoré pripomína motorizovanú rikšu bez okien a dvier.
V horúčave a smrade z hustej premávky kľučkuje môj tuk-tuk bravúrne pomedzi autá a autobusy, až sa musím pevne držať. Začínam si uvedomovať, že mám situáciu totálne mimo kontroly a netuším, kam ma ten chlapík vezie. Je mi horúco a akosi ma budhovia vo všetkých polohách prestali lákať. Rozmýšľam o tom, ako by ma Juraj našiel, keby ma ten chlapík voľade buchol po hlave a okradol. Nakoniec ale prichádzame do chrámu, o ktorom sa až pozdejšie dozviem, že je to Wat Saket - Temple of the Golden Mount, teda chrám zlatého vrchu. Šofér mi ukazuje cestu, vraj na mňa počká.
Na prvom nádvorí sa nachádza vysoký chrám - wat, ktorý ukrýva mohutnú sochu stojaceho Budhu. Bohužiaľ, chrám je zatvorený a len cez poodchýlené okno vidím časti impozantnej sochy. Na ďalšom nádvorí je ďalší chrám tenoraz so sediacim Budhom. Až neskôr si prečítam v sprievodcovi, že tú najzaujímavejšiu časť som vôbc nevidela. Môj chlapík mi totiž tvrdil, že aj tam sú budhistické slávnosti a je zavreté. Zmysel týchto klamstiev sa mám dozvedieť o chvíľu.
Wat Saked je považovaný za miesto, kde sú pochované Budhove pozostatky. Každý rok v prvej polovici novembra sa tu okolo času splnu konajú deväťdňové slávnosti plné tradičných tancov, hier a umení a samozrejme, dobrého jedla. Veža zlatého vrchu je počas slávností omotaná do červeného súkna.
S ďalším úlovkom Budhu v mojom fotoaparáte sa vraciam k čakajúcemu tuk-tuku. Pýtam sa na ďalšiu zastávku, čo vraj má byť nejaké Thai centrum. Nedokážem však zo šoféra vydolovať, čo tam uvidím a prečo tam vôbec mám ísť. Prechádzame okolo zaujímavých budov a chrámov, nestačím ich ale ani odfotiť. Tuk-tuk sa pomerne slušnou rýchlosťou prediera pomedzi množstvom áut a zastáva pred dverami z tmavého skla. Ukazuje mi, že tam mám vojsť. Trochu zvedavá vchádzam do pomerne veľkej haly plnej pultov so šperkami a ponúkajúcimi predavačmi. Okamžite sa obraciam a vychádzam. „Nechcem nakupovať, chcem prehliadku mesta", hovorím môjmu šoférovi. Ten začína prosíkať, aby som vošla aspoň na 5 minút. Nemusím nič kupovať, len tam mám chvíľu vydržať, lebo on potom dostane voľný kupón na benzín. No dobre, poviem si, prečo by som tomu chlapíkovi nepomohla.
Opäť vchádzam do predajne, v ktorej okrem mňa niet iného zákazníka. Pripadám si ako muška medzi chameolónmi, ktorí vystrkujú dlhočizné jazyky a snažia sa ma uloviť. Pomaly prechádzam pomedzi pulty preplnené šperkami s drahokamami. Ale - sú naozaj pravé? Akú šancu má turista zistiť, či kupuje zafír alebo len vybrúsené farebné sklíčko? Nehovoriac o tom, že na drahé kamene a šperky si vôbec nepotrpím.
Pristavujem sa pri jednom pultíku, kde nikto nestojí. Chyba, za okamih je za pultom chameleón v čiernom obleku a vykladá naušnice, ktoré som si obzerala. Vraj je to vzácny kameň zirkónia v striebre za „veľmi dobrú cenu". Nie som síce odborníčka na drahokamy ale aspoň viem, že zirkónium je umelý diamant bez väčšej hodnoty. Okrem toho sa cítim špinavá a spotená a unavená a úplne neprirodzene v klimatizovaných priestoroch plných kravatovcov pruhovaných. A vôbec, ale vôbec nemám chuť nakupovať (čo je u mňa inak situácia dosť výnimočná). Predavač zas začína osvedčenú formu komunikácie, odkiaľ som, zas skončím v Československu a v Prahe. Navyše tam nejaký bratranec vzdialeného strýka jeho svokrinej sestry kedysi bol a veľmi sa mu tam páčilo. Tentoraz nenaletím, hovorím si. Chvíľu pokonverzujem a potom zdvorilo odpovedám, že sa neviem rozhodnúť a že sa radšej vrátim s manželom, ktorý je bankér a momentálne musí tvrdo pracovať. Neviem, či mi verí, zrejme je to len tvrdá profesionalita, ktorá zachováva jeho príjemný výraz. Nakoniec, sme v krajine úsmevov, aj keď práve nemám chuť nakupovať.
Vychádzam a taxíkár je spokojný, už má svoj kupón. Menej spokojný sa ukáže, keď žiadam od neho zaviesť k tomu druhému chrámu. Vraj sa iba na chvíľočku zastavíme pri ďašom obchode so suvenírmi. Nezávisle od mojej vôle zamieri k budove s názvom Tax Free King. A zas tá istá hra, nemusím nič kupovať, len tam mám vydržať päť minút. Hneď vo vchode sa ma ujme pomerne príjemný mladý muž a sprevádza ma po celom obchode. Je tam množstvo krásnych vec. Keď sa pozriem na cenovky, zdajú sa mi byť pomerne prijateľné. Pýtam sa, či sú tie ceny v bathoch. Nie, v dolároch, znie odpoveď. Haha, to znamená skoro dvadsaťnásobok. Tak sa zase zdvorilo poďakujem a opakujem výhovorku, že nechcem kupovať také drahé veci sama a prídem radšej s manželom, ktorý teraz nemohol.
Tuk-tuk stojí pripravený, vraj ideme do ďalšieho obchodu s hodvábom. Chytá ma pocit bezmocnosti a z neho vyplývajúca zúrivosť. Kašlem na usmievavé tradície a revem na šoféra, nech ma okamžire vyloží, mám toho dosť a chcem zobrať iného taxíka. Len sa usmieva a viditeľne sa cíti pánom situácie. Vykladá ma pred malým obchodíkom a strká ma do dverí. Ocitnem sa v pomerne malom priestore preplnenom látkami, hodvábom a predavačmi. Chvíľu sa obzerám a vidím skupinku Holanďanov, sediacich pri stolíku a listujúcich v katalógu. Zjavne naleteli na rovnaký trik ako ja. Trochu mi to dodáva nálady, viditeľne nie je chyba vo mne ale v systéme. Matrix nás zas raz obalamutil.
Mladý muž, podľa športového oblečenia surfer, stojí na podeste a predavač mu berie miery na oblek. Popri tom do neho hučí, že "veru jeden oblek mu v žiadnom prípade nestačí a nutne potrebuje aspoň dva". Je toho na mňa priveľa a podráždená vychádzam z dverí. Šofér mi ukazuje, aby som sa vrátila. Razatným "NO" ho uzemňujem. No dobre, ale ako odškodné musím ísť ešte do jedného čínskeho obchodu, inak by na mne škodoval. Rezignovane sedím a utešujem sa ako vždy v kritických životných situáciách, že aj toto raz skončí. Nešťastná jazda tuk-tukom dokonca je len nepatrným zlomkom toho, čo sa doteraz zlé v živote stalo a ešte stať môže. Nakoniec, mohla som dopadnúť oveľa horšie, keby ma zaviezol niekam pod bránu, obral o peniaze a kreditky, prípadne ma niečím praštil po hlave, potom by som bola v skutočných trabloch....Trochu sa pozbieram a začnem myslieť pozitívne. Deň je už síce v háji a Grand palace viditeľne nestihnem, ale už sa mi ani nechce. Chcem len do príjemného domáckeho prostredia môjho hotelíka, vyvaliť sa k bazénu a nechať sa obklopiť servisom, ktorý plní MOJE príkazy a MOJU vôľu.
Posledný obchod je čínsky obchod so šperkami a suvenírmi. Pokonverzujem s príjemným predavačom, ktorý mi opisuje celú históriu obchodu. Chvíľu sa pobavíme o krásach Československa a nakoniec kupujem striebornú koňskú hlavu pre moju staršiu dcéru, vášnivú jazdkyňu. Tuk-tukár spokojne žiari, vraj musí ešte natankovať. V pohode, prečo nie, kľudne sa môžem v tej horúčave nadýchať ešte trochu benzínových výparov. Keď sa pýtam na chrám s tým sľúbeným Budhom, zahlási, že ten je príliš ďaleko a že ideme späť k Veľkému palácu. Jasne, už ani neočakávam, že ma mnou platený šofér odvezie tam, kam chcem ja. Okrem toho sa ho celkom rada zbavím predtým, než začne novú shopping rundu. Vykladá ma teda tam, kde sme začali a ani sa neunúva vydať z päťdesiatky, hoci dohoda bola 40. Nemám už síl hádať sa s ním.
Chvíľu rozmýšľam, že tú prehliadku Veľkého paláca predsa absolvujem. Aspoň nakuknem, kvôli čistému svedomiu. Keď po mne začne volať turistický kápo, že v topánkach bez päty tam nemôžem, hladina adrenalínu prekoná moje ovládacie schopnosti. „Just leave me alone", zrúknem a obraciam sa. Najkratšou cestou mierim k mólu, kde nastupujem na lodičku a prchám do bezpečia môjho hotela. V duchu prisahám, že už z neho ani päty nevystrčím a zvyšok pobytu v Bangkoku budem vylihovať pri bazéne a nechám sa obsluhovať. O polhodinu pozdejšie, ležiac pri bazéne v chládku palmy, sa na celej situácii začínam baviť. No, aspoň budem mať na čo spomínať.
Adrenalín mi stúpne v ten večer predsa len ešte raz. Po Jurajovom návrate mu opisujem moje tuk-tukové dobrodružstvo, na čo sa on pustí do rehotu a vysvetľuje, že jeho kolegovi Keithovi sa stalo to isté. Akosi ma o tom pozabudol informovať, vraj si nemyslel, že je to praktizované až tak systémovo. Môj názor je trochu iný, keby som bola o takých praktikách vedela, nebola by som tak ľahko naletela. Mimochodom, to isté si myslel aj Keith. Juraj zas tvrdil, že aspoň som spoznala Bangkok mimo luxusných hotelov a chrámov a budem mať na čo spomínať. Uznávam, že niečo na tom je.
Až večer si všímam nápis na turistickej mape, že turisti si majú dávať pozor na "tuk-tukové únosy" a majú tie prípady hlásiť ministerstvu turizmu. Iste, myslím si, a čo takto postaviť tam pár policajtov? Jasne, matrix nepustí. Aspoň vy, potencionálni homo turisticus, sa nebudete môcť vyhovárať, že vás nikto nevaroval.
Fotografie: autorka, tanečné variácie sú z predstavenia o únose princeznej v areáli hotela
