Moje očakávania z prvého stretnutia s Afrikou sú mierne schladené hneď pri prílete do Mombasy. Cestujem s dvomi ruksakmi. V jednom mám letné veci na pobyt v Afrike, v druhom spacák, vetrovku a celú výbavu pre výstup na Mt. Kenya. Na moje nepríjemné prekvapenie ma na letisku čaká len jeden ruksak - samozrejme, ten s vetrovkou. Stojím teda v 35oC horúčave naobliekaná (letela som v marci a u nás bola slušná zima) a nemám sa do čoho prezliecť. Na nohách mám vibramky a hrubé ponožky...a potím sa ako cvok. Pokračujem hneď ďalej do Nairoby, kde ma už čaká manžel a dúfam, že sa do konca mesačného pobytu k mojim veciam dostanem. Nakoniec sa to po týždni podarilo - môj letný ruksak odletel totiž so skupinkou nemeckých turistov na Maledivy. Mal viac šťastia ako ja.
V Nairobi trávime iba deň, z toho podstatnú časť v dopravných zápchach. Akurát zostane dosť času na zakúpenie tenisiek a nejakej spodnej bielizne - tá manželova mi akosi "nesekne", tričká a šortky našťastie áno. Ráno sadáme na autobus a vydávame sa na 6 hodinovú cestu na západ k Viktórinmu jazeru.
Viktórine jazero - Victoria Nyanza - Ukerewe - Nalubaale - ako chcete - je najväčším jazerom Afriky a patrí aj k najväčším na svete. Je parádnym príkladom, ako necitlivé ľudské zásahy do ekosystému môžu znamenať katastrofu. Rozšírenie dovezeného vodného hyacintu po celom povrchu jazera pôsobilo ťažkosti rybárom, lodiam a hydroelektrárňam a takmer spôsobilo kolaps jazera. V roku 1995 bolo rastlinou pokrytých 90% ugandskej pobrežnej línie. Po neúspešných chemických a mechanických pokusoch sa podarilo invazívnu rastlinu zneškodniť prirodzeným nepriateľom - chrobákom, larvy ktorého ju v pomerne krátkom čase doslova zožrali.
Mesto Kisumu, tretie najväčšie v Keni, pôsobí na mňa dojmom ako opustené dieťa. Takmer všetky verejné budovy sú pozostatky po Britoch, od ktorých Keňa získala nezávislosť v roku 1963. Pripadá mi to, akoby pomaly všetko chátralo bez toho, aby sa o to niekto staral. Viditeľne sa tu investuje iba do súkromných majetkov. Nové sú iba domy, oplotené múrami s ostnatým drótom. Väčšinou vraj patria Indom, ktorí tu tvoria bohatú vrstvu. Mimoriadne smutne pôsobí opustená železnica vedúca z Mombasy do Nairoby a odtiaľ do Kisumu. Postavená pred 100 rokmi zažívala kedysi plnú slávu a my ju poznáme z filmov ako Spomienky na Afriku alebo Duchovia tmy. Dnes už vlaky nepremávajú, čo je pri stave ciest a preplnenosti verejnej dopravy nepochopiteľné. Smutný koniec slávnej železnice....
Počas tých pár dní, ktoré sme pri ňom strávili, sme videli množstvo paradoxov a pre nás nepochopiteľných vecí. Boli sme v rybárskych dedinách, kde žijú v plechových chatrčiach bez okien, vody a elektriny, ale na streche majú satelit prevádzkovaný na batérie. Videli sme v jazere mužov umývať autá a o pár metrov ženy naberať špinavú vodu na varenie (a to sú ešte radi, že vôbec nejakú vodu majú). Ukázali nám perfektnú úpravovňu ultračistej vody, v ktorej vyrobia denne 3 000 litrov za ceny, nedostupné pre valnú väčšinu ľudí. Za rovnakú cenu by základnou mechanickou filtráciou a jednoduchou dezinfekciou vyrobili dostatok vody pomerne slušnej úrovne a zabránili tým, aby malé deti pili špinavú vodu priamo z jazera. Videli sme na malom ostrove, ktorý bol iba skalou trčiacou z jazera, žiť kvantum rybárov s rodinami, doslova hlava na hlave. Videli sme na tom kameni nakreslené kríže, čo mali byť "kostoly" rôznych cirkví kresťanských odnoží v duchu "instant salvation".
Hoci pojazdné cesty sú v Afrike rarita, jazero sa takmer nevyužíva na lodnú dopravu. Na moje otázky rôznym ľuďom, prečo je to tak som dostala stále rovnakú odpoveď: "nie sme na to zvyknutí". Výnimku tvorí linka do Ugandy a na ostrov Rusinga, ktorú sme si vyskúšali aj my. Hoci najväčšie pobrežné mesto je Kisumu, odtiaľ žiadne lode nepremávajú. Aj súkromných lodičiek vidno len zriedkavo. Aby ste sa previezli kompou na ostrov Rusinga, musíte z veľkého mesta cestovať takmer dve hodiny (v období daždov aj pol dňa, ak vôbec dôjdete) do malej dedinky, odkiaľ kompa premáva.
Ostrov Rusinga je známy množstvom fosílií, ktoré sa tam našli, a to od vyhynutách cicavcov z doby miocénu (pred 18 miliónmi rokov) až po kosti proconsula, predhistorického predka človeka, ktoré našla Leakeyho expedícia v rokoch 1947-1948. Bohužiaľ, na ostrove o tom nenájdete ani zmienku.
Pri ceste spomínanou kompou sme boli svedkami skutočného prírodného divadla. Spoza ostrova Rusinga sa začali rútiť akoby stĺpy dymu, siahajúce od hladiny až do výšky niekoľko desiatok či stovky metrov. Bol to oblak tvorený miliardami malých mušiek, ktoré sa rútili ponad jazero, akoby nás prenasledovali. Zastihli nás pri vystupovaní a človek si musel zakryť nos i uši, inak by ich mal všade, až v pľúcach.
Rybárstvo je hlavnou obživou ľudí v žijúcich v okolí jazera. Najrozšírenejšou rybou je tilapia, ktorú vám pripravia na množstvo chutných i menej chutných spôsobov. Nasadením nílskeho okúňa do jazera bola spôsobená ďalšia eko-katastrofa, keď tento vyničil pôvodné malé druhy rýb. Počas našej návštevy v rybárskej dedinke vládla idylka. Rybári sušili svoje farebné siete...
...kým manželky pripravovali obed. Takúto romantiku na prvý pohľad života v súlade s prírodou kazí iba poznanie, že klčovanie dreva a devastácia stromov spôsobuje nemalé ekologické problémy. Niektoré teórie dokonca tvrdia, že za rozpúšťanie ľadovcov na Kilimandžáre a Mt. Kenya nie je ani tak na vine globálne otepľovanie ako vysúšanie - teda znížená vlhkosť vzduchu - spôsobené devastáciou lesov. Ale to je asi pre hladného človeka nepodstatný problém, ten potrebuje prežiť do zajtra.
Rybolov je jediným zdrojom zárobku a to nielen pre mužov. Aj osamelé ženy s deťmi sa živia predajom rýb. Práve pre ne je významný projekt tzv. mikropôžičiek, kde si môžu požičať na týždeň niekoľko desiatok alebo stovák šilingov. Za ne nakúpia od rybárov ryby a odnesú ich na trh do mesta, kde ich so ziskom predajú a pôžičku vrátia. A že úlovok stojí občas zato, to je na prvý pohľad jasné....
Systém mikropôžičiek vraj funguje veľmi spoľahlivo a dokonca pomohol znížiť nové prípady HIV nákazy. Čudujete sa ako ja, ako môžu pôžičky súvisieť s nákazou sexuálne prenosnou chorobou? Jednoducho... predtým ženy nemali k dispozíciu žiadnu hotovosť a rybárom platili za ryby "v naturáliách". Pôžičky znamenali menej sexu "krížom-krážom" a tým menej nových prípadov nákazy a snáď aj trochu menej sirôt.
V okrese Bondo sa ľudia dožívajú priemerne 38 rokov. Stredná generácia takmer chýba a tí, ktorí prežili, vychovávajú deti svojich bratov a sestier, ktorí to šťastie (lepšie povedané lieky) nemali. Reklama na kondómy je prítomná všade a vidím aj mená náboženských organizácií, ktoré sa snažia prevychovávať ľudí k sexuálnej abstinencii. Ako ktosi povedal, je to rovnaké ako snažiť sa ich odnaučiť dýchať. Priemerný Afričan má vraj prístup k dvom-trom kondómom ročne....čo je pri ich sexuchtivosti žalostne málo. Ostáva len dúfať, že kým dieto deti dospejú, ľudstvo dokáže HIV nákaze účinnejšie predchádzať a ešte účinnejšie ju liečiť.
Deti sú prítomné všade. S nadšením pobehujú okolo nás a vykrikujú "mzungu, mzungu..." Akonáhle sa zohnem, siahajú po mojich vlasoch a smejú sa. Zaujímavejší ako moje blond vlasy je už iba fotoaparát. Doslova sa cpú do objektívu, čokoľvek chcem odfotiť, postavia sa pred to a usmievajú od ucha k uchu. A tak cvakám a cvakám a oni sa smejú a smejú...Samozrejme, spoločná fotografia so smiešnou mzungu je neodoloateľná....
...a keď pritom ešte niečo kvapne, tak je už šťastie dokonalé. Čoskoro sa ale naučíme, že dávať deťom peniaze nie je dobré. Preto chodíme s cukríkmi a rozdávame tie.
V pozadí fotografie je všadeprítomná reklama na mobilné telefóny. Zastáva mi nad tým rozum...nemajú peniaze na jedlo, ale mobil má každý. Čo na tom, že doma nemajú elektrinu...tam, kde elektrina je, stoja dlhé rady na nabíjanie bateriek. Ak sa nájde reštaurácia s elektrinou, posedávajú a diskutujú a všetky zástrčky sú obsadené mobilmi. Musím sa smiať, keď čítam od našich vyznávačov slobodného trhu ódy na úspešnosť ekonomiky Somálska, spôsobenú hlavne rozvojom telekomunikačného trhu. Keby uprednostnili siete proti moskytom nad detskú postieľku, dali by sa zachránť životy státisícov detí. Toto má byť úspešný model toho, ako slobodný trh všetko vyrieši? To môže tvrdiť len niekto spoza obrazovky počitača v Bratislave, niekto, kto v Afrike niekdy nebol a komu sú ekonomické ukazovatele dôležitejšie ako životy detí.
Keňania sú priam posadnutí politikou. Počas večerných správ sú miestne lokály s televíziou plné a všetci zanietene diskutujú. Viem si predstaviť, že takto spolitizovaný národ sa dá zneužiť na politické ciele, ako to vidíme teraz. Mladí muži žijúci v chudobe, bez životného cieľa sú ako zápalná šnúra...stačí škrtnúť zápalkou, stačí popustiť uzdu násilu a pod rúškom masy sú schopní páchať zverstvá, hoci inak by "ani muche neublížili". Politizácia ľudí k tomu iba napomáha.....Prezident visí všade, ako u nás za socíku. Ako vidno, v múzeu v Kisumu mu vybrali skutočne dôstojné miesto:-)
Doprava a najmä tá verejná je v Afrike zážitok sám osebe. Pod exotickým názvom "matatu" sa skrývajú minibusy normálne určené pre sedem až desať ľudí. V praxi je bežný náklad tak 25 pasažierov, k tomu na streche nejaká tá sedačka, vrecia s kukuricou a iným tovarom podľa miestneho koloritu. Tradícia matatu má vraj historické korene v r.1963, kedy Keňa získala nezávislosť od Veľkej Británie a odchádzajúci Briti predávali minibusy miestnym mladíkom. Tí s nimi začali podnikať a dnes je matatu neoddeliteľnou súčasťou kolorytu Kene. Sprievodca Lonely Planet ich nazýva "prínosom Kene ku kultúrnemu dedičstvu sveta".
Posádku matatu tvoria traja mladí muži: šofér, sprievodca predávajúci lístky a jeden "lovec pasažierov". Tento visí spravidla z dverí aj počas jazdy a láka zákazníkov práve do jeho matatu pod optimistickým menom ako Angel of Death, The Terrorist alebo Highway Massacre. Šofér je spravidla nevyspatý a v bdelom stave sa udržuje fajčením marihuany alebo žuvaním miraa (omamná látka). V Lonely Planet je osobitná kapitola venovaná praktickým radám "ako prežiť cestu v matatu". Základné pravidlá v skratke:
- v žiadnom prípade si nesadajte na sedadlo smrti vedľa šoféra. Viac miesta pre nohy alebo cigareta marišky zďaleka nevyváži istú smrť v prípade čelného nárazu. Najbezpečnejšie miesta sú v strede, kde vás v prípade nárazu ostatní pasažieri chránia vlastnými telami. Go for it!
- nenastupujte do vozidiel s názvom 'Death or Glory', 'White Lightning', 'Get in & Die', 'Velocity' alebo 'Beat the Reaper' (Merciful God na obrázku znie jednoznačne lepšie!)
- vyhýbajte sa nočným jazdám kvôli opitým šoférom alebo chýbajúcim svetlám na vozidle
- ak v matatu vyzerajú nervózne aj samotní domorodci, máte problém!
- vždy(!) sa nájde miesto pre ďalšieho pasažiera navyše
- naštartovaný motor neznamená, že sa už pohýnate. Môže to znamenať len lákanie pasažierov, ale väčšinou to netrvá dlhšie ako trištvrte hodinu
- na začiatku jazdy môže dôjsť v výmene šoféra počas jazdy, ale nemusíte sa obávať, viac ako päťkrát sa spravidla nevymieňajú
- cesta s výmoľmi je dobrá cesta. Spomaľuje vášho šoféra
- válium sa v Keni dá dostať všade a bez receptu
Vláda sa snaží síce zaviesť určité pravidlá, ale je to asi ako regulovať život v džungli. Vraj žiadať od šoférov matatu slušné správanie je ako žiadať od leva, aby prestal loviť. Smutnou stránkou je, že ročne zomrie v Keni na cestách - za nemalého prínosu práve matatu - tritisíc ľudí, čo je jednou z najvyšších úmrtností na cestách.
Matatu nie je jedinou raritou Kene. Vychýrené sú aj miestne hotely. Nikdy sa nenechajte zlákať známou značkou hotela...
....alebo diskotéky....
Seriózny názov ako Národná obchodná a priemyselná komora tiež veľa nezaručuje.
Ako vidno, bycikel je dôležitým dopravným prostriedkom. Dokonca slúži ako taxík....množstvo mladých mužov, ktorí nemajú na matatu, ponúka dopravu na zadnom kolese bycikla za pomerne prijateľnú cenu. No aj tak som to radšej neskúšala. Tak, ako sa u nás muži radi starajú o svojho štvorkolesového miláčika, robia muži v Kisumu s dvojkolesovým.
Nečudo, veď taký bycikel dobre poslúži na prepravu veľkého množstva menších vecí....
....rovnako ako na prepravu menšieho množstva veľkých vecí.
No a keď nie sú dve kolesá, poteší aj jedno....
A predsa sa točí.....Hakuna matata! Fotografie: autorka
