Masajovia sú pomerne veľký nomádsky kmeň žijúci v Keni a Tanzánii, je ich vyše trištvrte milióna. Dobytok, najmä kravy, sú ich hlavným zdrojom a vyjadrením bohatstva. Podľa ich starej viery boh daroval kravy Masajom a každý, kto vlastní kravu, im ju ukradol a oni si ju môžu vziať späť. Aj preto boli Masajovia kedysi obávaní bojovníci a hoci dnes žijú hlavne ako pastieri dobytka, zachovali si svoje tradičné zvyky a kultúru. Ich spoločnosť je prísne patriarchálna, o všetkom rozhodujú starší muži kmeňa.
Masajovia sú monoteisti. Ich boh sa volá Enkai alebo Engai a sídli na hore Ol Doinyo Lengai. Enkai kedysi vlastnil všetok dobytok. Keď sa oddeľovalo nebo od zeme, boh zoslal dobytok na zem a všetok ho daroval Masajom. Preto sa považujú za vyvolených boha Enkaia a cítia stredom sveta. (Podobnosť s inými vyvolenými iným bohmi čiste náhodná?)
Masajovia veria, že každý človek má svojho ochranného ducha, ktorý pri ňom stojí od narodenia po smrť. Ak bol človek dobrý, po smrti ho duch odnesie do zeme plnej dobytka a pastvín. Pre tých zlých má duch pripravený výlet do púšte, bez vody a bez dobytka a so strádaním.
. Nápadní sú hlavne mladí muži, tzv. bojovníci, krásni, vysokí a štíhli, odetí v červených prehozoch s bohatými ozdobami bielych korálkových náhrdelníkov a náramkov. Stretnete ich aj vo veľkomestách Kene a Tanzánie. Ich vychýrené tance, pri ktorých sólovo v strede kruhu skáču do výšky, chodia vraj predvádzať aj turistom do bohatých all-inclusive rezortov v okolí Mombasy. Mnohí z nich sú podnikaví a naučili sa žiť z turizmu. .
. Masajovia boli vychýrenými lovcami levov. Ak si spomínate na film Duchovia tmy o dvojici ľudožravých levov, ktoré napádali robotníkov pri stavbe železnice z Mombasy do Nairoby, tak to boli práve Masajovia, ktorých priviedol poľovník Remington (v nezabudnuteľnom podaní Michaela Douglasa) na pomoc. Podľa ich tradície musel mladý muž pred dosiahnutím statusu bojovníka zabiť leva. Rovnako ich lovili, keď im ohrozovali dobytok. V snahe zabrániť kynoženiu levov im dnes vláda ponúka za zabitý kus dobytka radšej odškodné. A tak mnohé tradície prežívajú už iba v múzeu ako je toto v Arushi.
Pôvodne bola červená farba odevu myslená ako ochrana pastierov stád pred levom, respektíve na jeho odstrašenie. Lev mohol Masaja vidieť zďaleka a vyhnúť sa tak vzájomnému konfliktu. Naozaj, všade v prírode ich červené odevy vynikajú. .
Popri červenej je to ešte podľa kraja, odkiaľ pochádzajú, aj farba fialová alebo modrá. .
. . V dlhej histórii Afriky to býval rešpektovaný a obávaný kmeň. Nikdy nemali otrokov a ani nimi sami neboli. Ich život bol výrazom slobody a súzvuku s prírodou. Niečo z toho sa im stále podarilo udržať. Červené tuniky Masajov sú v každom prípade spestrením každodennej skôr ponurej atmosféry miest. Týchto mladých mužov, bratov, sme stretlli na ostrove Zanzibar. Starší je už bojovník, ako vidno podľa ozdôb. Mladší by mal ešte pásť doma kozy...ale časy sa menia.
Atraktívnosť Masajov sa odráža aj na obrazov miestnych umelcov, pre ktorých sú nevyčerpateľnou motiváciou. Tieto sme videli na Zanzibare, ale mohlo to byť rovnako kdekoľvek v Keni alebo Tanzánii.
Na parkoviskách a hraniciach stretávame staré Masajsky, ktoré predávajú ich domácky vyrobené ozdoby. Keď vyťahujem fotoaparát, jedna sa hneď ohradí: "no buy, no photo!"Sú to zrejme jediné slová, ktoré vie povedať po anglicky. To je jeden z ďalších problémov nomádskych Masajov. Mnohí, ktorí žijú ďalej od miest, hovoria iba ich jazykom nazývaným "maa", ale nie svahilsky a anglicky, čo sú úradné jazyky. Situácia sa pomaly mení najmä potom, ako sa vláde darí aspoň sčasti prinútiť masajské deti chodiť do školy. Ostáva zas len dúfať, že to nebude znamenať vyhynutie ich jazyka tak, ako sa to denno-denne stava u inych kmeňov.
Podobne mladí muži v turistických cetrách ako Zanzibar ponúkajú typicky masajské výrobky - prestré látky a šperky. Aj tu platí "no buy, no photo", ale nie vždy sa dá odolať a aspoň z diaľky albo z auta stláčam spúšť. Pripadám si pritom ako paparazzi a ľutujem, že nemám možnosť fotiť otvorene a zblízka.(To vysvetľuje aj nižšiu kvalitu niektorých fotografií.)
Neoddeliteľnou súčasťou každého Masaja je palica, o ktorú sa pri oddychovaní opiera. Masajovia sú schopní prekonávať peši obrovské vzdialenosti. Keď sú unavení, jednoducho niekam do tieňa zaľahnú. .
Veľa Masajov žije ešte stále nomádskym spôsobom života so všetkými tradíciami a zvykmi. Bojovníkmi sa stávajú mladí muži po dosiahnutí dospelosti a to podstúpením rituálu obriezky, ktorá je skúškou odvahy. Je symbolom toho, že detstvo sa skončilo. Od mladého muža sa očakáva, že ju znesie bez výkriku a známok slabosti. Kedysi bola ich hlavná úloha ochrana kmeňa. Bojovníci žijú v osobitných dedinkách (bomách) spolu so svojimi matkami a sestrami v hlinených chatkách, tzv. maňatách, ktoré sú na ochranu proti divým zverom najmä levom oblklopené tŕňovým plotom. Maňaty sú postavené zo sušeného kravského trusu a zakryté slamou. Musím povedať, že vyzerajú oveľa krajšie ako plechové búdy roztrúsené po Keni a hlavne priam splývajú s prírodou.
Uprostred bomy sa nachádza ohrada na dobytok, vyrobená z pichľavých haluzí akácií a iných stromov. Dobytok - kravy, ale i deti sú výrazom bohatstva Masajov. Kozy sú zas hlavnou obživou a mladí bojovníci rituálne pijú ich krv. .
S dievčatami udržiavajú bojovníci priateľské ale i sexuálne styky, hoci väčšinou si ich potom za manželku nevezmú. Obdobie bojovníka končí pre muža, keď ďalšia generácia chlapcov vstúpi do tohto štádia. Generácie bojovníkov, zvaných Il-murran sa striedajú asi v 10-15 ročnom intervale. Vtedy sa vyslúžilý bojovník stáva dospelým mužom a môže sa oženiť. Masajovia stále praktizujú mnohoženstvo, pričom počet žien závisí od bohatstva muža - od počtu kráv, ktoré vlastní.
Na rozdiel od chlapcov sa dievčatá vydávajú veľmi mladé, v puberte a to podľa želania rodičov. Často je to za oveľa staršieho muža, ktorý si ich môže dovoliť. Panenstvo pre dievča vstupujúce do manželstva nie je podmienkou. Najpozdejšie pred svadbou sa podrobia ženskej obriezke, ktorá na rozdiel od mužskej zanechá následky na celý život v podobe bolestivého sexu alebo aspoň straty akejkoľvek rozkoše z neho.
Ženská obriezka - tzv. FGM, Female Genital Mutilation, je podľa zákona zakázaná a trestaná a údajne sa darí znižovať počet dievčat, ktoré sú donútené ju podstúpiť. Ako každá tradícia, aj FGM je udržovaná aj napriek zákonnému zákazu a pre mnoho dievčat znamená dlhodobé zdravotné následky.
Vydaté ženy nosia modrý odev. Tradičné rozdelenie práce medzi mužov a ženy je u Masajov veľmi hlboko zakorenené. Muži pasú dobytok, hľadajú nové zdroje vody a ochraňujú kmeň, kým ženy vychovávajú deti, stavajú hlinené domy, nosia vodu a drevo na oheň, varia, šijú šaty a vyrábajú šperky pre seba a hlavne na predaj. Všimnite si enormné ušné dierky - otvory, ktoré si umelo naťahujú ťažkými náušnicami tak, že im niekedy siahajú až po plecia. Robia to aj muži. Sú pre nich symbolom krásy a ak sa to nám zdá nezmyselné, stačí si pomyslieť na silikónové prsia a vychudnuté dievčatá, ktoré sa stáli symbolom krásy u nás.
Najjednoduchšie úkony v kuchyni - napustit hrniec vody a postaviť ju na varenie, ktoré sme zvyknuté robiť mechanicky za niekoľko sekúnd, znamenajú pre masajskú ženu hodiny práce. Najmä nosenie vody často niekoľkokrát denne aj niekoľko kilometrov je pre nás nepredstaviteľná drina. Jediný "pokrok" sú všadeprítomné plastové nádoby, vlastne jediný odraz modernizácie života. Bohužiaľ, o súlade s prírodou sa tu hovoriť nedá. Popri plastových nádobách používajú aj tradičné "fľaše", vyrobené z tekvice alebo iných plodov.
Typickým jedlol Masajov je kozie mäso a kukuričný chlieb. Je to vlastne kukuričná múka, pomiešaná a povarená s vodou a s chlebom, ako ho my poznáme, nemá veľa spoločné. Tento chlieb sa je nielen u Masajov, ale všade na východe Afriky.
Aby ste si nerobili ilúzie, čo myslím pod slovom "kuchyňa", prikladám autentický záber. Namiesto komína je v strede strechy diera na oďťah dymu a celá chatrč po ňom silne zapácha. Rozmýšľal, prečo radšej nevaria vonku. Možno je to forma dezinfekcie a odháňania komárov.
Ženy sú považované za hlavu domácnosti, kým muž je hlavou rodiny - väčšinou s niekoľkými ženami a množstvom detí. Domácnosť je považovaná za vlastníctvo ženy. Jedna dedinka je spravidla tvorená manželkami a deťmi jedného muža.
Prvá dcéra z manželstva patrí mužovej matke, aby sa o starú ženu mal kto postarať. Dievča jej nosí vodu a drevo na varenie a pomáha v domácnosti. Po dosiahnutí zrelosti ju svokra „predá" do manželstva a veno je pre ňu zabezpečením na starobu.
Masajovia sú si veľmi dobre vedomí svojej atraktívnosti pre turistov. Nemajú radi, keď ich fotia, pravda, s výnimkou, keď na tom možu niečo zarobiť. Moje fotografie žien sú z dedinky neďaleko mesta Arusha, kde nás zobral náš safari sprievodca po návšteve Lake Manyara. Po dohode s mladým mužom, ktorý jediný hovoril anglicky a zaplatením vstupného pár dolárov mi ukázali bomu, zaspievali aj zatancovali.
Veľmi ma mrzelo, že som sa so ženami nemohla porozprávať. Zato mladý muž kládol otázky, na ktoré som sotva vedela odpovedať - ako sa žije u nás. Sedím pri nom v začmudenej chatrči postavenej zo zoschnutého kravského trusu a zakrytej slamou a mám sa mu snažiť vysvetliť, ako sa žije v Európe? Nemožné. Preňho bol už problém pochopiť, ako môže mužovi vystačiť jediná žena, ako to môže všetko stíhať.
Pripadám si, ako by som cestovala nielen v priestore, ale aj v čase a vrátila sa späť tisícročia, akoby som sa preniesla kamsi do života našich pra-pra-pra-pramatiek. Tu sa za tie dlhé roky nič nezmenilo, oproti tomuto bol Egypt za Ptolemajovcov vysoko vyspelá kultúra. Myslím na rozkošné dieťatko, sediace vedľa mamy navliekajúcej apaticky korálky. Dieťa má oči, nos i ústa plné múch. Mám čo robiť, aby som sa ovládla. Mám z toho zvláštny pocit, zviera mi žalúdok a po nastúpení do auta nie som schopná pol hodinu vyriecť ani slova.
Je mi smutno aj z toho, čo sa stáva z kedysi hrdého a obávaného kmeňa. Dnes sú ešte poslednou spomienkou na Afriku z detských snov s udatnými lovcami levov a ženami v pestrých ozdobených šatách. Čo bude zajtra? Ak sa podarí Masajov "scivilizovať", zmizne ďalšia svojrázna kultúra a Afrika bude "ešte černejšia". Rozmýšľam, či existuje možnosť, ako pomôcť týmto ženám, aby nemuseli trpieť pri obriezke a na jej následky, ako im dať vodu a elektriku a aspoň základné výdobytky civilizácie a zachovať pritom ich svojráznu kultúru a tradície. Možem len dúfať, že sa to podarí.
..............
PS: Po návrate z Afriky som si so záujmom prečítala fascinujúcu knihu Corrine Hofmann Bílá Masajka (vyšla aj v češtine, originál Die weisse Massai). Autorka je švajčiarska podnikateľka, ktorá sa počas dovolenky v Keni zoznámila s mladým masajským bojovníkom a bláznivo sa do neho zamilovala. Vydala sa za neho a žila tradičným spôsobom života v hlinenej chalúpke spolu s jeho matkou. Po štyroch rokoch ho opustila a vrátila sa do Švajčiarska. V knihe opisuje svoj vzťah a život medzi Masajmi. Kniha sa stala bestsellerom, bola preložená do 20 jazykov a je sfilmovaná. Film bežal u nás pred nejakým časom, ale mám pocit, že na Slovensku nezaujal. Chuť spoznávať cudzie kultúry a snažiť sa im porozumieť akoby nebola silnou stránkou nášho malého národa.
Ak na vás moje rozprávanie zapôsobilo aspoň trochu, odporúčam pozrieť si film na DVD. Skutočne stojí za to. Minimálne prestanete mať pocit, že ste chudobní, lebo ste si nemohli dovoliť dovolenku v Egypte.
Fotografie: autorka s výnimkou prvej a tretej.
Prá fotografia je prevzatá z http://www.campiyakanzi.com/30.asp
Autorom tretej je Dmitri Markine, www.dmitrimarkine.com
