Nalietala som toho dosť... a nie vždy to boli prvotriedne letecké spoločnosti s dôkladne udržiavanými lietadlami. Kenya Airways či filipínska spoločnosť, meno ktorej si už nepamätám, nepatria práve k tým najprestížnejším. Pár krát sa mi stalo, že som musela zmeniť lietadlo kvôli technickej chybe alebo s Air France odletela až na druhý deň kvôli poruche lietadla (údajne boli na vine neschopní rakúski technici:-).
Podľa štatistík je letecká doprava v pomere k počtu nalietaných kilometrov a prepravených pasažierov s odstupom najbezpečnejšia. Nikdy som nemala pocit, že by sa mi mohlo reálne niečo stať.
Nikdy nehovor nikdy....
Na nedeľný let SN-2905 z Bruselu do Viedne tak skoro nezabudnem.
Možno si pamätáte meno belgickej leteckej spoločnosti, ktorá pred pár rokmi skrachovala. Áno, bola to SABENA. Vraj to bola skratka od Such a bloody experience never again.
Dnes vďaka ich belgickým následovníkom chápem, prečo.
Všetko to začína normálne, odlietame bez meškania. Lietadlo je plné baviacih sa Slovákov, ktorí (okrem veku) pripomínajú návrat z školského výletu.
Po štvrťhodine pohodového letu, vysoko nad oblakmi, zrazu nami otrasie akýsi tupý úder a lietadlo začne nenormálne hučať a vibrovať. Výstražné zelené kontrolky blikajú a výstražná signalizácia pípa ako divá.
Prvé, čo ma napadá, je vysunutý podvozok. Nakoniec, je to najjednoduchšia a najprijateľnejšia alternatíva. Všetko ostatné, vrátane úvah slovenskej spoluletiacej z opačnej strany uličky o otvorenom batožinovom priestore, dáva omnoho horšie vyhliadky. Letuška a sterward (A propos, aký je mužský tvar od slova letuška? Letuško?) prefrčia uličkou a zmiznú v kabíne.
Vo výške niekoľkých kilometrov a pri rýchlosti 800 km/h je vysunutý podvozok celkom slušný prúser.
Lietadlo sa začína veľkým oblúkom obracať. Za krátko sa ozve oznámenie pilota, že sa kvôli technickej poruche musíme vrátiť do Bruselu. Môj sused sa hneď nechá počuť, že on to hneď zistil podľa slnka. Jasne, blondínka by na také niečo zložité nikdy neprišla...
V lietadle vládla zvláštna atmosféra. Všetci sa tvárime, že sa vlastne nič nedeje. V kabíne je ticho ako pred búrkou. Niektorí kŕčovito zvierajú sedadlá alebo sa so sklonenou hlavou ticho modlia (prípadne nadávajú). Letuška s prehnane milým úsmevom chodí od sedadla k sedadlu a ukľudňuje ľudí. Nič sa nedeje, všetko je poriadku... ale povedzte to niekomu, kto sedí v hučiacom, vibrujúcom, pípajúcom a blikajúcom lietadle vysoko nad oblakmi!
Môj sused sa sťažuje, že letí do Bangkoku a zmešká prípoj vo Viedni. Keď začíname klesať nad Bruselom, prestane frflať a začne si monotónne mrmlať. Jasne, je to budhista. Trochu mu závidím. Mne zostáva len reálne zvažovať možnosti.
Človek vždy nosí v sebe takú vnútornú istotu, že mne sa to nemôže stať... že nešťastia sa dejú stále len iným, že ja to len sledujem v správach. Začína mi dochádzať, že sa tentoraz sa "to niečo" naozaj deje. Niečo ohrozujúce... a nijako to nemôžem ovplyvniť, nemám to pod kontrolou. Lietadlo mi pripomína autobus s pokazeným motorom, ktorý som zažila po ceste na letisko (skrátka, bol to naozaj vydarený deň). Akurát to zastavenie na krajnici je vo výške 8 kilometrov dosť problematické.
Zvažujem možnosti.... Tá nie práve najpríjemnejšia je skončiť v nemocnici. Ešte horšia je skončiť v štatistikách ako ďalšia, hoci pomerne zriedkavá, obeť leteckej nehody. Človek by mal po starostiach... ale kvôli mojim milým si túto alternatívu neželám. Vysoko najpravdepodobnejšie je, že normálne pristaneme. Nakoniec, vysunutý podvozok síce vadí vo vzduchu, ale pri pristávaní je neporovnateľne lepšia alternatíva ako podvozok zaseknutý a nevysunutý. Positiv thinking...
Samozrejme, môže to byť aj niečo iné, o čom neviem. A neviem ani to, aké problémy, okrem spomalenia lietadla a zvýšenia spotreby, môže znamenať vysunutý podvozok. A keď zblbol ten, nezblbne aj niečo iné? Napadá ma katastrofa lietadla Lauda Air, ktorému sa pre konštrukčnú chybu počas letu náhle spustil spätný ťah. Kto vie, čo si ešte elektronický duch lietadla zmyslí? Aké žartíky si s nami ešte zahrá? Ale nemaľujme čerta na stenu....
Môj sused budhista vyťahuje pas z tašky a zasúva si ho do vrecka nohavíc. Žeby pre prípad núdzového pristátia? Nakoniec, doklady pri sebe podstatne uľahčujú identifikáciu mŕtvoly. Predvídavý človek.
Klesáme pod oblaky a stále nižšie. Ešte vždy sme príliš vysoko, ale zem sa blíži.
Minúty ubiehajú nekonečne pomaly.
V lietadle je ticho ako v hrobe.
Už sme tesne nad dráhou a dobre známy hluk vysúvajúceho podvozku nepočuť.
Lebo je už vonku.
Takže som to odhadla správne.
Sme na zemi.
Živí a zdraví.
Ľudia začínajú dvíhať hlavy a otvárať oči.
Na meškanie sa nik nesťažuje.
Tá pol hodina značne zmenila poradie našich priorít.
Skupina slovenských cestujúcich sa púšťa do živej debaty. Človeku vo vypätej situácii dobre padne podeliť sa o dojmy. Všetkým odľahlo a šibeničný humor sa začína naplno prejavovať. Najmä, keď okolo lietadla začínajú pobehovať chlapíci s veľkými kladivami. Predstava, že lietadlo opravia a opäť nás v ňom vyvezú nad oblaky, nie je práve najpríjemnejšia. Ako hovoria východniarski spolucestujúci: chce to obaľovač nervov.
Aj na ten dôjde. Dostávame voucher na jedlo a nápoj a o pol hodiny sa stretávame na gate. Krajania sa naťahujú, kto poukaz najlepšie zúročil. Mám ich rada. Oproti frflajúcim a večne sa sťažujúcim zápaným susedom sú Slováci, ktorí sa v danej situácii dokážu tešiť z piva zadarmo, hotovou úľavou. Vedieť dokázať vyťažiť z maličkosti maximum a ešte sa z nej aj radovať, to máme asi v krvi. Dúfam, že nám to dlho v nej zostane.
Nastupujeme do nového lietadla a stewart sa s nami zvíta ako so starými známymi. Kritická situácia je pre teambuilding lepšia ako týždeň drahého semináru. Pri nastupovaní sa dohadujeme, či nám nedali to isté lietadlo. Nie, nedali. Držiaky na poháre majú inú farbu a susedka má na operadle pred sebou čmuhy. Sláva.
Môj budhistický sused s pasom vo vrecku nohavíc do lietadla nenasadol. Možno chytil skoršie lietadlo do Viedne, aby stíhal prípoj do Bangkoku. Alebo usúdil, že dobrú karmu si už na dnes vyčerpal a nebude pokúšať osud naďalej.
Štvrťka skvelého chladeného Chardonnay mi zahnala všetky nepríjemné myšlienky. Po pokazenom autobuse a lietadle je ďalší technický prúser v tento deň štatisticky vysoko nepravdepodobný. Áno, viem, nešťastia vraj chodia v trojici... ale poverčivá nie som a keby aj... s pokazeným autobusom v piatok aj v nedeľu som už trojicu dosiahla. Murphy si teda môže zobrať na mušku niekoho iného. Ja mám s ním účet vyrovnaný.
Let ubieha príjemne a ja si zapisujem ešte živé dojmy. Človek má pocit, že mu po takom zážitku fungujú zmysly na plné obrátky a potrebuje ten adrenalín zo seba dostať. Pre mňa je najlepším ventilom práve písanie.
Pri vystupovaní vo Viedni si všímam menovku stewarta.
Má na nej napísane Pruser.
