„Táto kniha vyplní veľmi citeľnú medzeru." Paradox sedí len vtedy, ak máme na mysli súčasne obidva protikladné zmysly: Alebo je potrebná kniha, alebo medzera. Táto slovná hra sa pripisuje newyorskému profesorovi Mosesovi Hadasovi (1900-1966). Myslel som si, že je to len vymyslená duchaplná poznámka, ale na svoje prekvapenie som zistil, že takto hovoria súčasní vydavatelia so všetkou nevinnosťou. Kliknite si na stranu http://www.kcl.ac.uk/kis/schools/hums/french/pgr/tqr.html a dostanete sa ku knihe, ktorá „vyplňuje citeľnú medzeru v literatúre o poštrukturalistickom hnutí". Človeka nesmierne poteší, že táto zbytočná kniha je celá o Michelovi Foucaultovi, Rolandovi Barthesovi, Julii Kristeve a iných ikonách vznešeného frankofonizmu. (Riadky o frankofonizme v nemeckom preklade chýbajú - pozn. prekladateľa.)
Vyplňuje náboženstvo nejakú citeľnú medzeru? Často sa hovorí, že v mozgu je veľmi citeľná medzera, ktorá má podobu Boha a ktorú treba vyplniť: vraj máme psychologickú potrebu Boha - ako predstavu priateľa, otca, veľkého brata, spovedníka, či dôverníka; vraj hľadáme uspokojenie tejto potreby bez ohľadu na to, či Boh existuje alebo nie. Môže však byť, že Boh zaprace túto medzeru a bolo by lepšie vyplniť ju niečím iným? Napríklad vedou? Umením? Ľudským priateľstvom? Humanizmom? Láskou k tomuto životu v tomto skutočnom svete, nedôverujúc iným životom v záhrobí? Láskou k prírode, ktorú veľký entomológ E. O. Wilson nazval „Biofília"?
V rozličných časových obdobiach hralo náboženstvo v ľudskom živote štyri hlavné úlohy: vysvetľovalo, povzbudzovalo, utešovalo a inšpirovalo. Od dávnej minulosti sa náboženstvo vystatuje, že vysvetľuje našu existenciu a povahu vesmíru, v ktorom sa nachádzame. Na tomto poli ho úplne nahradila veda, ako sme o tom hovorili v 4. kapitole. Pod povzbudzovaním myslím morálne návody, ako sa správať a prebral som ich v 6. a 7. kapitole. Dosiaľ som sa nevenoval úteche a inšpirácii. V krátkosti sa tomu venujem v tejto záverečnej kapitole. Stať o úteche začnem javom, pozorovaným v detstve, tzv. „vybájeným priateľom", ktorý má, podľa môjho názoru, znaky náboženskej viery.
Binker
Predpokladám, že Christopher Robin (syn A. A. Milnesa a hrdina modernej anglickej rozprávky - pozn. prekl.) neveril, že Winnie Pu (medvedík) a prasiatko sa s ním naozaj rozprávali. Ale bol Binker inakší?
Binker - tak ho ja volám - je tajomstvo,
ktoré si skrývam,
Binker je príčina, že keď som sama,
smutná nebývam.
Či sa hrám v škôlke,
či na schodoch sedím,
Binker je pri tom, nech čokoľvek robím.
Ó, môj ocko je šikovný,
ani za nič ho nedám,
a mama je to najlepšie,
čo na svete mám,
a pestúnka je pestúnka,
a ja ju Nana volám -
no oni nemôžu vidieť Binkera.
Binker stále čosi vraví,
lebo ho hovoriť učím.
Niekedy sa mu páči,
keď pritom iba smiešne skučí,
niekedy sa mu páči,
keď vystrája s veľkým krikom ...
Musím to robiť ja,
keď potom leží s boľavým krkom.
Ó, ocko je šikovný,
je veľmi šikovný človek,
a mama dokáže všeličo,
čo nevie urobiť ktokoľvek,
a pestúnka je pestúnka,
a ja ju Nana volám ...
no oni nepoznajú Binkera.
Binker je udatný sťa lev,
keď pobehávame po parku;
Binker je udatný sťa tiger,
keď za tmy ležíme v jarku;
Binker je udatný sťa slon.
On nikdy uplakaný nebýva...
Len keď si z oka (ako iní ľudia)
mydlo vymýva.
Ó, ocko je ocko,
takých mám celý zoznam,
a mama je taká,
ako aj iné mamy poznám,
a pestúnka je pestúnka,
a ja ju Nana volám ...
no nie sú ako Binker.
Binker rád dačo zje,
no nie je maškrtník,
tak musím vravieť tým,
čo mi dávajú cukrík,
"Ó, aj Binker má rád čokoládu,
dáte mi dve?"
A potom ju zjem zaňho,
lebo zúbky má nové.
Veľmi rada mám ocka,
no nemá čas so mnou sa pohrať,
veľmi rada mám mamu,
no nemôže ma do mesta zobrať,
často som v spore s Nanou,
keď mi chce česať vlásky ...
No Binker je stále Binker,
a stojí pri mne z lásky.
A. A. MILNE, Teraz je nás šesť. Vydavateľstvo A. A. Milne Estate
Môže byť jav imaginárneho priateľa ilúziou vyššieho rádu a inou kategóriou, ako je bežná predstava detstva? Moje detské skúsenosti tu veľmi nepomôžu. Ako mnohí rodičia, aj moja mama viedla denník mojich detských výrazov. Okrem jednoduchých predstáv (som človek na mesiaci ... pridávam plyn ... som Babylončan) som zrejme obľuboval predstavy druhého rádu (som sova, ktorá si myslí, že je vodné koleso), ktoré sa neraz vzťahovali na mňa (som chlapček, ktorý sa vydáva za Richarda). Nikdy som neveril, že by som bol naozaj niektorá z týchto predstáv, a myslím si, že to platí o väčšine detských predstáv a hier. Ja som nikdy nemal Binkera. Ak sa má veriť svedectvám dospelých ľudí, potom aspoň niektoré z tých normálnych detí, ktoré majú imaginárnych priateľov, veria, že títo skutočne existujú, kým iné ich vidia ako zrejmé, ale živé halucinácie. Mám podozrenie, že jav detského Binkera môže byť dobrým modelom pre pochopenie teistickej viery u dospelých ľudí. Neviem, či sa psychológovia zaoberali toto vecou z tohto hľadiska, no bola by to zaujímavá výskumná úloha. Binker ako priateľ a dôverník na celý život: to je iste jedna z úloh, ktorú Boh hrá - a medzera, ktorá ostane, ak Boh odíde.
Iné dieťa, dievčatko, malo „malého purpurového chlapíka", ktorého považovalo za viditeľnú skutočnosť a ktorý sa prejavoval žiarivým iskrením a tichým cengotom. Pravidelne ju navštevoval, najmä keď sa cítila opustená, ale postupom veku čoraz menej. Deň predtým, ako mala ísť do škôlky, prišiel za cengotu svojej fanfáry a oznámil jej, že už ju nikdy nenavštívi. To ju nahnevalo, ale chlapík jej vysvetlil, že už je väčšia, rastie a v budúcnosti ho nebude potrebovať; že musí odísť, aby sa mohol venovať iným deťom. Sľúbil jej, že sa vráti, ak ho bude skutočne potrebovať. Po veľa rokoch sa vrátil v sne, keď prekonávala osobnú krízu a stála pred rozhodnutím, čo urobiť so svojím životom. Dvere jej spálne sa otvorili a objavil sa vozík plný kníh, tlačený do miestnosti - purpurovým chlapíkom. Vyložila si to ako radu, že má ísť študovať na univerzitu - poslúchla a neskôr zistila, že urobila dobre. Táto historka mi ženie slzy do očí a privádza ma do situácie, keď chápem poradenskú a potešiteľskú rolu imaginárnych bohov v ľudských životoch. Taká bytosť môže existovať len v predstavách, no dieťaťu sa môže vidieť úplne skutočnou a poskytovať mu útechu a dávať mu dobré rady. A môže to mať dokonca ešte jednu lepšiu stránku: imaginárni priatelia - a imaginárni bohovia - majú čas a trpezlivosť venovať pozornosť tým, čo trpia. Okrem toho sú oveľa lacnejší ako psychológovia a profesionálni poradcovia.
Vyvinuli sa bohovia so svojimi úlohami potešovateľov a poradcov z binkerov, a to psychologickou „pedomorfózou"? Pedomorfóza je zachovanie charakteristík detského veku až do dospelosti. Pekinské psy majú pedomorfické čumáky: v dospelosti vyzerajú ako psíčatá. Je to bežný evolučný jav, vyskytujúci sa pri ľudských znakoch, ako je vypuklé čelo a krátke čeľuste. Evolucionisti nás niekedy opisujú ako juvenilné (mladistvé) opice a niet pochýb, že mladistvé šimpanzy a gorily sa väčšmi podobajú na ľudí, ako dospelé opice. Takto sa dá položiť otázka, či sa náboženstvá vo svojich počiatkoch mohli vyvinúť postupným odkladom momentu, keď sa deti vzdávajú svojich binkerov - ako sa počas evolúcie spomalilo sploštenie nášho čela a vyčnievanie našich čeľustí?
Som toho názoru, že pre kompletnosť by sme mali uvažovať aj o obrátenej možnosti. Mohli sa binkeri vyvinúť z bohov, zdedených po predkoch, miesto vývoja bohov z binkerov? Vidí sa mi to málo pravdepodobné. Začal som o tom rozmýšľať pri čítaní knihy amerického psychológa Juliana Jaynesa, Pôvod povedomia pri poruchách dvojkomorovej mysle (The Origin of Consciousness in the Breakdown of the Bicameral Mind); táto kniha je taká zvláštna ako jej názov. Je jednou z tých kníh, ktoré sú alebo úplný nezmysel, alebo dielo suverénneho génia, strednej cesty niet! Pravdepodobne to prvé, ale nestavil by som sa.
Jaynes píše, že mnohí ľudia chápu svoje myšlienkové procesy ako spôsob rozhovoru medzi „sebou" a akýmsi druhým protagonistom vo svojej hlave. No dnes všeobecne považujeme obidva „hlasy" za svoje vlastné - ak nie, považujú nás za mentálne chorých. Raz sa to stalo Ewelyn Waughovi. Bez obalu povedal jednému priateľovi: „Dlho som ťa nevidel, ale vlastne videl som veľmi málo ľudí, lebo vieš, bol som duševne chorý." Po vyzdravení napísal román, Kalvária Gilberta Pinfolda (The Ordeal of Gilbert Pinfold), kde opisuje svoje halucinačné obdobie a hlasy, ktoré vtedy počul.
Jaynes predpokladá, že až do okolo roku 1000 p.n.l. ľudia nevedeli, že ten druhý hlas - hlas Gilberta Pinfolda - vychádza z nich samých. Mysleli si, že Pinfoldov hlas je boh: povedzme Apollo, Astarte (babylonská predchodkyňa Afrodity - pozn. prekl.) alebo Jahve, no možno aj, a najskôr, nejaký menší domáci bôžik, ktorý im dáva radu alebo príkaz. Jaynes umiestňuje hlasy bohov do protiľahlej polovice mozgu ako je tá, ktorá kontroluje počuteľnú reč. Podľa neho bolo „zrútenie dvojkomorovej mysle" historickým prechodom. Bol to moment vo vývoji, keď sa ľuďom rozvidnilo, keď spoznali, že to, čo počuli a považovali za vonkajšie hlasy, bol v skutočnosti ich vlastný vnútorný hlas. Jaynes ide ďalej a definuje tento historický prechod ako svitanie ľudského povedomia.
Existuje totiž starodávny egyptský nápis o bohu-stvoriteľovi Ptah, ktorý opisuje iných bohov ako variácie Ptahovho „hlasu" alebo „jazyka". Moderné výklady tohto nápisu odmietajú výraz „hlas" a iných bohov prekladajú ako „objektívne koncepcie Ptahovej mysle". Jaynes zavrhuje také učené články a dáva prednosť prostému doslovnému prekladu. Bohovia boli hlasy halucinácie, ozývajúcej sa v hlavách ľudí. Jaynes uzatvára, že takíto bohovia sa vyvinuli zo spomienok na mŕtvych kráľov, ktorí si ozývaním sa - imaginárnymi hlasmi v hlavách - zachovali vládu nad svojimi poddanými. Či Jaynesovu tézu prijmete alebo nie, jeho kniha je natoľko podnetná, že si zaslúži zmienku v knihe o náboženstve.
Vráťme sa teraz k možnosti ťažiť z Jaynesa pri tvorbe názoru, že bohovia a binkeri sú vývojovo príbuzní, ale podľa teórie pedomorfózy v obrátenom zmysle. Začnime predpokladom, že k poruche dvojkomorovej mysle nedošlo v neskorom priebehu vývoja myslenia zrazu, ale že treba ísť až do doby detstva k momentu, keď sa halucinácie, hlasy a predstavy spoznali ako neskutočné. Podľa obrátenej teórie pedomorfózy sa teda halucinačné predstavy bohov vytratili najprv z myslí dospelých; postupne boli zatlačené do detstva a dnes prežívajú len ako zjavy Binkera či malého purpurového chlapíka u celkom malých detí. S touto verziou Jaynesovej teórie mám problém, lebo nevysvetľuje pretrvávanie bohov v myslení súčasných dospelých.
Možno bude lepšie nepovažovať bohov za predchodcov binkerov, ale ani naopak, lež vidieť obidvoch ako vedľajšie produkty tej istej psychologickej predispozície. Bohovia a binkeri majú spoločnú vlastnosť, že utešujú a poskytujú citlivú rezonančnú dosku na triedenie myšlienok. Takto nie sme ďaleko od teórie, že náboženstvo je vo vývoji psychologický vedľajší produkt, opísaný v 5. kapitole.
Útecha
Je načase zaoberať sa dôležitou rolou, ktorú hrá Boh pri našom utešovaní; a humanitárnou výzvou: ak neexistuje, hľadať náhradu. Mnohí ľudia, ktorí pripúšťajú, že Boh pravdepodobne neexistuje a nie je pre morálku potrebný, spätia sa a vytiahnu, čo považujú za tromf: údajnú psychologickú a emocionálnu potrebu boha. Ak odstránite náboženstvo, pýtajú sa vzdorovito, čo dáte na jeho miesto? Čo ponúknete umierajúcim chorým, čo trúchliacim pozostalým, čo osamelým Eleanóram Rigby (hrdinka lyrickej piesne Mc Cartneya o osamelej starej žene), ktorým je Boh ich jediný priateľ?
Prvá vec, čo sa dá povedať, je niečo, čo ani netreba povedať. Moc náboženstva utešovať ho nerobí pravdivým. Aj keby sme urobili tento veľký ústupok; aj keby bolo preukazne dokázané, že viera v existenciu Boha je pre ľudské psychologické a emocionálne blaho podstatná; aj keby všetci ateisti boli zúfalí neurotici, hnaní trvalou kozmickou úzkosťou do samovraždy - nič z toho by ani bodkou neprispelo k dôkazu, že náboženská viera je pravdivá. Môžu existovať dôkazy, že pre niekoho je dobre, ak sám seba presvedčí, že Boh existuje, čo aj ho niet. Ako som už spomenul, Dennett robí v knihe Lámanie čara (Breaking the Spell) rozdiel medzi vierou v Boha a vierou vo vieru: vierou, že je dobre veriť, hoci je to viera falošná: „Pane, verím; pomôž mojej neviere" (Mk, 9,24). Veriaci sa vyzývajú vyznávať vieru, či sú o nej presvedčení, alebo nie. Je možné, že ak niečo opakujete dosť často, nakoniec sa aj sám presvedčíte, že je to pravda. Myslím si, že všetci poznáme ľudí, ktorí schvaľujú myšlienku náboženskej viery a protestujú proti útokom na ňu, hoci pripúšťajú, že sami neveria.
Odvtedy, ako som sa oboznámil s Dennettovou myšlienkou, opätovne ju používam pri početných príležitostiach. Sotva preháňam, keď hovorím, že väčšina ateistov, ktorých poznám, zastiera svoj ateizmus za pobožnou fasádou. Sami neveria na nič nadprirodzené, ale potrpia si na reči o iracionálnej viere. Veria vo vieru. Je prekvapujúce, koľkí ľudia nevedia, aký je rozdiel medzi konštatovaním, že „X je pravda" a „Treba si priať, aby ľudia verili, že X je pravda". Je možné, že v skutočnosti nenaleteli na túto logickú chybu, ale pripisujú menej dôležitosti viere ako ľudským pocitom. Nechcem ľudské pocity znevažovať. Ale v každej diskusii musí byť jasné, o čom je reč: pocity alebo viera. Obidve veci sú dôležité, ale nie sú to isté.
Môj hypotetický ústupok bol v každom prípade prehnaný a nesprávny: neviem o nijakom dôkaze, žeby ateisti mali všeobecnú tendenciu smerom k nešťastnej a úzkostlivej malomyseľnosti. Niektorí ateisti sú šťastní. Iní sa majú zle. Rovnako sú niektorí kresťania, židia, moslimovia, hinduisti a budhisti šťastní, kým iným sa vedie zle. Možno existujú štatistické dôkazy o vzťahu medzi šťastím a vierou (či nevierou), no pochybujem, či sú dosť presvedčivé v hocktorom smere. Považujem za zaujímavejšie položiť otázku, či existujú nejaké dobré dôvody podliehať smutnej depresii, ak žijeme bez Boha. Naopak, mienim ukončiť túto knihu tvrdením, že je zdržanlivosťou povedať, že aj bez nadprirodzeného náboženstva možno viesť šťastný a plný život. Najprv však musím preveriť tvrdenie náboženstva, že poskytuje útechu.
Podľa Kratšieho oxfordského slovníka (Shorter Oxford Dictionary) je útecha zmiernenie žiaľu alebo mentálnej tiesne. Rozdelím ju na dva typy:
1. Priama fyzikálna útecha. Človeka, ktorý v noci uviazol v hlbokých horách, poteší veľký teplý bernardín, pričom neslobodno zabudnúť, samozrejme, na súdok rumu okolo jeho krku. Plačúce dieťa uspokojí objatie silných ramien dospelého a uisťujúce slová šepkané mu do ucha.
2. Útecha odhalením prv neocenených skutočností, resp. prv neznámy pohľad na existujúce skutočnosti. Žena, ktorej muž bol zabitý vo vojne, môže nájsť útechu v pomyslení, že je od neho tehotná, alebo že umrel ako hrdina. Útechou môže byť objavenie nového spôsobu nazerania na určitú situáciu. Jeden filozof nás upozorňuje, že na chvíli, kedy umrie starý človek, nie je nič osobitné. Dieťa, ktorým bol kedysi, „umrelo" dávno predtým nie náhlym ukončením života, ale rastom do dospelosti. Každý zo siedmich Shakespearových vekov človeka „umiera" pomalým prechodom do nasledujúceho veku. Z tohto pohľadu sa moment, keď starý človek nakoniec umrie, nelíši od pomalých „umieraní" v priebehu jeho života. (154).
Človek, ktorý si nepotrpí na úvahy o svojej vlastnej smrti, môže nájsť v tejto zmenenej perspektíve útechu. Nemusí, ale je to príklad útechy na základe premýšľania. Mark Twain odmietal strach pred smrťou iným spôsobom: „Nebojím sa smrti. Bol som mŕtvy miliardy rokov pred svojím narodením a nevidel som v tom nijakú nevýhodu." Náhľad nemení nič na skutočnosti nevyhnutnej smrti. Ale na túto nevyhnutnosť existujú rozličné názory a niektoré môžu poskytnúť útechu. Ani Thomas Jefferson sa nebál smrti a ukazuje sa, že neveril na posmrtný život. Podľa Christophera Hitchensa, „keď sa jeho dni chýlili ku konci, viac ako raz písal priateľom, že očakáva približujúci sa koniec bez nádeje aj bez strachu. To bolo, ako keby povedal najneklamnejším spôsobom, že nie je kresťan."
Len silné intelekty znesú ostrú stravu vyhlásenia Bertranda Russella v jeho eseji „V čo verím" z roku 1925:
Verím, že keď zomriem, zhnijem a nič z môjho ja neprežije. Nie som už mladý a milujem ešte život. Ale odmietam triasť sa od strachu pred myšlienkou, že zo mňa neostane nič. Šťastie je ozajstným šťastím napriek tomu, že raz musí končiť a myslenie a láska nestratia svoju hodnotu preto, že netrvajú večne. Mnohý muž sa zachoval hrdo na lešení popraviska; tá istá hrdosť nás má naučiť správne uvažovať o mieste človeka vo svete. Hoci po útulnom teple tradičných ľudských mýtov nás najprv roztrasie chlad z otvorených okien vedy, nakoniec prinesie čerstvý vzduch silu a veľké priestory majú vlastnú nádheru.
Táto Russellova esej ma nadchla, keď som ju vo veku okolo šestnástich rokov čítal v našej školskej knižnici, ale potom mi zišla z mysle. Možno som Russellovi nevedomky (v nemeckom preklade je vložené: „a Darwinovi vedome") vzdal úctu, keď som roku 2003 napísal v Diablovom kaplánovi :
V tomto názore na život je viac ako len veľkosť, hoci sa spod ochrannej prikrývky nevedomosti zdá nevľúdny a chladný. Zacíti uspokojivé občerstvenie ten, čo sa zdvihne a postaví čelom voči prenikavému ostrému vetru spoznávania. Je to Yeatsov „vietor, čo fúka na hviezdnych dráhach".
Ako dopadne náboženstvo pri porovnaní, povedzme s vedou, čo do poskytovania týchto dvoch typov útechy? Pri prvom sa dá vysloviť predpoklad, že tuhé objatie božích ramien, čo aj len imaginárnych, poteší rovnako ako skutočné objatie priateľom, či bernardín so súdkom brandy okolo krku. Útechu dodá, samozrejme, aj vedecká medicína - spravidla účinnejšie ako brandy.
Pokiaľ ide o druhý typ útechy, dá sa ľahko uveriť, že náboženstvo tu môže byť extrémne efektívne. Ľudia, ktorých postihlo strašné nešťastie, napríklad zemetrasenie, často hovoria, že útechu im dalo pomyslenie, že všetko je časťou nevyspytateľného božieho plánu: keď dozrie čas, vzíde z toho niečo dobré. Ak sa niekto bojí smrti, vtedy pevná viera na nesmrteľnú dušu môže utešiť - samozrejme že nie, ak si niekto myslí, že pôjde do pekla alebo do očistca. Falošné viery môžu byť rovnako utešujúce ako pravé, aspoň do momentu vytriezvenia z ilúzie. To platí aj pre nenáboženské viery. Človeka, trpiaceho na konečné štádium rakoviny, môže potešiť lekár, ktorý mu klame, že je vyliečený, rovnako účinne ako človeka, ktorý je naozaj vyliečený. Pevná a bezvýhradná viera v posmrtný život je voči sklamaniu ešte imúnnejšia ako dôvera voči klamajúcemu lekárovi. Jeho lži sú účinné len dovtedy, kým sa príznaky stanú neklamnými. Kto verí v posmrtný život, ten nezakúsi sklamanie.
Prieskumy svedčia o tom, že v USA verí asi 95 percent ľudí, že prežijú vlastnú smrť. Stále si kladiem otázku, koľkí z tých, čo to hovoria, skutočne tomu veria v hĺbke svojich sŕdc. Keby to mysleli naozaj vážne, nemuseli by sa chovať ako prepošt z Ampleforthu? Keď sa mu kardinál Basil Hume zdôveril, že umiera, zaradoval sa: „Blahoželám! To je skvelá novinka! Prajem si, aby som mohol ísť s vami." (155) Zdá sa, že prepošt bol seriózny veriaci. Táto historka je pozoruhodná preto, že jej obsah je taký zriedkavý a nečakaný; je temer zábavný - pripomína karikatúru mladej ženy, nesúcu transparent s nápisom „Milujte sa - nebojujte"; je celkom nahá a muž stojaci neďaleko, to komentuje: „Teda toto volám seriózny návrh!" Prečo nepovedia všetci kresťania a moslimova to, čo povedal prepošt, keď sa dopočujú, že umiera ich priateľ? Keď povie lekár svojej zbožnej pacientke, že už má len pár mesiacov života, prečo sa radostne nerozžiari, ako keby bola vyhrala dovolenku na Seychellách? „Nemôžem sa toho dočkať!" Prečo veriaci návštevníci pri jej posteli ju nezasypú odkazmi pre tých, ktorí už odišli? „Pozdravuj mi strýka Roberta, keď sa s ním stretneš ..."
Prečo nehovoria veriaci ľudia takto, keď sú v prítomnosti umierajúceho? Je možné, že v skutočnosti neveria celému tomuto nezmyslu, o ktorom tvrdia, že mu veria? Alebo možno tomu veria, ale boja sa procesu umierania. Majú na to dôvody, pretože sme jediný druh, ktorý nemá právo požiadať veterinára, aby nás zbavil utrpenia. Ale potom prečo najhlasnejšie oponujú proti eutanázii a asistovanej samovražde nábožní ľudia? Kto pozná model smrti podľa prepošta Amplefortha alebo dovolenky na Seychellách, nemal by očakávať, že nábožní ľudia sa budú najmenej zastávať lipnutia na pozemskom živote? No bije do očí, že ak je niekto vášnivým protivníkom zabitia zo súcitu alebo pomoci pri samovražde, môžete sa staviť o veľa, že je nábožný. Oficiálny dôvod môže znieť, že každé zabitie je hriech. No ako to môže označiť za hriech človek, ktorý seriózne verí, že sa tým urýchli cesta do neba?
Môj názor na asistovanú samovraždu vyplýva z poznámky Marka Twaina, ktorú som už spomenul: Byť mŕtvy sa nelíši od byť nenarodený - budem taký, ako som bol za Viliama Dobyvateľa, dinosaurov alebo trilobitov. Nevidím, čoho sa tu báť. Ale proces umierania môže byť bolestivý a nepekný, podľa toho, aké máme šťastie - je to zážitok, pred ktorým sme sa naučili chrániť sa celkovou anestéziou, napríklad, pri vyberaní slepého čreva. Keby váš pes umieral v bolestiach a nezavolali by ste veterinára, aby mu dal celkovú anestéziu, z ktorej sa nepreberie, odsúdili by vás za kruté správanie. Keby však urobil tú milosrdnú službu váš doktor, keby ste vy umierali v bolestiach, riskoval by odsúdenie za vraždu. Keď budem umierať, chcel by som, aby môj život odišiel pod celkovou anestéziou, presne tak, ako keby to bolo zapálené slepé črevo. Toto privilégium mi však nebude povolené, pretože mám nešťastie, že som sa narodil ako Homo sapiens a nie, povedzme, ako Canis familiaris alebo Felis catus. Stane sa to, ak sa nepresťahujem na osvietenejšie miesto, ako je Švajčiarsko, Holandsko alebo Oregon. Prečo sú takéto osvietené miesta také zriedkavé? Zväčša je to v dôsledku náboženstva.
Dá sa však položiť otázka, či nie je významný rozdiel medzi operáciou slepého čreva a ukončením života. V skutočnosti nie je; niet rozdielu, ak v každom prípade umriete. A niet ho, ak pevne nábožensky veríte v posmrtný život. Ak to naozaj veríte, potom je umieranie len prechod z jedného života do druhého. Ak je tento prechod bolestivý, nemáte väčší dôvod odmietať anestéziu ako pri operácii slepého čreva. Najskôr by sa dalo čakať, že proti eutanázii a asistovanej samovražde budú z naivnosti tí, čo vidia v smrti konečný a nie prechodný jav. Ale len my sa zastávame eutanázie.
Jedna štúdia o postojoch amerických ateistov voči smrti dala tieto výsledky: 50 percent si prialo pohrebné obrady, 99 percent schvaľovalo lekársku pomoc pre tých, čo si priali samovraždu a 75 percent si ju prialo pre seba; 100 percent si neprialo kontakt s nemocničným personálom, ktorý propaguje náboženstvo. Pozri http://nursestoner.com/myresearch.html
Čo urobíme v tejto súvislosti s pozorovaniami jednej hlavnej ošetrovateľky z okruhu mojich známych, ktorá celý život viedla domov pre starých ľudí, kde je smrť každodenná udalosť? Všimla si, že počas celého času mali najviac strachu zo smrti religiózni ľudia. Jej pozorovania by mali byť podložené štatistickými údajmi, no predpokladajme, že sú správne: čo sa tu potom však deje? Nech je to čokoľvek, nehovorí to veru v prospech moci náboženstva poskytnúť umierajúcemu útechu . Žeby katolíci mali strach pred očistcom? Bezúhonný kardinál Hume sa so svojím priateľom rozlúčil týmito slovami: „Tak dobre. Do videnia, predpokladám, v očistci!" Ja predpokladám, že jeho dobré staré oči v tejto chvíli skepticky zažmurkali.
Jeden austrálsky priateľ vyslovil úžasnú vetu na opis zvyšovania nábožnosti s rastúcim vekom. Vyslovte austrálsky s otáznikom na konci vety: „Bifľujú na záverečnú skúšku?"
Doktrína očistca poskytuje vysvetlenie, akým spôsobom funguje teologické myslenie. Očistec je akýsi druh nebeských Ellis Islands (vstupná stanica pre prisťahovalcov do USA v rokoch 1892-1954, ostrov na rieke Hudson v New Yorku - pozn. prekl.), čakárne, pripomínajúcej grécke posvätné záhrobie hádes, kde idú duše mŕtvych, ktorí neboli dosť zlí pre peklo, ale potrebujú určitú dávku liečebného preverenia a čistenia, kým budú pripustené do bezhriešnej zóny neba.
( V nemeckom preklade je poznámka pod čiarou: Očistec si neslobodno mýliť s predpeklím, kam prídu novorodeniatka, ak zomrú prv, než sú pokrstené. Čo však s potratenými plodmi? Čo s blastocytmi? Pápež Benedikt XVI. len nedávno s jemu vlastným prehnaným sebavedomím zrušil predpeklie. Znamená to, že všetky bábätká, ktoré sa tam od storočí pražili, naraz preleteli do neba? Alebo tie tam musia ostať a len nové bábätká ujdú predpekliu? Žeby predošlí pápeži nemali pravdu - napriek svojej neomylnosti? Takého druhu sú učenia, ktoré vraj máme rešpektovať ...)
V stredoveku predávala cirkev „odpustky" za peniaze: Za odpustenie určitého počtu dní v očistci bolo treba zaplatiť určitý poplatok a cirkev obradne vydávala (so zarážajúcou trúfalosťou) podpísané certifikáty s presne udaným počtom dní, ktoré si kto kúpil. Rímskokatolícka cirkev je inštitúcia, pre ktorej zisky mohol byť osobitne vynájdený výraz „nečestne nadobudnuté". A spomedzi jej výnosných podfukov bolo predávanie odpustkov iste jeden z najväčších podvodov v dejinách zločinu; bol to stredoveký ekvivalent nigerského internetového skemu, lenže nepomerne úspešnejší.
Ešte tak nedávno ako v roku 1903 bol pápež Pius X. schopný dať do tabuľky odpustky očistca za postavenie, ktoré niekto dosiahol v cirkevnej hierarchii: za kardinálsku hodnosť dvesto dní, za arcibiskupskú sto, za biskupskú len päťdesiat. To sa však už odpustky nepredávali priamo za peniaze. Ale veď ani v stredoveku neboli peniaze jediná mena, za ktorú sa dalo získať prepustenie z očistca. Dalo sa platiť aj modlitbami, a to vašimi vlastnými pred smrťou, alebo cudzími, prosiacimi za Vás po vašej smrti. A modlitby sa dali kúpiť za peniaze: Kto bol bohatý, mohol zložiť províziu za svoju dušu až do večnosti. Moje oxfordské kolégium, New College, založil v roku 1379 veľký filantrop štrnásteho storočia William z Wykehamu, winchesterský biskup. Tohto stredovekého biskupa možno prirovnať k dnešnému Billovi Gatesovi - kontroloval informačné dráhy (k Bohu) - a z toho nazhŕňal veľké bohatstvá. Jeho biskupstvo bolo veľmi rozsiahle a Wykeham použil svoje bohatstvo a vplyv na založenie dvoch veľkých vzdelávacích inštitúcií, jednej vo Winchestri a druhej v Oxforde. Vzdelávanie bolo pre Wykehama iste dôležité, ale podľa údajov oficiálnych Dejín Nového kolégia, vydaných v roku 1979 k jeho 600. výročiu, hlavnou úlohou kolégia bolo „stať sa veľkým prímluvným modleniskom za pokojný odpočinok zakladateľovej duše. Zložil základinu (okrem iného) na platy desiatich kaplánov, troch tajomníkov a šestnástich chóristov; nariadil, aby sa zachovali len títo, keby prostriedky kolégia na iné výdavky nestačili." Wykeham zanechal New College v rukách asociácie, ktorá sa sama obnovovala voľbami a takto existovala ako jeden organizmus dlhšie ako šesťsto rokov. Podľa všetkého nám dôveroval, že sa budeme za jeho dušu modliť storočia.
Dnes má kolégium len jedného kaplána, (Ženu! - čo by na to povedal biskup William?), nijakých tajomníkov a stáročná veľrieka prímluvnuých modlitieb za Wykehama v očistci vyschla na pramienok dvoch modlitieb do roka. Len chóristi prospievajú a ich hudba je vskutku magická. Cítim výčitky svedomia, že som ako člen správy tejto ustanovizne pripustil oklamanie dôvery. Wykeham urobil v zmysle názorov svojej doby to, čo dnes robia boháči, ktorí zaplatia nehorázne sumy zmrazovacím spoločnostiam, ktoré im zaručia, že uchránia ich zmrazené telá od zemetrasení, občianskych vojen, jadrových vojen a iných katastrof až do tej budúcnosti, keď bude lekárska veda vedieť ich rozmraziť a vyliečiť každú chorobu, na ktorú mohli zomrieť. Dá sa povedať, že ako neskorí členovia Nového kolégia nedodržiavame zmluvu so svojím zakladateľom? Ak áno, sme v dobrej spoločnosti. Stovky stredovekých dobrodincov umreli dôverujúc svojim dedičom, dobre za to zaplateným, že sa za nich budú modliť, keď prídu do očistca. Žasnem pri pomyslení, aká veľká časť stredovekého umenia a architektúry ďakuje za svoj vznik platbám za večnosť, t.j. za dôveru, ktorá je dnes oklamaná.
Čo ma na učení o očistci priam fascinuje, je odôvodnenie, ktoré preň vynašli teológovia: je tak neuveriteľne slabé, že robí priam smiešnou dôveru, ktorá sa doň vkladá. Heslo o očistci má v Katolíckej encyklopédii odsek „dôkazy". Hlavný dôvod pre existenciu očistca vyzerá takto: Keby mŕtvi išli jednoducho do neba alebo do pekla na základe svojich hriechov tu na zemi, nemalo by zmysel modliť sa za nich. „Načo sa modliť za mŕtveho, ak chýba viera v silu modlitby poskytnúť útechu tomu, kto je zatiaľ vylúčený z priameho videnia Boha?" A my sa predsa modlíme za mŕtvych, nie? Preto očistec musí existovať, inakšie by naše modlitby nemali zmysel! (Ako nemá zmysel modliť sa za tých, čo sú už v pekle - pozn.prekl.) Q.E.D. (Quod erat demonstrandum - čo bolo treba dokázať) Môže byť lepší príklad toho, čo sa stane s myslením v hlave teológa?
Táto pozoruhodná chyba v uvažovaní sa odráža v ešte väčšej miere v inom bežnom použití argumentu z útechy. Boh musí existovať, vravia veriaci, lebo keby ho nebolo, bol by život prázdny, nezmyselný, márny, všetko by bola len jalová a bezvýznamná púšť. Načo tu rozoberať fakt, že už prvej námietke chýba logika? Možno je život prázdny. Možno sú naše modlitby za mŕtvych naozaj zbytočné. Predpokladať opak znamená predpokladať pravdivosť záveru, ktorý chceme dokazovať - údajný sylogizmus je priehľadne cirkulárny. Život bez vašej ženy môže byť neznesiteľný, planý a prázdny, ale to nanešťastie nezmení nič na tom, že je mŕtva. V názore, že niekto iný (rodičia, ak ide o deti; Boh, ak ide o dospelých) má zodpovednosť za vás a má dať zmysel a cieľ vášmu životu, je niečo infantilné. Je to infantilizmus ľudí, čo hľadajú vinníka, keď si vyvrtli členok. Keďže niekto iný je zodpovedný za moje blaho, niekto iný je na vine, keď sa mi niečo stane. Môže sa takýto infantilizmus skrývať za „potrebou" Boha? Sme späť pri Binkerovi?
Naopak, správny dospelý názor je, že náš život bude natoľko zmysluplný, plný a úžasný, nakoľko ho takým urobíme. Môžeme ho urobiť prekrásnym. Ak dáva veda útechu nemateriálneho druhu, spadá do okruhu môjho posledného predmetu záujmu, do inšpirácie.
