Ako „umiernenosť" vo viere podporuje fanatizmus
Alebo, vrátiac sa ku kresťanstvu, mohol by som citovať amerických kresťanov, očakávajúcich druhý príchod Ježiša Krista na zem. Ich mocnú podporu americkej politiky na Strednom východe ovláda ich biblická viera, že Izrael má od Boha dané právo na všetky časti Palestíny. (133) Niektorí z týchto extatických kresťanov idú ďalej, ako sú dnešné boje a nezastavia sa ani pred možnosťou jadrovej vojny, chápanej ako „armagedon" (posledný boj kráľov zeme v deň konca sveta - pozn. prekl.), ktorý podľa ich bizarnej, ale znepokojujúco populárnej interpretácie Knihy zjavenia, bude znakom toho, čo príde: druhý príchod Krista. Neviem to povedať lepšie ako znepokojujúci komentár Sama Harrisa v jeho Liste kresťanskému národu:
Preto nie je preháňaním povedať, že keby sa New York naraz premenil na ohnivú guľu, značná časť Američanov by v následnom oblaku podoby hríba videla strieborný pás nádeje, naznačujúci im, že sa ide stať najlepšia zo všetkých možných vecí: že zažijú návrat Ježiša Krista. Malo by byť všetkým nad slnko jasnejšie, že viery podobného druhu nám málo prospejú pri vytváraní lepšej budúcnosti - sociálnej, ekonomickej, environmentálnej aj geopolitickej. Predstavme si, aké dôsledky by to malo, keby smerodajná časť vlády Spojených štátov verila, že svet sa blíži svojmu koncu a že ten bude slávnostný. Skutočnosť, že temer polovica Američanov naozaj také niečo verí, a to jedine na základe náboženskej dogmy, by sa mala považovať za stav morálnej a intelektuálnej núdze.
Takže sú tu ľudia, ktorých stavia ich náboženská viera úplne mimo môjho všeobecne uznávaného osvietenského „morálneho zeitgeistu". Reprezentujú to, čo som nazval temnou stránkou náboženského absolutizmu, a volajú ich často extrémistami. V tejto stati chcem ukázať, že aj mierne a umiernené náboženstvo pomáha vytvoriť klímu, v ktorej prirodzene kvitne extrémizmus.
V júli 2005 bol Londýn obeťou sústredeného samovražedného bombového útoku: tri bomby vybuchli v metre, jedna v autobuse. Nebolo to také zlé ako útok na WTC (Svetové obchodné stredisko) v roku 2001 a iste nie také nečakané. Londýn musel byť na niečo také pripravený najmä od tých čias, ako nás Blair zavliekol ako neochotných dobrovoľníkov s Bushovou inváziou do Iraku. No londýnske výbuchy vydesili Britániu. Noviny boli plné zúfalého lámania si hláv nad tým, čo viedlo štyroch mladých mužov k tomu, že sa vyhodili do vzduchu a vzali so sebou veľký počet nevinných. Vrahovia boli britskí občania, mali radi kriket, mali dobré spôsoby, boli to mladíci, ktorých spoločnosť človeka poteší.
Prečo to urobili títo milovníci kriketu? Nie tak ako ich palestínske obdoby alebo letci kamikadze v Japonsku či tamilskí tigri v Srí Lanke, tieto ľudské bomby neočakávali, že ich rodiny ich budú oslavovať, obdivovať a dostanú mučenícke penzie. Naopak, ich príbuzní sa museli v niektorých prípadoch stiahnuť do úkrytu. Jeden z mužov vedome zanechal tehotnú vdovu a jeho sotva oddojčené bábätko sa stalo polosirotou. Čin týchto štyroch mladých mužov bol pohromou nielen pre nich a ich obete, ale aj pre ich rodiny a celú moslimskú komunitu v Británii, ktorá teraz čelí silnému odporu. Takú zlobu môže u inakšie normálnych a slušných ľudí motivovať len náboženská viera. Opäť to vysvetľuje s vnímavou priamosťou Sam Harris, berúc ako príklad vodcu al-Kaídy Usama bin Ládina (ktorý však nemal s londýnskymi bombami nič spoločné). Prečo chce niekto zničiť Svetové obchodné stredisko a jedným razom zabiť všetkých, čo sa v budove nachádzajú? Nazvať bin Ládina jednoducho „zlým" človekom je únik pred našou povinnosťou dať na túto dôležitú otázku správnu odpoveď.
Odpoveď na túto otázku je zrejmá - ak už len z toho dôvodu, že ju ad nauseam (do zvracania) trpezlivo opakoval sám bin Ládin. Odpoveď je, že ľudia ako bin Ládin skutočne veria tomu, čo vravia, čo vydávajú za svoju vieru. Veria v doslovnú pravdu Koránu. Prečo sa devätnásť vzdelaných mužov zo strednej vrstvy vzdalo svojich pozemských životov za privilégium môcť zabiť tisíce svojich susedov? Pretože verili, že za tento čin pôjdu rovno do raja. Len zriedkakedy sa stretáme s ľudským konaním, ktoré je tak obšírne a uspokojivo vysvetlené. Prečo sa tak silne bránime prijať toto vysvetlenie? (134).
Známa novinárka Muriel Grayová, píšuca pre Glasgowský I, vyslovila o londýnskych teroristických činoch 24. júla 2005 podobný záver:
Každému pripisujú vinu, od povinne ničomnej dvojice Georgea W. Busha s Tony Blairom po nečinnosť moslimských „komunít". Ale nikdy nebolo jasnejšie, kde je vina a kde vždy bola. Príčinou všetkej tejto mizérie, zmätku, násilia, teroru a nevedomosti je samozrejme samo náboženstvo; a ak je smiešne, že treba konštatovať takú samozrejmosť, fakt je, že vláda a médiá sa všemožne a s úspechom snažia dokázať, že to tak nie je.
Naši západní politici sa vyhýbajú používať slovo s R (religion, náboženstvo) a svoj boj charakterizujú ako vojnu s „terorom", akoby teror bol nejaký druh ducha alebo sily s vlastnou vôľou a mysľou. Charakterizujú teroristov ako ľudí motivovaných len „zlom". No teroristov nemotivuje zlo. Nech ich považujeme za akokoľvek na zlo zvedených, ich motivuje to isté, čo kresťanských vrahov, čo cielia puškami na lekárov robiacich potraty. Považujú svoje činy za správne, verne plniac učenie svojho náboženstva. Nie sú to psychopati; sú to náboženskí idealisti, vo svojom chápaní racionálni. Svoje činy považujú za správne nie z nejakého zvráteného osobného čudáctva, nie žeby boli posadnutí satanom, ale pretože boli od kolísky vychovaní mať absolútnu a nepochybnú vieru.
Sam Harris cituje slová neúspešného palestínskeho samovražedného teroristu, ktorý vyhlásil, že k vraždeniu Izraelčanov ho hnala „láska k mučeníctvu ... nechcel som sa za nič pomstiť, chcel som sa stať mučeníkom." 19. novembra 2001 uverejnil New Yorker interview Nasra Hassana s iným neúspešným samovražedným teroristom, zdvorilým mladým dvadsaťsedemročným Palestínčanom, známym ako „S". Toto interview o čare raja slovami umiernených náboženských kazateľov a učiteľov je také poeticky výrečné, že ho považujem za hodné dlhšej citácie:
Pýtal som sa, čo je na mučeníctve príťažlivé.
Odpovedal mi: „Sila ducha nás povznáša, kým sila materiálnych vecí nás ubíja. Kto sa rozhodol pre mučeníctvo, stáva sa imúnnym voči materiálnym pôvabom. Inštruktor sa nás pýtal: 'Čo, ak operácia zlyhá?' Odpovedali sme mu: 'V každom prípade sa stretneme s Prorokom a jeho sprievodcami, inšallah.'"
Vznášali sme sa, plávali sme v pocite, že stojíme na prahu do večnosti. Nemali sme pochybnosti. V prítomnosti Alaha sme prisahali na Korán, že nezaváhame. „Táto džihádska prísaha sa nazýva bayt al-ridwanpodľa záhrady v raji, vyhradenej pre prorokov a mučeníkov. Viem, že sú aj iné cesty, ako robiť džihád. Ale táto je sladká - je najsladšia. Všetky operácie mučeníctva, ktoré sa podstupuje v mene Alaha, sa dotknú postihnutého menej ako uhryznutie komárom!'
'S' mi ukázal video s dokumentáciou konečného plánovania operácie. Na zahmlenej nahrávke som videl jeho a dvoch iných mladých mužov zabraných do rituálneho dialógu s otázkami a odpoveďami o sláve mučeníctva ...
Mladíci a inštruktor si potom kľakli a položili pravé ruky na Korán. Inštruktor riekol: 'Ste pripravení? Zajtra budete v raji.'" (135).
Keby som ja bol býval na mieste „S", bol by som cítil pokušenie povedať inštruktorovi: „Dobre, ale v tom prípade, prečo nedáš ty svoj krk tam, kde máš svoje ústa? Prečo nerobíš tytoto samovražedné poslanie a sám sa neponáhľaš rýchlou cestou do raja?"
Nám je veľmi ťažké pochopiť, že - opakujem sa, pretože je to také dôležité - že títo ľudia naozaj veria, čo hovoria, že veria.A z toho plynie pre nás poučenie, že máme viniť samotné náboženstvo, nie náboženský extrémizmus, ako keby extrémizmus bol akýsi druh strašnej perverznosti v skutočnosti slušného náboženstva. Už dávno to správne videl Voltaire: „Kto vás zvedie veriť nemožnosti, zvedie vás robiť zverstvá." Aj Bertrand Russell: „Niektorí ľudia skôr zomrú, ako by mali rozmýšľať. A robia to."
Kým súhlasíme s princípom, že náboženskú vieru musíme rešpektovať z toho jednoduchého dôvodu, že je to náboženská viera, ťažko odmietneme rešpekt pre vieru Usama bin Ládina a samovražedných teroristov. Alternatíva je taká jasná, že ju netreba osobitne zvýrazňovať: Treba zanechať princíp automatického rešpektu pre náboženskú vieru. To je jedna z príčin, prečo robím všetko, čo je v mojej moci, aby som varoval ľudí pred vierou ako takou, nielen pred takzvanou „extrémistickou" vierou. Poučky „umiernených" náboženstiev nie sú samy osebe extrémistické, ale sú to otvorené pozvánky na extrémizmus.
Samozrejme sa dá povedať, že v tomto zmysle nie je náboženská viera niečo špeciálne. Aj vlastenecká láska ku krajine alebo etnickej skupine môže hlásať lepší svet vo vlastnej verzii extrémizmu. Vidíme to v prípade japonských letcov kamikadze a tamilských tigrov na Srí Lanke. No náboženská viera je osobitne mocný usmerňovač racionálnej kalkulácie, a zvyčajne tromfne všetky ostatné pohnútky. Myslím si, že veľa zaváži jej jednoduchý ale lákavý sľub, že smrť nie je koniec a na mučeníkov čaká prenádherné nebo; čiastočne je to aj preto, lebo už svojou podstatou odrádza od kladenia otázok.
Kresťanstvo učí deti, že neochvejná viera je cnosť, rovnako, ako to učí islam. Čo veríš, netreba odôvodňovať. Ak niekto vyhlási niečo za časť svojej viery, potom musí ostatok spoločnosti, či sú tej istej alebo inej viery, respektíve aj bez viery, „rešpektovať" to následkom zakoreneného zvyku bez kladenia otázok; musia to rešpektovať až do dňa, keď sa to prejaví strašným krvavým masakrom, ako bolo zničenie Svetového obchodného strediska či londýnske alebo madridské bomby. Vtedy sa naraz ozve veľký chór odmietania a zriekania sa, keď sa zoradia duchovní a „vodcovia spoločnosti" (mimochodom, kto ichzvolil?) a jeden po druhom vysvetľujú, že tento extrémizmus je perverzia „pravej" viery. No ako to môže byť perverzia viery, ak viera, ktorá nemá objektívne ospravedlnenie, nemá ani nijaký preukázateľný štandard na prevrátenie?
Pred desiatimi rokmi takto písal Ibn Warraq vo svojej výbornej knihe Prečo nie som moslimom (Why I Am Not a Muslim) zo stanoviska vysoko vzdelaného islamského vedca. Dobrým alternatívnym titulom Warraqovej knihy mohol byť Mýtus umierneného islamu (The Myth of Moderat Islam),čo je titulok nedávneho článku (30. júla 2005) v londýnskom Spectatore, ktorý napísal Patrick Sookhdeo, riaditeľ Ústavu pre štúdium islamu a kresťanstva. „Veľká väčšina dnešných moslimov žije svoje životy bez používania násilia, pretože Korán je šalátová zmes všetkého: ak chcete mier, nájdete zmierujúce verše. Ak chcete vojnu, nájdete verše pre bojachtivých."
Sookhdeo pokračuje vysvetlením, ako sa vyrovnali moslimskí vedci s početnými protirečeniami, ktoré našli v Koráne: vyvinuli princíp abrogácie, zrušenia odvolaním, podľa ktorého novší text ruší platnosť staršieho textu. Nanešťastie, mierumilovné pasáže v Koráne sú zväčša skorého dáta, pochádzajúc z rokov, keď bol Mohamed v Mekke. Z neskoršieho obdobia po jeho úteku do Mediny pochádzajú bojachtivé verše. Výsledkom je, že
stále opakované heslo „islam je mier" už neplatí 1 400 rokov. Len asi 13 rokov bol islam mier a nič iné ako mier ... Pre dnešných radikálnych moslimov platí skôr heslo „islam je vojna", ako platilo pre stredovekých právnikov, ktorí rozpracovali klasický islam. Jedna z najradikálnejších skupín v Británii, al-Ghurabaa, vyhlásila po dvoch samovražedných atentátoch v Londýne: „Moslim, ktorý popiera, že teror je súčasť islamu, je kafir." Kafir je neveriaci (t.j. nie moslim); tento výraz sa vyslovuje ako veľká urážka.
Je možné, že tí mladí samovražední atentátnici neboli ani okrajové strapce moslimskej spoločnosti v Británii, ani vyznávači excentrickej extrémistickej interpretácie Koránu, ale pochádzali z jadra moslimskej spoločnosti a motivovala ich bežná interpretácia islamu?
Prax učiť deti, že viera je cnosť, je zhubná. Pre kresťanstvo to platí nie menej ako pre islam. Na viere je zlé predovšetkým to, že nevyžaduje odôvodňovanie a neznáša argumenty. Učiť deti, že neochvejná viera je cnosť, je príprava na to, aby sa v budúcnosti stali smrtiacimi zbraňami džihádu alebo križiackych ťažení; stačí pridať niekoľko ingrediencií, ktoré sa dajú nájsť veľmi ľahko.
Odhodlaný veriaci, imunizovaný proti strachu sľubom raja pre mučeníkov, má čestné miesto v histórii vývoja zbraní, hneď vedľa oštepa, vojenského koňa, tanku a trieštivej bomby. Stavil by som sa, že by nebolo samovražedných teroristov, keby sa deti miesto preceňovania slepej viery ako cnosti učili rozmýšľať vlastným rozumom. Samovražední teroristi sa dopúšťajú svojich činov preto, lebo veria, čo sa na náboženských školách naučili: že plnenie povinnosti voči Bohu je viac, ako všetko iné, a že mučeníctvo v službe Bohu bude odmenené miestom v rajskej záhrade.
Takéto lekcie im však nedávali fanatickí extrémisti, ale slušní, prívetiví, inštruktori náboženstva; už ako deti ich zhromaždili v koránových školách, posadili do lavíc a tu rytmicky kývali svojimi nevinnými hlávkami, keď sa učili opakovať každú vetu svätej knihy ako dementné papagáje. Viera môže byť veľmi, veľmi nebezpečná a úmyselne ju implantovať do zraniteľnej mysle nevinného dieťaťa je bolestivé zlo. S detstvom a jeho zneužitím náboženstvom sa budeme zaoberať v nasledujúcej kapitole.
Preložil Rastislav Škoda
