Začnem udalosťou z Talianska v devätnástom storočí. Nechcem povedať, že táto nechutná historka by sa mohla udiať aj dnes. Ale spôsob uvažovania, ktorý prezrádza, je žalostne bežný, čo aj už nevedie k opísaným podrobnostiam. Aj na dnešný náboženský postoj k deťom vrhá táto ľudská tragédia z devätnásteho storočia neúprosné svetlo.
Edgarda Mortaru, šesťročné dieťa židovských rodičov v Bologni, zatkla legálne pápežská polícia v roku 1858 na príkaz inkvizície. Edgardo bol násilne odňatý plačúcej matke a rozčúlenému otcovi, prevezený ku Katechuménom do Ríma (domov pre konverziu Židov a moslimov), a následne vychovávaný ako rímskokatolík. Okrem krátkych príležitostných návštev pod prísnym dozorom kňazov nemali k nemu rodičia nikdy viac prístup. Udalosť opisuje David I. Kertzer vo svojej pozoruhodnej knihe Únos Edgarda Mortaru: Dieťa v moci Vatikánu (The Kidnapping of Edgardo Mortara).
Osud Edgarda nebol v Taliansku tých čias nijako zriedkavý a príčina pre únos dieťaťa kňazmi bola vždy tá istá: Dieťa bolo v minulosti tajne pokrstené, zvyčajne katolíckou pestúnkou, a časom sa o tom dozvedela inkvizícia. V tých dobách platilo nezlomné pravidlo rímskokatolíckej vierouky, že ak raz bolo dieťa pokrstené, aj keď sa to udialo neformálne a tajne, neodvolateľne sa mení na kresťana. V myšlienkovom svete katolíkov neexistovala možnosť, žeby „kresťanské dieťa” žilo so svojimi židovskými rodičmi a toto výstredné a kruté stanovisko bránili poslušní teológovia celkom vážne voči celosvetovému pohoršeniu. Mimochodom, toto pohoršenie odmietli katolícke noviny Civilta Cattolica ako podnecované medzinárodnou mocou bohatých Židov - neznie vám to známo?
Okrem publicity, ktorej sa mu dostalo, bol príbeh Edgarda Mortaru typický pre mnohé ostatné znaky svojej doby. Dozerala naňho Anna Morisi, štrnásťročné katolícke dievča, ktoré nevedelo čítať ani písať. Chlapec ochorel a ona sa naľakala, že môže umrieť. Zdesila ju viera, že ak umrie nepokrstené dieťa, bude večne trpieť strašné muky v pekle. Obrátila sa o radu na katolíckeho suseda, ktorý jej vysvetlil, ako sa krstí. Vrátila sa do domu, z pohárika naliala na hlavu malého Edgarda trochu vody a povedala: „Krstím ťa v mene Otca i Syna a Ducha svätého.” To bolo všetko. Od tejto chvíle bol Edgardo podľa platných zákonov kresťanom. Keď sa za pár rokov dozvedeli o tejto udalosti kňazi inkvizície, okamžite zareagovali bez akéhokoľvek ohľadu na smutné následky svojho činu.
Pre rituálny obrad takého monumentálneho významu pre celú širokú rodinu je zarážajúce, že katolícka cirkev dovoľovala (a stále dovoľuje), aby každý mohol krstiť každého. Krstiaci nemusí byť kňaz. Ani dieťa, ani jeho rodičia, ani nikto iný nemusí s krstom súhlasiť. Nič sa nepodpisuje. Nič netreba dosvedčovať svedkami. Treba len za hlt vody, pár slov, bezmocné dieťa a poverčivú babysiterku s mozgom nasiaknutým katechizmom . V skutočnosti treba len tú poslednú, pretože ak je dieťa celkom mladé a nemôže svedčiť, kto vie, čo sa stalo? Jedna kolegyňa, vychovaná po katolícky, mi píše: „Krstievali sme svoje bábiky. Nepamätám sa, žeby niektorá z nás bola krstila našich malých protestantských priateľov, ale iste sa to stalo a stáva sa to aj dnes. Robili sme z našich bábik malé katolíčky, brali sme ich do kostola, dávali sme im sväté prijímanie atď. Mali sme mozgy naprogramované na dobré katolícke mamičky.”
Ak boli dievčatá devätnásteho storočia čo len zďaleka podobné mojej modernej korešpondentke, je prekvapujúce, že prípady ako Edgardo Mortara neboli ešte častejšie. Bolo ich aj tak zúfalo veľa a vynucuje to otázku, prečo Židia v pápežských štátoch zamestnávali katolícke služobníctvo, keď z toho vyplývalo také hrozné riziko? Prečo si nedali pozor a nehľadali židovské služobníctvo? Odpoveď nemá nič do činenia so zdravým rozumom, ale odkrýva súvislosť s náboženstvom. Na židovskú slúžku sa možno spoľahnúť, že krstom neurobí z vášho dieťaťa duchovnú sirotu. Ale nezakúri v kachliach a neuprace byt v sobotu. Preto v tom čase židovské rodiny v Bologni, ktoré si mohli dovoliť mať slúžky, zamestnávali zväčša katolíčky.
V tejto knihe sa úmyselne zdržím podrobného opisu hrôz križiackych vojen, konkistadorov alebo španielskej inkvizície. Ukrutní a zlí ľudia sa dajú nájsť v každom storočí a môžu mať každé náboženské presvedčenie. No historka o talianskej inkvizícii a jej postoji k deťom veľmi výrazne odhaľuje náboženský spôsob myslenia a zlá, ku ktorým vedie náboženské myslenie. Na prvom mieste je pozoruhodné presvedčenie náboženskej mysle, že pokropenie vodou a vyslovenie krátkeho zaklínadla môže úplne zmeniť život a osud dieťaťa, povznesúc sa nad súhlas rodičov, nad súhlas dieťaťa, jeho vlastné šťastie a psychologické zdravie … nad všetko, čo považuje zdravý rozum a ľudský cit za dôležité. Kardinál Antonelli to priznal v liste Lionelovi Rotschildovi, prvému židovskému poslancovi britského parlamentu, ktorý mu poslal písomný protest proti Edgardovmu únosu. Odpovedal, že v tejto veci je bezmocný a nemôže zakročiť; dodal: „Tu si treba uvedomiť, že hoci je hlas prírody mocný, ešte mocnejšie sú posvätné pravidlá náboženstva”. Múdremu hovorí toto za všetko.
Na druhom mieste je neobyčajná skutočnosť, že všetci tí kňazi a kardináli, dokonca ani pápež, si neuvedomovali, ako strašne ublížili úbohému Edgardovi Mortarovi. Hoci to presahuje rozumné pochopenie, oni si vážne mysleli, že konajú pre jeho dobro, ak ho odnímu jeho rodičom a dajú mu kresťanskú výchovu! Cítili povinnosť chrániť ho!
Jedny katolícke noviny v USA zaujali v tomto spore stanovisko pápeža a napísali, že je nemysliteľné, aby kresťanská vláda súhlasila s tým, že
„kresťanské dieťa bude vychovávať Žid …Vzhľadom na súčasný zúrivý fanatizmus neviery a bigotnosti je pápežova ochrana tohto dieťaťa najväčším morálnym prínosom, aký svet nevidel už veky.”
Existovalo niekedy väčšie zneužitie výrazov ako „násilie”, „nútenie”, „zúrivý fanatizmus” alebo „bigotnosť”? Všetko svedčí o tom, že katolícki apologéti, od pápeža dolu, boli presvedčení, že čo robia, je správne: že je to morálne absolútne v poriadku a že sa to deje v prospech blaha dieťaťa. Taká veľká je moc (dokonca aj prevažne „mierneho”) náboženstva narušiť schopnosť hodnotenia a na ruby obrátiť normálnu ľudskú slušnosť! Noviny Il Cattolico sa verejne pohoršovali, že svet nechce uznať veľkodušnú láskavosť, ktorou cirkev zasýpa Edgarda Mortaru, keď ho zachraňuje z jeho židovskej rodiny a napísali:
Ktokoľvek z nás sa nad vecou čo len trochu zamyslí a predstaví si údel Židov - bez pravej cirkvi, bez kráľa, bez vlasti, roztrúsení po celom svete a cudzinci všade, kdekoľvek žijú; okrem toho zlopovestní zlým znamením vrahov Krista … každý musí ihneď pochopiť, aká veľká je aj svetská výhoda, ktorú pápež poskytuje chlapcovi Mortarovi.
Na treťom mieste je arogantné presvedčenie týchto ľudí bez akýchkoľvek dôkazov, že viera ich narodenia je jediná pravá viera, kým všetky ostatné sú úchylky alebo priamo klamstvá. Uvedené citácie sú živým dôkazom názorov kresťanskej strany. Bolo by veľmi nespravodlivé pripísať obidvom stranám rovnakú hodnotu, ale dá sa poznamenať, že Mortarovci mohli mať Edgarda obratom späť, keby boli pristúpili na ponuku kňazov a nechali sa aj sami pokrstiť. Edgard bol ukradnutý v prvom rade v dôsledku pokropenia vodou a tucta nezmyselných slov. Slabomyseľnosť nábožensky indoktrinovanej mysle ide tak ďaleko, že ďalšie pokropenie vodou obráti tento proces k dobrému. Pre niektorých z nás poukazuje odmietnutie rodičov na ich nemiestnu zatvrdilosť. Pre iných je ich principiálnosť dôvodom pre zápis do dlhého zoznamu mučeníkov všetkých náboženstiev a všetkých vekov.
„Dúfaj, majster Ridley, a správaj sa ako muž: z Božej milosti horíme dnes ako sviece, aké už, dúfam, v Anglicku nebudú nikdy horieť.”
Niet pochýb, že sú dôvody, pre ktoré zomrieť je vznešené. Ale prečo sa nechali mučeníci Ridley, Latimer a Cranmer radšej upáliť na hranici, než by sa vzdali svojho protestantského maloendiánizmu v prospech katolíckeho veľkoendiánizmu? Naozaj na tom tak veľmi záleží, na ktorom konci načínate svoje varené vajce?*
(*Ridley, Latimer a Cranmer boli protestantskí kazatelia a cirkevní hodnostári, ktorých nechala anglická katolícka kráľovná Mária - Bloody Mary - v Oxforde upáliť, a to prvých dvoch 16. októbra 1555 a tretieho 21. marca 1556, pretože sa nechceli vzdať svojho protestantského maloendiánizmu v prospech katolíckeho veľkoendiánizmu. Citát povedal Latimer, keď ho zasiahli prvé plamene ohňa. - Maloendiáni - littl-endians - rozbíjajú varené vajce na tenkom konci - little end - kým veľkoendiáni - big-endians - to robia na hrubom konci - big end. V Anglicku sú tieto výrazy také bežné, že autor neuvádza ich pôvod, Guliverove cesty Jonathana Swifta. (V slovenskom preklade Viktora Krupu sa hovorí o Lilipute (bigendiáni) a Belfusku (litlendiáni) - Pozn. prekl.)
Náboženské myslenie vedie k tvrdohlavému alebo obdivuhodnému osobnému presvedčeniu - podľa toho, ako sa dívame na jav, že Mortarovci sa nezmohli na uchopenie príležitosti, ktorú ponúka nezmyselný obrad krstu. Nemohli by skrížiť prsty za chrbtom alebo zašepkať Nie!, keď sa im leje voda na hlavu? Nemohli, pretože boli vychovaní v umiernenom náboženstve a celú smiešnu frašku brali vážne. Ja osobne myslím stále len na malého chudáka Edgarda, ktorý sa nechtiac narodil do sveta ovládaného náboženskými myšlienkami, našiel sa v krížovej paľbe názorov a ostal osamotenou sirotou po dobre mienenom akte, ktorý bol pre dieťa zdrvujúco ukrutný.
Po štvrté je tu mylná domnienka, že o šesťročnom dieťati sa dá oprávnene povedať, že má náboženstvo, či už židovské, kresťanské alebo iné. Inakšie povedané: názor, že pokrstením môže neznalé a nechápajúce dieťa jedným razom prejsť z jedného náboženstva do druhého, mi pripadá absurdný - ale vlastne nie väčšmi, ako značkovanie celkom malých detí, akého sú náboženstva. Pre Edgarda nebolo dôležité „jeho” náboženstvo (bol príliš mladý, aby mohol mať náboženské predstavy), ale láska a starostlivosť jeho rodičov a príbuzných, o ktorých ho pripravili v celibáte žijúci kňazi; ich ukrutnosť miernila len neznalosť normálnych ľudských pocitov - bezcitnosť, ktorá sa ľahko zmocňuje myslí, unesených náboženskou vierou.
Nie je formou zneužitia detí už ich označenie za majiteľov nejakej viery či názoru, keď sú ešte príliš mladé, aby o tom vedeli rozmýšľať? Robí sa to až do dnešných dní a temer nikto neprotestuje. V tejto kapitole je to moja hlavná úloha.
Fyzické a mentálne zneužívanie
Pod zneužívaním detí kňazmi sa dnes myslí sexuálne zneužívanie a cítim povinnosť hneď na začiatku dať tieto veci do poriadku a uvoľniť cestu. Ako už upozornili iní autori, žijeme v čase hystérie o pedofílii, v čase davovej psychózy pripomínajúcej salemskú poľovačku na čarodejnice v roku 1692. (Salem, mesto v anglickej kolónii Massachusetts, kde v roku 1692/3 súdili 150 mužov a žien pre čarodejníctvo; 14 žien a 5 mužov odsúdili a popravili obesením; 5 osôb umrelo počas väzby - pozn. prekl.). V júli 2000 organizovali noviny News of the World (Novinky zo sveta) - všeobecne uznávané aj pri veľkej konkurencii za najnechutnejšie britské noviny - kampaň „Meno a hanba", ktorá sa ledva zastavila pred vyzývaním aktivistov k násilným akciám voči pedofilom. Fanatici, ktorí nevedeli, aký je rozdiel medzi pediatrom a pedofilom, zaútočili na dom jedného nemocničného detského lekára (136). Dnešní Just Williamsovia (Viliam Spravodlivý, hrdina anglických detských kníh od roku 1922), Huck Finnovia (Fín Čučoriedka, popri Tomovi Sawyerovi, Piliarovi, druhý detský hrdina Marka Twaina z roku 1885 ), Lastovičky a Amazóny (mená lodiek v anglickej detskej knihe Arthura Ramsona z roku 1930 nemajú možnosť blúdiť po krajine, čo bolo jednou z radostí detstva v dávnych časoch, v dôsledku čoho nebolo riziko obťažovania pre deti asi menšie ako dnes.
V prospech Noviniek zo sveta treba priznať, že v čase ich kampane boli vášne vybičované hroznou sexuálne motivovanou vraždou osemročného dievčaťa, uneseného v Sussexe. Aj tak je však zrejme nespravodlivé privolávať na každého pedofila trest, primeraný nepatrnej menšine tých, čo sú aj vrahmi. Všetky tri internáty, na ktorých som študoval, zamestnávali učiteľov, ktorých záujem o chlapcov prekračoval hranice prípustnosti, čo bolo hodné odsúdenia. Keby ich však boli po päťdesiatich rokoch pomstiví kolegovia alebo advokáti prenasledovali ako vrahov, bol by som cítil povinnosť zastať sa ich, hoci sám som bol kedysi obeťou jedného takého človeka (bola to nepríjemná, ale neškodná skúsenosť).
Rímskokatolícka cirkev vyprodukovala veľké množstvo skutočností, ktoré treba retrospektívne odsúdiť. Osobne nemám rád rímskokatolícku cirkev z rozličných príčin. Ale ešte väčšmi nemám rád nečestnosť a nespravodlivosť a neviem sa zbaviť dojmu, že táto ustanovizeň bola v predmetnej veci najmä v Írsku a v Amerike nespravodlivo démonizovaná. Mám podozrenie, že k verejnému odsúdeniu prispieva pretvárka kňazov, ktorých profesionálny život je zameraný na vyvolávanie pocitov viny za „hriechy" u ich spoluobčanov. Potom je tu zneužitie dôvery osobou, ktorá má autoritu a dieťaťu sa od kolísky vštepovalo, že si ju má ctiť. No dodatočná zatrpknutosť má v nás vyvolať ešte vyššiu opatrnosť v pohotovosti súdiť. Pozor na schopnosť mysle vyčarovať si falošné spomienky, najmä za pomoci bezohľadných liečiteľov a ziskuchtivých právnikov. Psychologička Elizabeth Loftusová prejavila veľkú odvahu, keď v zlomyseľne zameraných prípadoch dokázala, aké ľahké je vykonštruovať v ľuďoch spomienky, ktoré sú úplne falošné, ale obetiam sa vidia byť pravdivé (137). Hoci sú výpovede svedkov neraz veľmi nezmyselné, poroty často uveria vážne predneseným, ale falošným svedectvám.
V prípade Írska je legendárny prípad brutality Kresťanských bratov (Christian Brothers), zodpovedných za výchovu značnej časti mužského obyvateľstva štátu, čo aj bez sexuálneho zneužívania (138). To isté sa dá povedať o často sadisticky ukrutných mníškach, ktoré viedli početné írske školy pre dievčatá. Smutne známe Magdalénine azyly, predmet filmu Petra Mullana Magdalénine sestry, existovali až do roku 1996. Po štyridsiatich rokoch je ťažšie dovolať sa práva za pár úderov, ako za sexuálne pohrávanie a nechýbajú právnici, ktorí sa usilujú o kšeft s potenciálnymi obeťami; vyžadujú od nich svedectvá, ktoré by sa inakšie po takej dlhej dobe nevyhrabávali. Pri vytrvalom sliedení v sakristii sa dá vždy niečo nájsť, no niektoré prípady sú také dávne, že údajný previnilec je pravdepodobne mŕtvy alebo neschopný predniesť svoj názor na udalosti. V celosvetovom meradle zaplatila katolícka cirkev ako odškodné viac ako miliardu dolárov (139). Človek by s ňou skoro sympatizoval, keby nevedel, skade prišla väčšina týchto peňazí.
Raz sa ma po prednáške v Dubline pýtali, čo súdim o široko zverejňovaných prípadoch sexuálneho zneužívania katolíckymi kňazmi v Írsku. Odpovedal som, že hoci je sexuálne zneužitie strašnou vecou, jeho škodlivosť je dokázateľne menšia ako dlhodobé psychologické poškodenie výchovou dieťaťa v katolíckej viere. Bola to nepripravená odpoveď z rukáva a bol som prekvapený nadšeným potleskom poslucháčov; pripúšťam, že to boli dublinskí intelektuáli a nezastupovali priemer obyvateľstva. Na príhodu som si spomenul, keď som dostal list z Ameriky od štyridsiatničky, vychovanej ako rímskokatolíčka. Písala mi, že vo veku sedem rokov sa jej prihodili dve nepríjemnosti. Miestny kňaz ju sexuálne zneužil vo svojom aute. A jej priateľka zo školy, ktorá tragicky zahynula, prišla do pekla, pretože bola protestantka. Tomu verila, lebo to bolo v tom čase učenie cirkvi jej rodičov. Ako dospelá osoba prišla k záveru, že z týchto dvoch prípadov zneužitia detí katolíckou cirkvou, prvé fyzické, druhé mentálne, bolo horšie to druhé. Napísala:
"Dotyky kňaza zanechali (v mysli sedemročnej) len dojem „nechutnosti", kým predstava, že moja priateľka išla do pekla, bola spojená s mrazivým, nezmerateľným strachom. Nikdy som nestratila spánok kvôli kňazovi - ale veľa nocí som nespala zo strachu, že niektorí moji milovaní pôjdu do pekla. Mávala som z toho veľmi zlé sny."
Pripúšťam, že sexuálne pohrávanie v kňazovom aute bolo pre dievča pomerne neškodné pri porovnaní, povedzme, s bolesťou a hnusom znásilneného miništranta. A vraví sa, že dnešná katolícka cirkev už nespomína peklo tak často, ako to robila kedysi. No príklad ukazuje, že je možné, že psychologické zneužitie detí je aspoň v niektorých prípadoch horšie ako fyzické. Hovorí sa, že Alfred Hitchcock, veľký filmový špecialista v strašení ľudí, raz idúc autom po Švajčiarsku náhle ukázal cez okno a povedal: „To je najstrašnejšia vec, akú som kedy videl." Pri ceste stál kňaz v rozhovore s malým chlapcom a mal ruku na chlapcovom pleci. Hitchcock sa vyklonil z auta zakričal: „Utekaj, chlapče, uteč! Bež o život!"
„Palice a skaly mi môžu kosti polámať, no slová sa ma nedotknú." Toto príslovie je platné, kým naozaj neuveríte jeho slovám. Ak však vaša výchova a všetko, čo vám kedy povedali rodičia, učitelia a kňazi, vyvolalo u vás úplnú a neotrasiteľnú vieru, že hriešnici budú horieť v pekle, prípadne nejaký iný pochybný článok viery, napríklad, že žena je majetkom manžela, potom je veľmi pravdepodobné, že slová budú mať dlhodobejší a škodlivejší účinok ako činy. Som presvedčený, že výraz „zneužitie detí" nie je zveličovanie ani pri opise toho, čo robia učitelia a kňazi deťom, keď ich učia veriť na niečo také nezmyselné ako trest pobytu vo večnom pekle za neodpykaný smrteľný hriech.
V televíznej relácii Korene všetkého zla?, ktorú som už spomenul, som interviewoval rad náboženských lídrov a vytýkali mi, že som vybral skôr amerických extrémistov ako uznávaných bežných arcibiskupov. (Poznámka pod čiarou: Pozval som na rozhovor arcibiskupa z Canterbury, kardinála arcibiskupa z Westminstru a hlavného rabína Británie. Všetci pozvanie odmietli, a mali dobré príčiny. Prišiel oxfordský biskup a bol skvelý; bol tak ďaleko od extrémistu, ako by ním oni iste boli bývali.)
Znie to ako čestná kritika, ale s tou poznámkou, že čo sa v ostatnom svete považuje za extrémizmus, je v Amerike 21. storočia prevažujúca mienka. Jedným z interviewovaných, ktorý najviac zarazil britských televíznych divákov, bol napríklad pastor Ted Haggard z Colorado Springs. Pastor Ted má ďaleko od extrémizmu v Bushovej Amerike, keď je prezidentom tridsaťmiliónového Národného združenia avanjelikánov a chváli sa tým, že každý pondelok má telefonickú konzultáciu s prezidentom Bushom. (Medzitým, 6. novembra 2006, bol Ted Haggard zbavený všetkých funkcií v evanjelikálnom hnutí, a to pre platené homosexuálne styky - pozn. prekl.). Keby som bol chcel hovoriť so skutočnými extrémistami podľa moderných amerických štandardov, boli by to „rekonštrukcionalisti", ktorých „dominionistická teológia" celkom otvorene volá po kresťanskej teokracii v Amerike. Jeden ustarostený americký kolega mi píše:
"Európania by mali vedieť, že v USA existuje cestujúca šou/potulný cirkus teológov, ktorí otvorene volajú po zavedení zákonov Starého zákona - homosexuálov treba zabiť atď. - a po práve zastávať verejný úrad, ba aj voliť, len pre kresťanov. Masa príslušníkov strednej triedy s jasotom pozdravuje tento program. Ak nebudú sekularisti ostražití, dominionisti a rekonštrukcionalisti skoro ovládnu verejnú mienku v Amerike."*
Okrem toho vystupoval v mojej relácii pastor Keenan Roberts z toho istého štátu - Colorado - ako pastor Ted. Svoj zvláštny druh potrhnutosti nazval Pekelné domy. Taký dom je miesto, kam dovedú deti rodičia alebo učitelia ich kresťanskej školy, aby sa im nahnal nezmyselný strach z toho, čo sa im môže stať po smrti. Herci tam hrajú hrôzostrašné scény o vybraných „hriechoch" ako potrat alebo homosexualita, so zlomyseľne sa prizerajúcim škodoradostným čertom oblečeným do červeného. A to je len predohra pre Pravé peklo, komplet aj s pravým smradom horiacej síry a žalostným krikom naveky zatratených.
Potom, čo som bol svedkom jednej skúšky, pri ktorej bol čert primerane diabolský v štýle prehnaného zlosyna viktoriánskej melodrámy, interviewoval som pastora Robertsa v prítomnosti jeho hercov. Povedal, že najlepší vek detí pre návštevu Pekelného domu je dvanásť rokov. Trochu ma to zarazilo a spýtal som sa ho, či ho nezamrzí, ak bude mať dvanásťročné dieťa po jeho predstavení nočné mory. Odpovedal, pravdepodobne na základe osobného presvedčenia čestne:
"Dávam prednosť tomu, aby pochopili, že peklo je miesto, kam celkom iste nechcú ísť. Väčšmi si prajem zasiahnuť ich týmto posolstvom ako dvanásťročných, než nezasiahnuť ich a nechať ich žiť v hriechu a nikdy nenájsť Ježiša Krista. A pokiaľ ide o zlé sny po tomto predstavení, myslím si, že existuje vyššie dobro, ktoré sa v živote dá dosiahnuť, ako mať zlé sny."
Kto verí tomu, čo vydáva za svoje presvedčenie pastor Roberts, považuje iste za svoje právo strašiť deti.
Pastora Robertsa nemôžeme odpísať ako extrémistického pravičiara. Podobne ako Ted Haggard reprezentuje prevládajúcu mienku dnešnej Ameriky. Neprekvapilo by ma, keby obidvaja súhlasili s ďalším zvláštnym presvedčením niektorých svojich spoluveriacich: že môžete počuť nárek zatratených, ak načúvate sopkám (140) a že obrovské rúrovité červy v trhlinách horúcich hĺbok oceánov sú splnením Markových slov (9, 43-44): „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s dvomi rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa ... kde ich červ neumiera a oheň nezhasína."
Nech si títo zanietenci pekelného ohňa akokoľvek predstavujú súčasné peklo, zdá sa isté, že majú spoločnú Schadenfreude (škodoradosť - v orig. po nemecky) a sebauspokojenie tých, čo vedia, že patria medzi spasených, zachránených. Najväčší teológ, sv. Tomáš Akvinský, im v Summa Theologia sľubuje: „Svätým je dovolené pozerať sa na trest zatratených v pekle, aby sa mohli ešte väčšmi tešiť zo svojej blaženosti a Božej milosti." Aký je to milý človek!**
Strach pred pekelným ohňom môže byť veľmi skutočný, a to aj u inakšie racionálnych ľudí. Po televíznej dokumentácii o náboženstve som dostal veľa listov a medzi nimi tento od zrejme rozhľadenej a čestnej ženy:
"Od veku päť rokov som chodila do katolíckej školy a mníšky ma indoktrinovali remeňom, prútom a palicou. Keď som mala desať rokov, čítala som Darwina a jeho vyjadrenia o vývoji mali pre logickú časť môjho mozgu zmysel. Aj tak som išla životom trpiac na konflikty a mala som veľký strach z pekelného ohňa, ktorý sa ozýval dosť často. Psychoterapia mi umožnila spracovať niektoré z mojich starších problémov, ale nedarí sa mi prekonať tento hlboký strach. Takže Vám píšem a prosím Vás, aby ste mi poslali adresu psychiatričky, ktorú ste interviewovali tento týždeň a ktorá sa zaoberá špeciálne problémom strachu."
Tento list ma dojal a (potlačiac momentálny nemiestny žiaľ, že pre tieto mníšky niet pekla) odpovedal som jej, že má dôverovať svojmu rozumu ako veľkému daru, ktorý zrejme má, na rozdiel od menej šťastných ľudí. Vyslovil som názor, že krajná strašnosť pekla, ako ho vykresľujú kňazi a mníšky, je taká prehnaná, že ho robí nepravdepodobným. Na odstrašenie by muselo byť len mierne nepríjemné, aby bolo pravdepodobné. Keďže peklo sotva existuje, vydáva sa za hrôzostrašné; tým sa vyváži jeho nepravdepodobnosť a čiastočne sa zachová odstrašenie. Dal som pisateľku listu do styku s doktorkou Jill Myttonovou, milou a serióznou odborníčkou, s ktorou som sa zhováral pred kamerou. Jill bola vychovaná vo viac ako bežne odpornej sekte s názvom Vyberaní bratia: tak odpudzujúcej, že existuje webstrana na pomoc tým, čo sa z nej vymanili: www.peebs.net.
Hoci jej výchovu charakterizoval strach pred peklom, ako dospelá sa zbavila kresťanstva a teraz radí a pomáha ľuďom, ktorí boli v detstve podobne traumatizovaní: „Ak si spomínam na svoje detstvo, ovládal ho strach. Nielen strach z nesúhlasu okolia v prítomnosti, ale aj z jeho dôsledku večným zatratením. Pre dieťa je predstava pekelného ohňa a škrípania zubami veľmi skutočná, nielen metaforická."
Požiadal som ju, aby povedala, čo jej ako dieťaťu vraveli o pekle a jej odpoveď bola taká dojímavá ako výraz jej tváre počas dlhého váhania, kým našla slová: „Nie je to strašné? Aj po takej dlhej dobe ... ma tieto otázky ... vzrušujú. Vraj peklo je príšerné miesto. Boh ťa zavrhol. Rozsudok je konečný. Horí tam skutočný oheň, existuje tam skutočné utrpenie, skutočné trýznenie, a má to trvať večne; nikdy to neprestane."
Potom nám rozprávala o pomocných skupinách, ktoré organizuje pre tých, čo sa vymanili z detstva podobného jej detstvu a podrobne opisovala ťažkosti, s akými sa to niektorým darí: „Proces vyslobodenia sa z pút detstva je neobyčajne ťažký. Zanechávate za sebou sociálnu sieť, na ktorú ste si zvykli, celý systém vašej doterajšej výchovy. Vzdávate sa vierouky, podľa ktorej ste sa správali dlhé roky. Často opúšťate priateľov a rodinu ... Aj pre nich prestávate existovať." V tejto chvíli som mal možnosť pokračovať na jej tému mojimi skúsenosťami z listov z Ameriky od čitateľov mojich kníh, ktorí sa v dôsledku tohto čítania vzdali svojho náboženstva. Znepokojenie vo mne vyvolal údaj viacerých pisateľov, že sa o tom neopovážili hovoriť so svojou rodinou , resp. že takýto rozhovor mal strašné následky. Typický je v tomto ohľade list mladého študentstva medicíny:
"Cítim potrebu poslať Vám tento email, pretože mám rovnaký názor na náboženstvo ako Vy. Som istý, že viete, že tento názor v Amerike ľudí izoluje. Vyrástol som v kresťanskej rodine a hoci myšlienka náboženstva mi nikdy nesedela, len nedávno som sa rozhodol s niekým si o tom pohovoriť. Tento niekto bola moja priateľka a táto ... sa zhrozila. Viem, že priznanie sa k ateizmu môže byť pre niekoho šokujúce, ale ona sa teraz na mňa díva ako na celkom inú osobu. Vraví, že mi nemôže dôverovať, pretože moja morálka nepochádza od Boha. Neviem, či tento problém prekonáme. Už si veľmi neprajem deliť sa o vieru so svojimi blízkymi, pretože sa obávam tej istej odmietavej reakcie ... Neočakávam Vašu odpoveď. Píšem Vám v nádeji, že budete so mnou súhlasiť a zamrzí Vás moje sklamanie. Predstavte si stratu bytosti, ktorú ste mali rád, a ktorá mala rada Vás, na základe náboženstva. Odhliadnuc od jej názoru, že som bezbožný pohan, veľmi dobre sme si rozumeli. Pripomína mi to Vaše zistenie, že v mene viery robia ľudia niekedy nerozumné rozhodnutia. Ďakujem Vám za vypočutie."
V odpovedi som tomuto nešťastnému mladíkovi pripomenul, že ak sa jeho priateľka dozvedela niečo o ňom, aj on sa dozvedel niečo o nej. Bola preňho skutočne dosť dobrá? Zapochyboval som o tom.
Už som spomenul americkú herečku Juliu Sweeney a jej húževnaté a obdivuhodne vtipné hľadanie utešujúcich znakov náboženstva, ktoré by jej pomohli zachrániť boha jej detstva z narastajúcich pochýb dospievania. Jej hľadanie skončilo šťastne a dnes je pre ateistov na celom svete obdivuhodným modelom hodným nasledovania. Najdojímavejšou scénou jej šou Boha nechám odísť (Letting Go of God) je asi rozuzlenie. Pokúšala sa o všeličo. Až raz ...
"... išla som z kancelárie v záhrade do domu, keď som spozorovala, že sa mi v hlave čosi tichučko prihovára. Neviem, ako dlho to trvalo, ale naraz to bolo o jeden decibel hlasnejšie. Šepkalo mi to: „Nieto boha".
Pokúšala som sa nevšímať si to. Ale stávalo sa to čoraz hlasnejšie. „Nieto boha. Nieto boha. Preboha, nieto boha".
Striaslo ma. Zdalo sa mi, že sa šmýkam z plte.
A potom som si povedala, „Ale to nemôžem. Neviem, či sa zmôžem na nevieru v Boha. Potrebujem Boha. Myslím, že predsa máme svoju históriu" ...
„Ale veď ja neviem, ako neveriť v Boha. Neviem, ako to vy robíte. Ako vstávate, ako trávite deň?" Strácala som rovnováhu ...
Potom som si pomyslela: „Okay, uspokoj sa. Vyskúšaj na chvíľu okuliare neviery v Boha, len na minútu. Len si ich nasaď, rýchlo sa rozhliadni a hneď ich zlož." Nasadila som si ich a rozhliadla som sa.
Som v rozpakoch, keď vravím, že sa mi najprv zatmilo pred očami. Napadla mi otázka: „Ako to, že Zem sa vznáša v oblakoch? Cítite, že sa práve rútime priestorom? To je nebezpečné!" Chcela som vybehnúť von a zachytiť Zem padajúcu mi z priestoru do rúk.
No vtom som si uvedomila: „Kdeže! Veď príťažlivosť a uhlová rýchlosť nás budú držať v krúživom pohybe okolo slnka ešte dlhé, dlhé roky."
Keď som v divadle v Los Angeles videl Boha nechám odísť, táto scéna na mňa veľmi zapôsobila. Osobitne ma dojalo, keď Julia rozprávala o reakcii svojich rodičov na správu v tlači o jej „vyzdravení":
Prvý telefonát od mojej mamy boli len vzlyky a výkriky. „Ateistka? ATEISTKA?!?!"
Potom zavolal môj otec a jeho slová boli: „Zradila si svoju rodinu, svoju školu, svoje mesto." Bolo mi, ako keby som bola predala štátne tajomstvo Rusom. Obidvaja rodičia vraveli, že už nikdy so mnou nebudú hovoriť. Otec dodal: „Nechcem ani, aby si mi prišla na pohreb." Keď som zavesila, pomyslela som si: „Len sa pokús zastaviť ma!"
Julia Sweeney má dar, že vás vie naraz rozplakať aj rozosmiať:
"Myslím si, že rodičov by bolo len nepatrne rozladilo, keby som bola povedala, že už neverím v Boha; byť ateistkou je niečo celkom iné."
Vo svojej knihe Strata viery vo vieru: Od kazateľa k ateistovi (Losing Faith in Faith: From Preacher to Atheist ) opisuje Dan Barker priebeh svojho postupného obrátenia z fundamentalistického kňaza a zanieteného potulného kazateľa na prísneho a sebaistého ateistu, ktorým je dnes. Je pozoruhodné, že potom, čo sa stal ateistom, určitý čas zachoval zdanie a pokračoval v hlásaní kresťanstva, pretože to bolo jediné zamestnanie, ktoré ovládal a cítil sa zapojený do siete sociálnych povinností. Dnes vie o mnohých amerických duchovných, že sú v tom istom postavení, ako bol kedysi sám, ale po prečítaní jeho knihy sa zdôverili len jemu. Neodvážia sa priznať sa k ateizmu ani pred vlastnými rodinami, taká hrozná by bola predpokladaná reakcia. Bakerova história má šťastnejšie zakončenie. Spočiatku boli jeho rodičia hlboko a otrasne šokovaní. Vypočuli si však jeho pokojné uvažovanie a nakoniec sa stali aj sami ateistami.
Nezávisle od seba mi napísali z Ameriky dvaja univerzitní profesori o svojich rodičoch. Jeden píše, že jeho matku trápia trvalé obavy o osud jeho nesmrteľnej duše. Druhý hovorí, že jeho otec si praje, aby sa nebol nikdy narodil, pretože je presvedčený, že jeho syna čaká večný pobyt v pekle. Obidvaja sú vysoko vzdelaní univerzitní profesori, vedomí si svojej učenosti a rozhľadu, ktorí iste predbehli svojich rodičov vo všetkých odvetviach intelektu, okrem náboženstva. Len si pomyslime, aká kalvária to musí byť pre intelektuálne menej vyzbrojených ľudí s nižším vzdelaním a menšími rečníckymi schopnosťami, ako majú oni alebo Julia Sweeney, ak majú obhajovať svoje stanovisko proti výčitkám členov zatvrdilej rodiny. Asi sú v situácii mnohých pacientov Jill Myttonovej.
Na začiatku nášho televízneho rozhovoru opísala Jill bežný typ náboženskej výchovy ako druh mentálneho zneužívania a násilia a ja som sa pridal: „Používate výraz náboženské zneužitie. Keby ste mali porovnať zneužitie pri vštepovaní do dieťaťa, aby verilo, že peklo skutočne existuje, nakoľko by ste ho porovnali s traumou pri sexuálnom zneužití?" Odpovedala: „Veľmi ťažká otázka ... Je tu rad podobností a začína to zneužitím dôvery. Dieťaťu sa odopiera právo cítiť sa voľne a slobodne, pohybovať sa vo svete normálnym spôsobom ... je to druh pošpinenia; v obidvoch prípadoch je to zapretie vlastného ja."
*Text pod čiarou: Nasledujúce riadky sú skutočnosťou, hoci spočiatku sa mi to videlo novinárskou kačicou Oniona (Cibu-le): www.talk2action.org/story/2006/5/29/l 95 855/959. Ide o počítačovú hru s názvom Left Behind: Eternal Forces (Ponechané stranou: Večné sily). Sumarizuje ju P. Z. Myers na svojej výbornej webstránke Pharyngula (faryngula, embryonálne vývojové štádium po neurule - pozn. prekl.) týmito slovami: „Predstav si to: Si obyčajný vojak paramilitárneho oddielu, ktorého úlohou je premeniť Ameriku na kresťanskú teokraciu a uskutočniť jej svetskú predstavu vlády Krista nad všetkými aspektmi života ... Máš poslanie - náboženské aj vojenské - obrátiť na pravú vieru alebo zabiť katolíkov, Židov, moslimov, budhistov, gajov a všetkých, čo sú za odluku cirkvi od štátu ..." Pozri http://scienceblogs.com/pharyngula/2006/05/gta_meet_lbef.php; pre prehľad pozri: http://select.nytimes.com/gst/.abstract.html?res=
** Porovnaj aj s roztomilou kresťanskou láskou k blížnemu Ann Coulterovej: „Vyzývam všetkých svojich spoluveriacich, aby ma uistili, že sa nesmejú pri myšlienke, že Dawkins sa pečie v pekle." (Coulter, 2006:268).
