…. v prípade morálnej a náboženskej výchovy, najmä pokiaľ ju deti dostávajú doma, keď sa rodičom dovoľuje - ba niekedy sa od nich vyžaduje - určovať, čo má byť pre ich deti pravda a čo klam, čo dobré a čo zlé. Podľa môjho názoru majú deti ľudské právo, aby sa ich mozgy nemrzačili vystavením pôsobeniu zlých myšlienok iných ľudí - bez ohľadu na to, kto sú títo iní ľudia. Ani rodičia nemajú od Boha dané povolenie vzdelávať svoje deti podľa akejkoľvek osobnej chúťky: nemajú právo obmedzovať detský horizont vedomostí, ani vychovávať deti v atmosfére dogiem a povier, ani trvať na tom, aby deti išli životom po úzkej ceste svojich rodičov.
Stručne povedané, deti majú právo, aby sa ich mozgy nemiatli nezmyslami, a my ako spoločnosť máme povinnosť chrániť ich pred tým. Nemali by sme rodičom dovoliť, aby učili svoje deti veriť, napríklad, doslovnému zneniu Biblie, alebo že planéty riadia ich životy, ako im nedovoľujeme vyrážať svojim deťom zuby alebo zatvárať ich do tmavej pivnice.
Je samozrejmé, že takéto ostré výroky si zaslúžili, a dostali, veľa vysvetlení. Nie je to otázka osobného názoru, čo je nezmysel? Nevyskytli sa v dejinách prírodných vied toľké klamné tvrdenia, že pri nových je na čase byť opatrnými? Vedci si môžu myslieť, že učiť astrológiu a doslovnú pravdivosť Biblie by bol nezmysel, ale existujú iní, ktorí si myslia pravý opak; nemajú právo učiť to svoje deti? Nie je to rovnako arogantné ako vyžadovať, aby sa deti učili nejakú vedu?
Ďakujem svojim rodičom, že zastávali názor, že deti treba naučiť ani nie tak čo si majú myslieť, ako skôr ako majú myslieť. Ak sa po čestnom a správnom vystavení všetkým vedeckým dôkazom dieťa rozhodne veriť, že Biblia je doslova pravdivá a že pohyby planét riadia jeho život, je to jeho privilégium. Dôležité je, že je to výsada detí, rozhodnúť sa, čo si budú myslieť, a nie právo rodičov, nanútiť im ich myslenie. Význam tejto skutočnosti rastie, ak si uvedomíme, že z detí budú v nasledujúcej generácii rodičia s mocou odovzdávať ďalej indoktrináciu, ktorá ich modelovala.
Humphrey hovorí, že kým sú deti mladé, zraniteľné a potrebujú ochranu, praví morálni strážcovia sa majú pokúsiť čestne im radiť tak, aby si vybrali, ako keby na to boli dosť starí. Vhodne uvádza prípad mladého inkského dievčaťa, ktorého 500-ročná mŕtvola sa našla zamrznutá v ľadovci v horách Peru v roku 1995. Antropológ, ktorý ju vyšetroval, zistil, že bola obeťou rituálnej obety. Podľa jeho návodu natočený film o tomto „ľadovom dievčati” bol vysielaný v americkej televízii. Divákov vyzývali,
aby žasli nad duchovnou vyspelosťou inkských kňazov a aby na poslednej ceste dievčiny brali účasť na jej hrdosti a vzrušení, že sa jej ušla česť byť obetovaná. Televízny program mal sprostredkovať názor, že prax ľudských obetí bola úžasným kultúrnym výdobytkom - mal to byť ďalší klenot v korune multikulturalizmu, ak sa vám to páči.
Humphrey sa pohoršuje, ja sa pridávam.
Ako sa niekto opovažuje navrhnúť niečo podobné? Ako sa opovažuje vyzvať nás - sedíme v obývačkách pred obrazovkami - aby sme sa cítili povznesení pri pohľade na rituálnu vraždu: na vraždu závislého dievčaťa hordou hlúpych, nadutých, poverčivých, necitlivých starcov? Ako sa opovažuje navrhnúť nám, aby sa nám páčilo prizerať sa nemorálnemu činu na nevinnej obeti?
Aj slušný liberálny čitateľ tu môže mať stiesnený pocit. Nemorálny čin podľa našich štandardov, iste, aj hlúpy, ale čo povieme k inkským štandardom? Iste, pre Inkov bola obeta morálny čin, vôbec nie hlúpy, ale odôvodnený všetkým, čo považovali za posvätné. Nedá sa pochybovať, že dievča lojálne verilo náboženstvu, v ktorom bolo vychované. Kto sme, že používame výraz „vražda”, súdiac inkských kňazov podľa našich a nie podľa ich štandardov? Dievča bolo možno nadšene spokojné so svojím osudom: možno skutočne verilo, že ide priamo do večného raja, zatepleného žiarivou spoločnosťou boha slnka. No možno - čo sa zdá oveľa pravdepodobnejšie - zvíjala sa pod knutou teroru.
Humphreyovo - a moje - stanovisko je, že bez ohľadu na to, či bola súhlasiacou obeťou alebo nie, treba predpokladať, že by nebola súhlasila, keby bola poznala všetky fakty. Napríklad, predstavme si, že by bola vedela, že slnko je v skutočnosti guľa vodíka, horúcejšia ako milión stupňov Kelvina, jadrovou fúziou sa meniaca na hélium; že slnko aj ostatné časti solárneho systému vrátane Zeme vzniklo kondenzáciou z disku plynu. V tom prípade by nebola slnko uctievala ako boha a to by bolo zmenilo jej perspektívu, že ju obetujú pre jeho uzmierenie.
Inkským kňazom sa nedá vytýkať ich nevedomosť a bolo by nespravodlivé nazývať ich hlúpymi a namyslenými. Dá sa im však vytknúť, že vnútili svoje názory dieťaťu, ktoré bolo príliš mladé, aby sa vedelo rozhodnúť, či sa má slnko zbožňovať. Ďalšia Humphreyova výčitka znie, že tvorcom dnešného dokumentárneho filmu a nám ako divákom sa dá vytknúť, že v smrti tohto mladého dievčaťa vidíme krásu - „niečo, čo obohacuje našu kolektívnu kultúru”.
S touto tendenciou byť pyšný na malebnosť etnických náboženských rituálov a ospravedlňovať v ich mene ukrutnosti, sa stretávame opäť a opäť. Je zdrojom zmätených interných konfliktov v mysliach slušných liberálov, ktorí na jednej strane neznášajú utrpenie a ukrutnosť, ale na druhej strane ich postmodernisti a relativisti naučili rešpektovať iné kultúry nie menej ako vlastnú. Obriezka (zmrzačenie pohlavných orgánov) žien je iste strašne bolestivá, sabotuje sexuálnu rozkoš u žien (to je pravdepodobne jej dôvod) a polovica slušných liberálnych ľudí si praje zrušenie tejto praxe. Ale druhá polovica „rešpektuje” etnické kultúry a zastáva názor, že sa nemáme do toho miešať, ak „oni” chcú „svoje” dievčatá mrzačiť.*
(* Dnes je to v Británii bežná prax. Jeden hlavný školský inšpektor mi rozprával v roku 2006 o dievčati, ktoré poslali z Londýna k „strýkovi” do Bradfordu, aby bolo obrezané. Úrady zatvárajú oči z obavy pred obžalobou z rasizmu voči „komunite”.)
Samozrejme ide o to, že „ich” dievčatá sú v skutočnosti vlastné dievčatá dievčat, samostatné osobnosti, a ich priania by sa nemali ignorovať. Ťažšie je odpovedať, čo robiť, ak si niektoré dievča obriezku praje. Či by si s odstupom času ako dospelá a oboznámená s následkami nepriala, aby sa to nebolo stalo? Humphrey poznamenáva, že žiadna dospelá žena, ktorá ako dieťa obriezke nejako unikla, nehlási sa o ňu dobrovoľne v neskoršom živote.
Po diskusii o amišoch (príslušníci americkej odnože cirkvi anabaptistov, novokrstencov, nazvaných podľa zakladateľa Jakoba Amanna - pozn. prekl.) a ich práve vychovávať „svoje” deti „svojím” vlastným spôsobom, podrobuje Humphrey kritike naše nadšenie pre spoločnosť, ktorá si
pestuje kultúrnu rozličnosť. Dobre, možno si poviete, že pre dieťa amiša, chasidíma (židovská sekta: muži v dlhých čiernych kabátoch a s veľkými klobúkmi, deti s jarmulkami a kučerami na lícach - pozn. prekl.) alebo Róma je to tvrdé, byť tvárnený svojimi rodičmi takým, ako sú oni - ale aspoň tu máme výsledok, že tieto fascinujúce kultúrne tradície majú pokračovanie. Neochudobnilo by to celú našu civilizáciu, keby zanikli? Možno je to hanba, ak sa musia obetovať jednotlivci, aby sa taká rozličnosť udržala. No to je cena, ktorú platíme ako spoločnosť. Ibaže, musím vám pripomenúť, neplatíme tú cenu my, lež oni.
Problém vyvolal verejný záujem v roku 1972, keď Najvyšší súd USA rozhodoval v prípade štát Wisconsin verzus Yoder o práve rodičov vybrať svoje deti zo školy z náboženských dôvodov. Amiši žijú v uzavretých komunitách v rozličných častiach USA; hovoria hlavne starodávnym dialektom nemčiny, nazývaným pensylvánska nemčina , a vyhýbajú sa, v rozličnej miere, používaniu elektriny, spaľovacích motorov, gombíkových tlačidiel a iných vymožeností moderného života. Pre naše oči je iste niečo príťažlivo malebné na ostrove života zo sedemnásteho storočia. Nie je to hodné zachovania pre obohatenie ľudskej rozličnosti? Jediný spôsob, ako sa to dá udržať, je dovoliť amišom vychovávať svoje deti svojím spôsobom a chrániť celú komunitu pred korupčným pôsobením modernosti. Tu však je na mieste otázka, či aj deti nemajú svoje právo niečo povedať.
Najvyšší súd mal v roku 1972 rozhodnúť v prípade, keď vo Wisconsine niekoľkí amišskí rodičia nedali svoje deti do strednej školy. Už myšlienka výchovy detí nad určitý vek sa prieči amišskému náboženskému kódexu a prírodovedecká výchova ešte viac. Štát Wisconsin postavil rodičov pred súd a zastával názor, že zbavili svoje deti práva na vzdelávanie. Prípad prešiel viacerými súdmi a skončil pred Najvyšším súdom USA, ktorý rozhodol v pomere 6:1 v prospech rodičov (142). Hlavný sudca Warren Burger odôvodnil rozhodnutie väčšiny takto: „Ako ukazujú doklady, povinná školská dochádzka do veku 16 rokov je pri amišských deťoch spojená s nebezpečenstvom, že podryje ich amišské spoločenské a náboženské obyčaje, ako tieto ešte dnes existujú; musia opustiť svoje názory a nechať sa asimilovať spoločnosťou svojho prostredia, alebo sa odsťahovať do inej, tolerantnejšej oblasti.”
Minoritný názor sudcu Williama O. Douglasa bol, že sa treba spýtať detí: Naozaj chcú skončiť svoju výchovu a vzdelá-vanie? Naozaj chcú ostať veriacimi amišského náboženstva?
Nicolas Humphrey by bol išiel ďalej. Keby sa bola deťom položila otázka a boli by dali prednosť amišskému náboženstvu, môžeme predpokladať, že by sa tak boli rozhodli aj v tom prípade, keby boli mali výchovu, ktorá ich informuje o možných alternatívach? Nie je to pravdepodobné, pretože niet príkladov mladých ľudí z okolitého sveta, ktorí by hlasovali svojimi nohami a dobrovoľne sa pripájali k amišom. Sudca Douglas pokračoval aj trochu iným smerom. Nevidel osobitný dôvod, prečo by mal dať náboženským názorom rodičov špeciálny štatút pri rozhodovaní, nakoľko môžu okliešťovať výchovu svojich detí. Ak je dôvodom pre výnimku náboženstvo, nemajú túto kvalifikáciu aj sekulárne názory?
Väčšina členov Najvyššieho súdu videla príbuznosť s niektorými hodnotami mníšskych rádov, ktoré vraj dokázateľne obohacujú našu spoločnosť. Je tu však zásadný rozdiel. Mnísi sa dobrovoľne rozhodujú pre kláštorný spôsob života. Amišské deti sa nikdy dobrovoľne neprihlásili k amišskému náboženstvu; narodili sa doňho, a potom už nemali nijakú šancu.
V obetovaní niečoho, najmä detí, na oltár „rozličnosti” a cnosti zachovania mnohosti náboženských tradícií, je niečo ponižujúce a neľudské. My ostatní sme šťastní s našimi autami a počítačmi, vakcínami a antibiotikami. Ale tento nepatrný národík s jeho klobúkmi a pumpkami, konskými bričkami, archaickým dialektom a latrínový-mi záchodmi vraj obohacuje náš život. Preto sa mu má povoliť zatvoriť svoje deti do pasce zo sedemnásteho storočia, lebo inakšie sa celosvetovej kultúre stratí čosi nenahraditeľné. Malá časť môjho ja to vidí takto, ale väčšej časti sa z toho zdvíha žalúdok.
Výchovný škandál
Premiér môjho štátu, Tony Blair, sa odvolal na „rozličnosť”, keď mal v snemovni odôvodniť štátnu podporu pre jednu školu v severovýchodnom Anglicku, ktorá (ako skoro jediná v Británii) učí doslovný biblický kreacionizmus. Vysvetľoval, že by bolo nešťastím, keby nám nezhoda v tomto bode zabránila „mať taký rozmanitý školský systém, ako je len možné” (143 ). Ide o Emmanuelovu strednú školu v Gatesheade, jednu z „mestských akadémií”, zakladaných z iniciatívy Blairovej vlády. Bohatí dobrodincovia boli a sú vyzývaní, aby darovali pomerne malú sumu (v prípade Emmanuela 2 milióny libier) a vláda pridá oveľa viac (20 miliónov libier na budovu plus prevádzkové výdavky a platy učiteľov navždy). Dobrodinec dostáva právo kontrolovať výchovné zameranie školy, menovať väčšinu správcov, rozhodovať o prijímaní a vylučovaní žiakov a mnohé iné.
Tých 10 % pre Emmanuela zložil sir Peter Wardy, bohatý „predavač áut s chvályhodným úmyslom dať dnešným deťom takú výchovu, akú by bol sám mal rád, ale aj s menej chvályhodným úmyslom preniesť na ne svoje náboženské presvedčenie.”*
(* L.H. Mencken mal prorocké tušenie, keď pred rokmi napísal: „Hlboko v srdci každého evanjelikána leží stroskotanie predavača áut.”)
Nanešťastie sa Ward dal do spolku so skupinou americky inšpirovaných učiteľov, vedených Nigelom McQuoidom, ktorý sa stal najprv vedúcim na Emmanueli a dnes je riaditeľom celého konzorcia Wardyho škôl. Jeho vedeckú úroveň možno odhadnúť podľa jeho viery, že svet je mladší ako desaťtisíc rokov, respektíve podľa takýchto výrokov: „No myslieť si, že sme sa vyvinuli z veľkého tresku, alebo že sme kedysi boli opicami, je neuveriteľné, ak sa pozrieme na zložitosť ľudského tela … Ak vravíte deťom, že ich život nemá zmysel - že sú len chemické mutácie - to im nepridáva na sebaúcte.” (144).
iaden vedec nikdy nepovedal, žeby dieťa bolo „chemickou mutáciou”. Takáto veta v takejto súvislosti je nevzdelaný nezmysel. Vyrovná sa mu však vyhlásenie „biskupa” Wayna Malcolma, lídra cirkvi Kresťanského života v Hackney, na východ od Londýna, ktorý podľa Guardiana z 18. apríla 2006 uvažuje o vedeckých dôkazoch pre evolúciu. Jeho chápanie dôkazov vyplýva z takejto úvahy: „Pre prechodné vývojové formy chýbajú skameneliny. Ak sa žaba zmenila na opicu, nemali by sme mať aj žabopice?”.
Pripúšťam, že veda nie je oblasťou pôsobnosti p. McQuoida a preto sa čestne obráťme na jeho vedeckého zástupcu, Stephena Layfielda, ktorý mal 21. septembra 2001 na Emmanuelovej strednej škole prednášku na tému „Ako učiť vedu z biblickej perspektívy”. Text prednášky bol uverejnený na jednej kresťanskej webstrane (www.christian.org.uk), ale už ho tam nenájdete. Kresťanský ústav vyňal prednášku z internetu deň po tom, ako som na ňu upozornil článkom v Daily Telegraph 8. marca 2002, v ktorom som ju kriticky rozmetal (145). Je však ťažké niečo zo siete celkom odstrániť, ak sa to tam raz dostalo. Vyhľadávače dosahujú svoju rýchlosť a úplnosť čiastočne tým, že si vytvárajú ukryté zásoby informácií a tieto aj po zmazaní originálov načas uchovávajú. Bystrý britský novinár Andrew Brown, korešpondent novín Independent pre náboženské otázky, okamžite lokalizoval Layfieldovu prednášku, stiahol ju z Googlovej schránky a uložil ju na vlastnú webstranu, kde je mimo nebezpečenstva (http://www.darwinwars.com/lunatic/liars/layfield.html). Uvidíte, že to čo Brown dal do internetu, je samo osebe zábavné čítanie. Prestane to však baviť, keď sa na to pozrieme ako na prednášku.
Keď sa jeden zvedavý čitateľ pýtal na Emmanuelovej škole, prečo prednášku z webstrany stiahli, dostal túto neúprimnú odpoveď, ktorá sa nám tiež zachovala len vďaka Andrewovi Brownovi:
Emmanuelovo kolégium je v strede diskusie o vyučovaní kreacionizmu na škole. Denne dostáva veľký počet telefonických otázok, čo vyžaduje od riaditeľa a profesorov veľa času. Všetci majú aj inú prácu. Aby sme im prácu uľahčili, odstránili sme načas jednu prednášku Stephena Layfielda z našej webstrany.
Samozrejme, školskí úradníci môžu byť príliš zamestnaní a neostáva im čas, aby novinárom vysvetľovali svoje stanovisko o vyučovaní kreacionizmu. Prečo však odstraňujú z webstrany text, ktorý vysvetľuje, a tým by im ušetril čas? Nie, odstránili túto prednášku svojho vedeckého riaditeľa preto, lebo zistili, že majú čo skrývať. Nasledujúci odsek je začiatok tej prednášky:
Povedzme si to teda hneď na začiatku, že odmietame názor, ktorý - možno neúmyselne - popularizoval v 17. storočí Francis Bacon, že totiž existujú „dve knihy”, Kniha prírody a Písmo, v ktorých sa dá nestranne a nezávisle hľadať pravda. Miesto toho zastávame stanovisko, že na stranách Svätého písma prehovoril autoritatívne a neomylne Boh. Hoci jeho výroky sa môžu zdať krehké, starodávne alebo naivné, predovšetkým neveriacemu, televíziou omámenému modernému človeku, my sme si istí, že základy Písma sú také silné, ako je možné a dá sa na nich stavať.
Musíte sa nechať uštipnúť, aby ste zistili, že nesnívate. Toto nie je nejaký potulný kazateľ pod stanom v Alabame, ale odborný profesor prírodných vied na jednej škole, do ktorej britská vláda sype peniaze a ktorá je pýchou Tonyho Blaira, oddaného kresťana, ktorý v roku 2004 obradne otvoril ďalšiu z flotily Wardových škôl (146). Diverzita môže byť dobrou cnosťou, ale táto sa nevydarila.
Layfield podrobne porovnáva prírodné vedy a Písmo; zakaždým, keď sa rysuje možný konflikt, upozorňuje, že treba dať prednosť Písmu. Zistiac, že najnovšie je v celoštátnom kurikulu zaradená geológia, odporúča , aby sa „každý, kto bude tento predmet vyučovať, oboznámil s geologickými článkami Whitcomba a Morrisa o potope.” Áno, „geológiou potopy” sa myslí to, čo si predstavujete. Hovorí sa tam o Noemovej arche. Noemova archa ako učebná látka! Miesto toho, aby sa deti naučili mráz na chrbte vyvolávajúci fakt, že Afrika a Južná Amerika boli kedysi spojené do jednej pevniny a oddelili sa od seba rýchlosťou, akou rastú nechty!
Názory Layfielda (zodpovedného za vyučovanie prírodných vied) o potope, v krátkosti vysvetľujúce javy, ktoré sa po-dľa geologických nálezov udiali za stovky miliónov rokov, si zaslúžia širšiu citáciu:
V priebehu veľkej geofyzikálnej paradigmy musíme uznať historickosť celosvetovej potopy, ako sa opisuje v Genezis (6, 10). Ak je biblický príbeh istý a uvedené genealógie v podstate kompletné (Gn 5; 1 Krn 1; Mt 1 a Lk 3), musíme počítať s tým, že táto svetová katastrofa sa udiala v pomerne nedávnej minulosti. Jej následky sú hojne viditeľné všade okolo nás. Hlavné dôkazy sú usadeninové skaly plné skamenelín, ohromné zásoby uhľovodíkových palív (uhlie, ropa a plyn), ako aj „legendárne” správy rozličných populácií sveta o práve takejto veľkej potope. Realizovateľnosť archy, plnej reprezentatívnych zvierat, a to počas celého roka, kým voda dostatočne klesne, dokumentoval presvedčivo okrem iných John Woodmorrappe.
Toto je svojím spôsobom ešte horšie ako spomínané formulácie ignorantov typu Nigela McQuoida alebo biskupa Wayna Malcolma, pretože Layfield má ukončené prírodovedecké vzdelanie. Tu sú jeho ďalšie udivujúce výroky:
Ako sme povedali už na začiatku, my kresťania považujeme písma Starého a Nového zákona z veľmi dobrých dôvodov za spoľahlivé smernice na to, čo máme veriť. Sú to nielen náboženské spisy. Podávajú nám pravdivý výklad dejín Zeme, ktoré na vlastné nebezpečenstvo neberieme na vedomie.
Tvrdenie, že Písmo podáva doslovný výklad geologického vývoja Zeme, musí trhnúť každým čestným teológom. S mojím priateľom Richardom Harriesom, oxfordským biskupom, sme napísali spoločný list Tony Blairovi a nechali sme ho podpísať ôsmimi biskupmi a deviatimi uznávanými vedcami (147). Medzi poslednými bol vtedajší prezident Kráľovskej spoločnosti (predtým Blairov hlavný vedecký poradca), tajomníci Kráľovskej spoločnosti pre biológiu a fyziku, kráľovský astronóm (terajší prezident Kráľovskej spoločnosti), riaditeľ Múzea prírodných dejín, ako aj sir David Attenborough, azda najváženejší človek v Anglicku. Medzi biskupmi bol jeden rímskokatolícky, sedem bolo anglikánskych - boli to hlavní náboženskí lídri z celého Anglicka. Z Úradu ministerského predsedu sme dostali formálnu a nič nehovoriacu odpoveď, uvádzajúcu dobré výsledky skúšok na školách a priaznivú správu oficiálneho školského inšpektorátu. Mister Blair si zrejme neuvedomil, že ak inšpektori chvália školu, ktorej vedecký riaditeľ učí, že celý vesmír sa začal po zdomácnení psa, potom musí byť čosi v neporiadku so štandardmi tohto inšpektorátu.
Azda najznepokojujúcejšou pasážou prednášky Stephena Layfielda je záverečný odsek „Čo teda robiť?”, kde uvažuje o taktike učiteľov pri zavádzaní fundamentalistického kresťanstva do prírodných vied na školách. Vyzýva učiteľov biológie, aby
využili každú príležitosť, keď sa v nejakej učebnici vyslovene uvádza paradigma vývojovo starej zeme (milióny alebo miliardy rokov), keď je to v otázke pri skúškach, alebo to spomenie návštevník; zdvorilo treba poukázať na omylnosť tohto poznatku. Všade, kde je to možné, musíme podať alternatívne (vždy lepšie) biblické znenie a vysvetlenie príslušného poznatku. Pre jednotlivé kurzy musíme mať po ruke po pár príkladoch z fyziky, chémie a biológie.
Ostatok Layfieldovej prednášky je propagandistická rukoväť, určená pre religióznych učiteľov biológie, chémie a fyziky, ktorí si dali za cieľ - v rámci obsahu kurikula - spochybniť vyučovanie prírodných vied založené na dôkazoch a nahradiť ho biblickým učením.
15. apríla 2006 interwievoval v britskom rozhlase James Naughtie, jeden z najskúsenejších moderátorov na vlnách BBC, sira Petra Vardyho. Hlavným predmetom rozhovoru bolo policajné vyšetrovanie obžaloby z podplácania, čo Vardy popieral; Blairova vláda vraj ponúkala šľachtické tituly - podväzkový rád a peerstvo - bohatým ľuďom, ak finančne podporia zakladanie mestských akadémií. Naughtie sa Vardyho pýtal aj na problém kreacionizmu a Vardy kategoricky poprel, žeby sa na Emmanuelovom kolégiu deťom prednášal kreacionizmus mladej zeme. No Peter French, absolvent tejto školy, rovnako kategoricky tvrdil (148), že „učili nás, že zem je stará 6 000 rokov.*
(* Predstavu o miere omylu získate, ak si predstavíte, že niekto verí, že New York je od San Francisca vzdialený 7 yardov, čo je 6,37 metra. Mám anglický originál TGD, kde je uvedených 700 yardov, čo stojí aj v internetovej kópii; v nemeckom preklade stojí “7 metrov”; veľkosť omylu v preklade tento rozdiel neovplyvní ).
Kto tu hovorí pravdu? Dobre, nevieme ju, ale Layfieldova prednáška jasne ukazuje jeho spôsob vyučovania prírodných vied. Čítal Vardy ten veľavravný manifest? Naozaj nevie, aké názory zastáva jeho hlavný vedec? Peter Vardy vybudoval svoje bohatstvo predajom ojazdených áut. Kúpili by ste také auto od neho? A predali by ste mu, ako to urobil Tony Blair, školu za desatinu jej ceny - pridajúc ešte záväzok platiť v budúcnosti všetky prevádzkové výdavky? Majme súcit s Blairom a pripusťme, že aspoň on nečítal Layfieldovu prednášku. Predpokladám, že by bolo zbytočné robiť si nádeje, že terajšia situácia upúta na ňu jeho pozornosť.
Riaditeľ školy McQuoid ponúkol obranu toho, čo sám vidí ako otvorenosť názorov vo svojej škole; táto obrana je pozoruhodná svojou povýšeneckou samoľúbosťou:
Najlepší príklad toho, ako to u nás vyzerá, je jedna moja prednáška z filozofie v posledných dvoch ročníkoch strednej školy. Sedel tam Shaquille a hovorí: „Korán je slušná kniha a má pravdu.” Zblízka sa ozvala Clare: „Nie, biblia má pravdu.” Potom sme preberali podobnosti medzi tým, čo povedali a miesta, kde sa nezhodovali. Nakoniec sme všetci súhlasili s mienkou, že nemôžu mať pravdu obidvaja. Ja som ešte dodal: „Ľutujem Shaquille, mýliš sa, biblia má pravdu.” Nato on: „Ľutujem, pán McQuoid, vy sa mýlite, korán má pravdu.” Pobrali sme sa k obedu pokračujúc v diskusii. To je to, čo chceme. Chceme mať žiakov, ktorí vedia, prečo veria to, čo veria a vedia to brániť. (149).
Aký pekný obraz! Shaquille a Clare išli spolu na obed zaujato diskutujúc o svojich stanoviskách a brániac každý svoj nezmieriteľný názor. Je to naozaj také pekné? Nevylíčil nám tu McQuoid skôr poľutovaniahodný obraz? Nakoniec, na čom zakladali tí dvaja svoje argumenty? Aké dôkazy vedeli priniesť do svojej vraj živej a konštruktívnej debaty? Clare a Shaquille jednoducho tvrdili, že jej či jeho svätá kniha je lepšia a tým to končilo. Viac nehovorili, a to je aj všetko, čo sa dá povedať, ak ste sa naučili, že pravda je skôr vo svätých knihách, ako v dôkazoch. Clare a Shaquille neboli dobre vychovaní, ani ich spolužiaci. Ich škola pripustila ich zaostalosť a ich riaditeľ ich zneužil; nie ich telá, ale ich mysle.
Ešte raz budenie vedomia
Je tu aj ďalší pekný obraz. Moje noviny Independent raz na Vianoce hľadali sezónnu ilustráciu a našli hrejivo ekumenický obrázok z jednej školskej vianočnej divadelnej hry. Podľa nadšeného textu k fotografii hrali troch kráľov „Shadbreet (sikh), Mušaraf (moslim) a Adela (kresťan), všetci štvorroční”.
To že je utešené? Hrejivé? Nie, ani jedno; to je smiešne. Ako môže nejaká slušná osoba považovať za správne pripísať štvorročnému dieťaťu kozmologickú a teologickú mienku jeho rodičov? Zvýraznime si to predstavou tej istej fotografie so zmeneným textom: „Shadbreet (keynezián), Mušaraf (monetarista) a Adele (marxista), všetci štvorroční.” Nemalo by to za následok zúrivé listy čitateľov? Iste. No pre záhadne nepochopiteľný štatút náboženstva nebolo počuť ani hlások, teraz ako ani nikdy predtým pri podobnej príležitosti. A predstavte si ešte výkrik nevôle, keby text bol znel „Shadbreet (ateista), Mušaraf (agnostik) a Adele (sekulárny humanista), všetci štvorroční.” Nemali by sa rodičia vyšetriť, či sú schopní vychovávať svoje deti?
V Británii nemáme ústavnú odluku cirkvi od štátu; rodičia idú zvyčajne s prúdom a nechajú učiteľov učiť svoje deti náboženstvo, ktoré prevláda v ich kultúrnom prostredí. Hnutie The-Brights.net (americká iniciatíva s cieľom premenovať ateistov na „brajtistov” podľa vzoru homosexuálov, ktorí sa úspešne premenovali na „gajov”) vydalo škrupulózny predpis pre prijímanie detí: „Rozhodnutie byť brajtistom musí urobiť dieťa. Dieťa, ktorému sa vraví, že musí, alebo malo by byť brajtistom, NEMÔŽE byť brajtistom.” Viete sa aspoň pokúsiť predstaviť si kostol či mešitu, čo by vydali takýto seba popierajúci výnos? Ale nemali by mať povinnosť robiť to?
Sám som sa pridal k brajtistom sčasti preto, lebo som bol veľmi zvedavý, či sa dá takéto slovo memeticky vkomponovať do hovorovej reči. Neviem, a okrem toho by som rád vedel, či výraz „gaj” bol premyslene vytvorený, alebo či vznikol náhodou. (150). Kampaň brajtistov mala kolísavý začiatok, keďže ich zúrivo odmietli niektorí ateisti, ktorí skameneli pri možnosti, že budú označení za „arogantných”. Hnutie Hrdých gajov našťastie netrpí takouto falošnou skromnosťou a možno preto je úspešné.
V jednej predošlej kapitole som generalizoval tému „prebudenia vedomia” a začal som úspechom feminizmu pri požiadavke, aby nami trhlo, keď počujeme výraz „muži dobrej vôle” miesto „ľudia dobrej vôle” (men a poeple sú synonymá len v angličtine - pozn.prekl.). Tu by som chcel vzbudiť povedomie v inej oblasti. Myslím si, že by nami malo trhnúť, keď počujeme označenie dieťaťa za patriace k niektorému osobitnému náboženstvu. Malé deti sú príliš mladé, aby rozhodovali o svojich názoroch na vznik vesmíru, života alebo morálky. Už zvuk výrazu „kresťanské dieťa” či „moslimské dieťa” má zaškrípať ako nechty na tabuli.
Prečítajte si správu írskeho vysielania americkej rozhlasovej stanice KPFT-FM, z 3. septembra 2001:
Katolícke žiačky sa stretli s protestmi lojalistov, keď chceli vstúpiť do základnej dievčenskej školy Svätého kríža na Ardoynskej ulici v severnom Belfaste. Dôstojníci Kráľovskej ulsterskej polície a vojaci britskej armády museli zakročiť proti protestujúcim, ktorí sa pokúšali zablokovať dievčatám vstup do školy . Zátarasami boli v protestujúcom dave vytvorené uličky, aby sa deti dostali do školy. Lojalisti vykrikovali sektárske heslá, keď rodičia viedli do školy svoje deti, niektoré ešte iba štvorročné. Keď rodičia a deti dosiahli hlavný vchod, začali lojalisti hádzať fľaše a kamene.
Je samozrejmé, že každá slušná osoba pocíti rozhorčenie pri pohľade na takéto zaobchádzanie s nešťastnými žiačkami. No ja sa pokúšam vyvolať v nás pohoršenie už pri označení týchto dievčat ako „katolícke žiačky”. (Ako som už povedal v 1. kapitole, „lojalisti” je vyhýbavý severoírsky eufemizmus pre protestantov, kým „nacionalisti” je eufemizmus pre katolíkov. Ľudia, ktorí neváhajú označiť svoje deti za katolíkov či protestantov, sa zastavia pred - oveľa oprávnenejším - použitím týchto náboženských označení pre dospelých teroristov a zberbu.)
Naša spoločnosť, a to vrátane jej nereligióznej časti, akceptovala prečudesnú ideu, že je normálne a správne indoktrinovať už celkom malé deti náboženstvom ich rodičov a dávať im náboženské označenia „katolícke dieťa”, „protestantské dieťa”, „židovské dieťa”, moslimské dieťa” atď. - hoci neexistuje nijaká podobná značka na porovnanie: niet konzervatívnych detí, niet liberálnych detí, niet republikánskych ani demokratických detí. Prosím vás, veľmi vás prosím, uvedomte si to a ohraďte sa, ak počujete niečo podobné. Dieťa nie je kresťanské ani moslimské dieťa, ale je dieťa kresťanských či moslimských rodičov. Mimochodom, takéto názvoslovie bude výborným budičom vedomia pre deti. Keď dieťa začuje, že „je dieťa moslimských rodičov”, okamžite si uvedomí, že náboženstvo je niečo, čo sa dá voliť - alebo zamietnuť - keď na to dorastie.
Dá sa zastávať stanovisko, že vzdelávanie môže veľa ťažiť z výučby predmetu porovnávacie náboženstvo. Som si istý, že vo mne vznikli prvé pochybnosti o viere asi vo veku deväť rokov pri poučení (nie v škole od učiteľov, ale od mojich rodičov), že kresťanské náboženstvo, v ktorom som vyrastal, je len jeden z mnohých navzájom sa neznášajúcich náboženských svetonázorov. Aj obrancovia náboženstva si to uvedomujú a často ich to desí. Po historke o betlehemskom divadle v novinách Independent nedostala redakcia ani jeden list od čitateľov, ktorý by protestoval proti náboženskému značkovaniu štvorročných detí. Jediný negatívny list prišiel od „Hnutia za skutočnú výchovu”, ktorej hovorca, Nick Seaton, prehlásil multireligióznu náboženskú výchovu za krajne nebezpečnú, pretože „deti sa potom učia, že všetky náboženstvá majú rovnakú hodnotu, čo znamená, že naše vlastné náboženstvo nie je nič špeciálneho.” Ale veru je to tak; znamená to presne to. Pri inej príležitosti ten človek povedal: „Dávať všetkým náboženstvám rovnakú platnosť je chyba. Každý si má myslieť, že jeho viera je lepšia ako iné, či je to hind, žid, moslim alebo kresťan - čo by to mal v opačnom prípade za vieru?” (151).
O čom to hovoril? Veď povedal priehľadný nezmysel! Viery sú navzájom nezlučiteľné. Ako by sa dalo inakšie myslieť si, že vaša viera je lepšia? Väčšina z nich nemôže byť „lepšia ako iné”. Takže nech sa deti zoznámia s rozličnými vierami, nech spoznajú ich nesúlady a nech si vytvoria záver z dôsledkov tejto neznášanlivosti. A v otázke, či sú niektoré z nich „lepšie” alebo „platné”, nech si vytvoria vlastný názor, keď na to budú dosť staré.
Náboženská výchova ako časť literárnej kultúry
Musím pripustiť, že ma nepríjemne prekvapuje neznalosť biblických textov u ľudí vychovaných v desaťročiach po mne. Možno to však nie je otázka ostatných desaťročí. Podľa duchaplnej knihy Roberta Hindeho Prečo Boh pretrváva (Why God Persists) zistil Gallupov prieskum v USA už v roku 1954, že tri štvrtiny katolíkov a protestantov nevedia menovať ani len jedného starozákonného proroka. Viac ako dve tretiny nevedia, kto kázal Reč na hore. Veľký počet veriacich si myslel, že Mojžiš bol jeden z Ježišových dvanástich učeníkov. Upozorňujem, že to bolo v USA, ktoré sú dramaticky religióznejšie ako iné časti priemyselného sveta.
Biblia kráľa Jakuba z roku 1611 - jej autorizované vydanie - obsahuje pasáže výnimočnej literárnej hodnoty, napríklad Pieseň piesní alebo Knihu Kazateľ (úvahy o márnosti ľudského života, pripisované kráľovi Šalamúnovi, ale zložené pravdepodobne až okolo roku 250 p.n.l. - pozn. prekl.), o ktorej mi povedali, že je veľmi dobrá aj v originálnej hebrejčine. No hlavná príčina, prečo má byť Biblia časťou vzdelania je to, že je hlavným knižným zdrojom literárnej kultúry. To isté platí o legendách o gréckych a rímskych bohoch, ktoré sa učíme bez toho, žeby sa od nás žiadalo, aby sme im verili.
Uvádzam stručný zoznam biblických, resp. bibliou inšpirovaných viet a myšlienok, ktoré sa bežne vyskytujú v literárnej či hovorovej angličtine (aj slovenčine - pozn. prekl.), a to od veľkej poézie po otrepanú frázu, od porekadla po klebetu:Ploďte a množte sa (Gn 1,28) • na východ od raja (Gn 4,4) • Adamovo rebro (Gn 2,21) • Či som ja strážca svojho brata? (Gn 4,9) • Kainovo znamenie (Gn 4,15) • starý ako Matuzalem (Gn 5,21) • misa šošovice (Gn 25,30) • predal svoje prvorodenstvo (Gn 31) • Jakubov rebrík (Gn 28,12) • mnohofarebné šaty/pestrofarebná tunika (Gn 37,3) • v cudzom obilí (Rút 2,2, ale skôr Keatsova „Óda na slávika” - pozn. prekl.) • slepý v Gaze (Sdc 16,21) • žiť si ako v raji/jesť to najlepšie v krajine (Gn 45,18) • vykŕmené teľa (Lk 15,23) • cudzinec/prišelec v cudzej krajine (Ex 2,21) • horiaci tŕňový krík (Ex 3,2) • krajina, ktorá oplýva mliekom a medom (Ex 3,8) • Prepusť môj ľud (Ex 5,1) • hrnce mäsa (Ex 16,3) • Oko za oko a zub za zub (Ex 21,24) • Tvoj hriech ťa dochytí (Nm 32,23) • striehnuť ako na zrenicu svojho oka (Dt 32,10) • hviezdy na svojich dráhach (Sdc 5,20) • smotana v čaši pre vznešených (Sdc 5,25) • zástupy/množstvo Midiánčanov (Sdc 7,12) • šibolet (Sdc 12,6) • zo silného vyšla sladkosť (Sdc 14,14) • rozmlátiť niekomu telo (Sdc • Filištínec (1 Sam 17,1) • muž podľa jeho srdca (1 Sam 13) • (mali sa radi) ako Dávid a Jonatán (1 Sam 18) • láska vzácnejšia ako láska žien (Jonatánova k Dávidovi - 2 Sam 1,26) • Ako padli hrdinovia! (2 Sam 1,19) • (nemal nič, len) malú ovečku (2 Sam 12,3) • Beliálov muž či žena (diablov muž, naničhodník - 1 Sam 1,16) • Jezabel (zlá nehanebná žena - 1 Kr) • kráľovná zo Sáby (navštívila Šalamúna - 1 Kr 10,1) • múdrosť Šalamúnova (1 Kr 5,9) • Veru mi nepovedali ani polovicu (1 Kr 10,7) • opásal si bedrá (1 Kr 18,46) • nevdojak natiahol luk (1 Kr 22,34) • Jóbovi utešitelia (falošní - Jób 5, 17) • Jóbova trpezlivosť (Jób 2,10) • A unikol som iba s kožou vôkol svojich zubov (Jób 19, 20) • Bo múdrosť získať je nad všetky perly (Jób 28,18) • Leviatan (morská obluda - Ž 74,13) • Choď, leňoch, k mravcovi, pozoruj ruch jeho a skús! (Ž 6,6) • Kto ľutuje svoj prút, ten nemá svojho syna rád (Ž 13,24) • slovom posilniť unaveného (Iz 50,4) • márnosť nad márnosť (Kaz 1,14 a 2,11; v novšom znení márnosť a honba za vetrom) • Všetko má svoj čas a a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom (Ž 3,1) • Nie rýchli vyhrávajú beh, ani udatní boj (Ž 9,11) • Písaniu kníh nieto konca-kraja (Kz 121,12) • Som lúčny kvietok na saronských rovinách (Pies 2,1) • Si zatvorenou záhradou (Pies 4,12) • Polapajte nám líšky, maličké líštičky (Pies 2,15) • Ani veľké vody lásku neuhasia (Pies 8,7) • Takže si z mečov ukujú radlá (Iz 2,4 a Mich 4,3) • Rozomieľate tváre bedárov (Iz 3,15) • Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom (Iz 11,6) • Jedzme a pime, veď zajtra umrieme! (Iz 22,13) • Usporiadaj si dom, lebo zomrieš (2 Kr 20,1) • hlas volajúceho na púšti (Mk 1,3) • Niet pokoja pre bezbožných (Iz 57,21) • Hľadieť si zoči-voči (Iz 52,8) • Bol vyťatý z krajiny živých (Iz 53,8) • galaádsky balzam (Jer 46,11) • Môže leopard zameniť svoje pásy? (Jer 13,23) • rozchod ciest (nepoznám tento idióm; Steve Wells udáva Ez 21,21) • Daniel v jame levov (Dan 6,17) • Lebo vietor sejú a budú žať víchricu (Oz 8,7) • Sodoma a Gomora (Gn 18,20) • Nielen z chleba žije človek (Mt 4,4) • Odíď, satan! (Mt 4,8) • Vy ste soľ zeme (Mt 5,13) • Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu? (Mk 4,21) • Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé (Mt 5,39) • Choď s ním dve míle (Mt 5,41) • Mole a hrdza ničia poklady (Mt 6,20) • hádzať perly sviniam (Mt 7,6) • vlk v ovčom rúchu (Mt 7,15) • plač a škrípanie zubami (Mt 22,13) • gadarské svine (Mt 8,30; Mk 5,11 a Lk 8,32) • nové víno v starých mechoch (Mt 9,17) • Straste si prach z nôh (Mk 6,11) • Kto nie je so mnou, je proti mne (Lk 11,23) • Šalamúnov rozsudok (1 Kr 3,16) • Zrno padlo na skalnatú pôdu (Mk 4,5) • Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti (Mt 13,57) • Odrobinky, čo padajú zo stola pánov (Mt 15,27) • znamenia konca sveta (Mt 24,4) • lotrovský pelech (Jer 7,11 a Mk 11,17) • farizej (Mt 23,6) • obielené hroby (Mt 23,27) • vojny a chýry o bojoch (Mt 24,6) • dobrý a verný sluha (Mt 25,21) • oddeliť ovce od capov (Mt 25,32) • V tej veci si umývam ruky (Mt 27,24) • Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu (Mk 2,27) • Nechajte deti prichádzať ku mne (Mk 10,14; ja som sa to naučil: Nechajte maličkých prísť ku mne - pozn. prekl.) • grajciar vdovy (Mk 12, 42; Lk 21,1) • Lekár, lieč sám seba! (Lk 4,23) • milosrdný Samaritán (Lk 10,30) • Keď ho uvidel, obišiel ho (Lk 10,31) • ovocie hnevu (Zjv 11,18) • stratená ovca (Mt 18,12 a Lk 15,4) • márnotratný syn (Lk 15,11) • Medzi nami a vami je veľká priepasť (Lk 16,26) • Nie som hoden ani rozviazať mu remienok na obuvi (Mk 1,7) • Kto je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň (Jn 8,7) • A Ježiš zaslzil (Jn 11,35) • Nikto nemá väčšiu lásku (Jn 15,13) • neveriaci Tomáš (Jn 20,24) • cesta do Damasku (Sk 9,1; 22,6; 26,12) • konať podľa vlastných zásad (Jn 17,19) • Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle (1 Kor 13,12) • Smrť, kdeže je tvoj osteň? (1 Kor 15,55) • Bol mi daný do tela osteň (2 Kor 12,7) • Vypadli ste z milosti (Gal 5,4) • mrzký zisk (Tít 1,11) • Koreňom všetkého zla je láska k peniazom (1 Tim 6,10) • Bojuj dobrý boj (1 Tim 6,12) • Každé telo je ako tráva (1 Pt 1,24) • Ženy sú slabšou nádobou (1 Pt 3,7) • Ja som Alfa a Omega (Zjv 1,8) • armagedon (Zjv 16,16) • De profundis (Z hlbín - Ž 130,1) • Quo vadis? (Kam ideš? - Jn 13,36 a 16,5) • Posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých (Jn 5,45).
Každý z týchto idiómov, viet alebo fráz pochádza z Biblie (slovenské znenia som oproti doslovným prekladom z angličtiny čiastočne upravil podľa Svätého písma Spolku svätého Vojtecha, Trnava 1996; pre slovenského čitateľa nie sú všetky bežné a v rôznych bibliách majú rôzne znenie - pozn. prekl.)
Neznalosť Biblie vedie iste k oslabeniu hodnotenia anglickej (a našej i svetovej - pozn. prekl.) literatúry, a to nielen slávnostnej a vážnej. Nasledujúci veršík lorda sudcu Bowena je dômyselne žartovný:
Dážď prší na spravodlivého
aj na nespravodlivého,
no najmä na spravodlivého,
lebo nespravodlivý má jeho dáždnik.
Potešenie z veršíka je iste menšie, ak čitateľ nepochopí narážku na Ježišovu reč na hore podľa Matúša: „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých” (5,45). A kto nevie, ako skončil Ján Krstiteľ (Mk 6,1č-29), tomu unikne pekná pointa fantázie Elizy Doolittleovej v My Fair Lady:
„Veľmi ti ďakujem, môj kráľ,”
vravím sťa dobre vychovaná,
„no všetko, čo chcem,
je len ‘Enryho ‘Igginsa ‘lava.”
(Hlava Henryho Higginsa - Salome si od svojho otčima Herodesa vyžiadala za svoj tanec hlavu Jána Krstiteľa - pozn. prekl.)
Za najväčšieho tvorcu ľahkých komédií v anglickej literatúrepovažujem P. G. Wodehousa a stavím sa, že v jeho hrách sa nájde ako narážky aspoň polovica mojich biblických viet a výrazov. (Hľadaním pomocou Googla ich však nenájdete všetky. Osobitne mi tam chýba odvodenie názvu historky „Mravec a lenivec” z Knihy prísloví (6,6) - Choď, leňoch, k mravcovi …). Wodehousov slovník je bohatý na iné biblické citáty, ktoré nie sú na mojom zozname a neudomácnili sa v jazyku ako idiómy a príslovia. Počúvajte Bertieho Woostera (hrdinu mnohých Wodehousových hier), ako strašne sa cíti pri prebudení po preflámovanej noci: „Snívalo sa mi, že nejaký zbojník mi zatĺkal do hlavy klince - no nie obyčajné, ako používala Heberova žena Jahel, ale žeravo červené.” (Sdc 4,21). Bertie bol veľmi pyšný na svoj jediný úspech v škole, čo bolo vyznamenanie v súťaži za jeho znalosti Biblie.
Čo je pravda o veselohernej anglickej tvorbe, platí v ešte väčšej miere o dramatickej literatúre. Všeobecne sa vysoko cení a často cituje rozbor viac ako 1300 biblických údajov v Shakespearovom diele od Naseeba Shaheena. (152). Správa o ovládaní Biblie (Bible Literacy Report), vydaná vo Fairfaxe, Virginia (je pravda, že smutne známou Templetonovou nadáciou), uvádza početné príklady a cituje súhlasné názory učiteľov anglickej literatúry, že znalosť Biblie je pre hodnotenie mnohých diel podstatná a nevyhnutná. (153). Rovnako to platí pre francúzsku, nemeckú, ruskú, taliansku, španielsku a iné veľké európske literatúry. V arabských a indických rečiach je znalosť Koránu a Bhagavad-Gity pri odbornom hodnotení písomného dedičstva rovnako zásadná. Na zakončenie zoznamu priznajme, že neocení Wagnera (o ktorého hudbe sa žartovne hovorí, že je lepšia, ako znie), kto sa nevyzná v nordických bohoch.
Dovoľte mi opustiť túto tému. Pravdepodobne som povedal dosť, aby som aspoň svojich starších čitateľov presvedčil, že ateistický svetonázor neznamená vylúčiť bibliu a iné sväté knihy z našich vzdelávacích programov. Samozrejme si môžeme zachovať aj sentimentálnu lojalitu voči kultúrnej a literárnej tradícii, povedzme, judaizmu, anglikanizmu alebo islamu; môžeme sa dokonca zúčastňovať náboženských obradov pri svadbách, pohreboch a iných religióznych rituáloch - bez toho, žeby sme sa ponorili do nadprirodzených vier, ktoré historicky súviseli s týmito tradíciami.
Viery v Boha sa môžeme vzdať bez straty vzťahu k tomu, čo si na dedičstve ceníme.
