Hauser ide ďalej ako filozofi tým činom, že robí štatistické prieskumy a psychologické testy a uverejňuje dotazníky v internete; tak vyšetruje, napríklad, morálny zmysel skutočných ľudí. Z momentálneho hľadiska je zaujímavé, že pri týchto dilemách väčšina ľudí príde k tomu istému rozhodnutiu, a toto rozhodnutie je silnejšie ako ich schopnosť odôvodniť ho. To sa dalo čakať, ak máme vo svojich mozgoch zabudovaný morálny zmysel podobným spôsobom ako pohlavný pud, strach z výšky, alebo, čo Hauser najradšej uvádza, naše jazykové schopnosti; ich podrobnosti sa môžu od kultúry ku kultúre líšiť, ale základná hlboká štruktúra gramatiky je pre celé ľudstvo univerzálna. Ako uvidíme, odpovede respondentov pri týchto morálnych testoch a ich neschopnosť udať príčiny svojho postoja, sú nezávislé od náboženskej viery alebo jej chýbania. Predbieham jeho slovami, keď citujem poslanie jeho knihy:
„Naše morálne hodnotenia riadi univerzálna morálna gramatika; to je schopnosť mysle, ktorá sa vyvíjala milióny rokov a vytvorila súbory princípov budujúcich súbory možných morálnych systémov. Pri morálke je to ako pri jazyku - morálna gramatika je podkladom radaru nášho povedomia."
Pre Hauserove morálne dilemy sú typické variácie na tému neovládanej električky na trati, ktorá hrozí zabiť väčší počet ľudí. Najjednoduchšia historka sa točí okolo Denisy, ktorá stojí na výhybke a mohla by poslať električku na vedľajšiu koľaj, čím by zachránila päť ľudí na hlavnej trati. Nanešťastie uviazol na odbočke jeden človek a toho by bolo treba obetovať. Keďže je sám, preváži päť možných obetí na hlavnej trati a väčšina ľudí súhlasí s názorom, že je morálne prípustné, ak nie prikázané, aby Denisa prehodila výhybku: zachráni piatich pri obete jedného. Hypotetické možnosti, že ten jeden na odbočke by mohol byť génius ako Beethoven alebo blízky priateľ, ponechávame bokom
Rozvinutia tohto myšlienkového pokusu vedú k sérii postupne ťažších morálnych hlavolamov. Čo, ak električku možno zastaviť zhodením čohosi ťažkého z mosta na jej koľajnice? To je jednoduché: Samozrejme musíme tú ťarchu hodiť na koľaqjnice. To by vec vyriešilo, ale čo, ak jediná ťažká váha na moste je veľmi tučný muž, sediaci na zábradlí a obdivujúci západ slnka? Temer všetci opýtaní súhlasia, že zhodiť ho z mosta by bolo nemorálne, hoci dilema sa podobá Denisinej, kde by prehodenie výhybiek zabilo jedného, ale zachránilo piatich. Väčšina z nás má silnú intuíciu, že je zásadný rozdiel medzi týmito dvomi prípadmi, hoci nemusíme byť schopní presne ho formulovať.
Zhodiť tučného muža z mosta pripomína ďalšiu Hauserovu dilemu. V nemocnici umiera päť pacientov, každý so zlyhaním iného orgánu. Každého možno zachrániť, ak sa nájde darca vhodného orgánu, ale takého niet. Vtom si chirurg všimne, že v čakárni sedí zdravý muž, ktorý má všetky orgány v poriadku a bol by vhodný na transplantácie. Skoro sa nenájde taký človek, čo by povedal, že by bolo morálnym činom zabiť jedného, aby sa zachránili piati.
Ako pri tučnom mužovi na moste, väčšina z nás intuitívne povie, že nevinných nezúčastnených divákov nemožno náhle vtiahnuť do zlej situácie a použiť pre účely druhých bez ich súhlasu. Chýrne vyslovil tento princíp Immanuel Kant: racionálnu bytosť neslobodno nikdy použiť ako nesúhlasiaci prostriedok pre nejaký účel, a to ani vtedy, keby tento účel pomohol iným. To vysvetľuje zásadný rozdiel medzi tučným mužom na moste (či mužom v nemocničnej čakárni) a mužom na Denisinej odbočke.
Tučný muž na moste by sa pozitívne použil ako prostriedok na zastavenie električky. To je jasné porušenie Kantovho princípu. Osoba na odbočujúcej koľaji sa nepoužíva na záchranu piatich ľudí na hlavnej koľaji. Používa sa na to odbočka a on má len smolu, že tam postáva. Prečo nás výsledok uspokojuje, ak rozdiel formulujeme takto? Pre Kanta to bolo morálne absolútno. Podľa Hausera sa to v nás vyvinulo počas našej evolúcie.
Hypotetické situácie s neovládateľnou električkou sa stávajú čoraz dômyselnejšie a súvisiace morálne dilemy sú o to zamotanejšie. Hauser konštruuje dilemy, s ktorými sa majú vyrovnať vymyslení Ned a Oskár. Ned stojí pri výhybke. Ale nemôže urobiť ako Denisa, ktorá mohla poslať električku na vedľajšiu koľaj; jeho prehodenie výhybky pošle električku na vedľajšiu slučku, ktorá sa vráti na hlavnú koľaj tesne pred miestom, kde je tých päť nešťastníkov. Jednoduché prehodenie výhybky nepomôže: električka sa vrúti do tých piatich, keď sa odbočujúca koľaj vráti k hlavnej. Avšak, ako sa to už stáva, na odbočujúcej koľaji sa motá veľmi tučný muž, ktorého váha by stačila na zastavenie električky. Má Ned prehodiť výhybku a poslať električku na odbočku? Intuícia nahovára väčšine ľudí, že nemá. Ale aký rozdiel je medzi dilemou Denisy a Neda? Ľudia pravdepodobne intuitívne uvádzajú do života Kantov princíp. Denisa odvráti električku od vrazenia do piatich ľudí a nešťastná príhoda na vedľajšej koľaji je „kolaterálna škoda", ak použijeme krášlivý rumsfeldovký výraz. Denisa ho nepoužila, aby niekoho zachránila. Ned to robí, keď používa tučného muža na zastavenie električky a väčšina ľudí (možno bez veľkých úvah) vidí tu taký zásadný rozdiel ako Kant (ktorý o tom podrobne premýšľal).
Rozdiel sa zvýrazní dilemou Oskára. Oskárova situácie je ako Nedova, ibaže na koľajniciach odbočujúcej slučky je taký veľký kus železa, že by električku zastavil. Samozrejme by Oskár neváhal, rozhodol sa výhybku prehodiť a električku odviesť inam. Keby! Keby sa pred kusom železa neprechádzal výletník, ktorý by bol iste zabitý, keby Oskár prehodil výhybku! To je také isté ako pri Nedovom tučnom mužovi. Rozdiel je v tom, že Oskárov výletník sa nepoužíva na zastavenie električky: je kolaterálnou škodou ako v Denisinej dileme. Podobne ako Hauser a ako aj väčšina Hauserových pokusných osôb, aj ja cítim, že Oskár má dovolené prehodiť výhybku, ale Ned nie. Aj mne je ťažko odôvodniť moju intuíciu. Hauser má k tomu poznámku, že pri morálnych intuíciách často dosť nerozmýšľame, ale že ich aj tak silne prežívame, pretože sú naším vývojovým dedičstvom.
Hauser a jeho kolegovia opakovali svoje morálne experimenty neobvyklým výletom do antropológie: opakovali ich na malom stredoamerickom kmeni Kuna, ktorý má málo kontaktov s obyvateľmi priemyselných štátov a nepozná formálne náboženstvo. „Električku na koľajniciach" nahradili miestnymi vhodnými ekvivalentmi, ako sú krokodíly plávajúce proti člnom. S malými rozdielmi vyslovili domorodci kmeňa Kuna tie isté morálne súdy ako my ostatní.
Osobitný význam Hauserovýczh úvah pre túto knihu spočíva v tom, že položil, otázku, či sa morálne intuície religióznych ľudí líšia od intuícií ateistov. Keby sme boli morálni na základe náboženstva, musel by tu byť rozdiel. Ukazuje sa, že ho niet. Hauser totiž spolupracoval s morálnym filozofom Petrom Singerom (87) a zamerajúc sa na tri hypotetické dilemy porovnávali posudky ateistov a religióznych ľudí. V každom prípade mali opýtaní označiť predpokladanú akciu za morálne „povinnú", „prípustnú" alebo zakázanú. Tie tri dilemy boli:
1. Denisina dilema: Deväťdesiat percent ľudí povedalo, že je prípustné odkoľajiť električku a zabiť jedného, aby sa zachránili piati.
2. Vidíte, ako sa v jazierku topí dieťa a pomoc nie je v dohľade. Mohli by ste ho zachrániť, ale zničíte si nohavice. Deväťdesiatsedem percent opýtaných rozhodlo, že máte dieťa zachrániť (čudo, že tri percentá dávali prednosť svojim nohaviciam).
3. Transplantová dilema, ako bola opísaná: Deväťdesiatsedem percent opýtaných rozhodlo, že je morálne zakázané zmocniť sa zdravej osoby v čakárni a zabiť ju pre orgány, ktoré by zachránili päť ľudí.
Hlavný záver tejto štúdie Hausera a Singera hovorí, že medzi ateistami a religióznymi veriacimi niet štatisticky preukazného rozdielu pri vyslovovaní etických súdov. To sa zhoduje s názorom, ktorý mám spolu s mnohými, že nepotrebujeme Boha z toho dôvodu, aby sme boli dobrí - alebo zlí.
Ak nieto Boha, prečo byť dobrý?
Takto položená znie táto otázka extrémne podlo. Ak mi ju takto položí religiózna osoba (mnohí to robia), okamžite cítim pokušenie vysloviť túto výzvu: „Chcete mi naozaj povedať, že jediný dôvod, prečo sa pokúšate byť dobrý, je snaha získať od Boha pochvalu a odmenu, respektíve vyhnúť sa jeho nesúhlasu a trestu? Veď to nie je morálnosť, to je líškanie, oportunizmus, hľadanie veľkej pozorovacej kamery v oblakoch alebo odpočúvacieho zariadenia vo vašej hlave, sledujúcich každý váš pohyb, aj vašu najtajnejšiu myšlienku." Ako povedal Einstein, „Ak sú ľudia dobrí len pretože sa boja trestu, alebo čakajú odmenu, potom sme teda biedny hlúčok."
Michael Shermer nazýva tento postoj v knihe Veda o dobre a zle (The Science of Good and Evil) blokádou diskusie. Ak vravíte, že keby nebolo Boha, „drancovali by ste, znásilňovali a vraždili", prezradzujete sa ako nemorálna osoba, „okolo ktorej je dobre urobiť veľký oblúk". Ak na druhej strane pripustíte, že by ste boli dobrou osobou aj bez božieho dozoru, osudne ste podkopali svoje tvrdenie, že potrebujeme Boha, aby sme boli dobrí. Mám podozrenie, že veľký počet religióznych ľudí si myslí, že náboženstvo ich motivuje byť dobrými - najmä ak patria k jednému z tých náboženstiev, ktoré systematicky využívajú pocity osobnej viny.
Zdá sa mi, že musí mať zlú mienku o sebe samom ten, čo si myslí, že keby naraz zmizla zo sveta viera v Boha, všetci by sme sa stali bezcitnými a egoistickými požívačníkmi, hedonistami, ktorí nepoznajú láskavosť, dobrosrdečnosť, veľkodušnosť, slovom nič, čo si zaslúži názov dobrota. Široko je rozšírená mienka, že tento názor mal Dostojevskij, a to pravdepodobne pre niektoré poznámky, ktoré dal do úst Ivanovi Karamazovovi:
Ivan Fiodorovič (Karamazov) slávnostne vyhlásil, že na celej zemeguli sa absolútne nevyskytuje nič také, čo by nútilo ľudí milovať sebe podobných, že taký zákon prírody, aby človek miloval ľudstvo, vôbec nejestvuje, a že ak aj bola a je dosiaľ na svete láska, tak to nebolo zásluhou prírodného zákona, ale jedine preto, lebo ľudia verili vo svoju nesmrteľnosť. Ivan Fiodorovič navyše v zátvorkách doložil, že v tom vlastne spočíva celý prírodný zákon, a preto, ak by ste v ľudstve vykorenili vieru vo vlastnú nesmrteľnosť, ihneď by sa z neho vytratila nielen láska, ale aj akákoľvek živá sila, schopná udržať život na zemi. A nielen to: potom by už nič nebolo nemravné, všetko by bolo dovolené, dokonca aj ľudožrútstvo. Ale ani to ešte nebolo všetko, svoj názor zavŕšil tvrdením, že u každého jednotlivca, ako sme napríklad my tu, ktorý neverí ani v Boha, ani vo vlastnú nesmrteľnosť, sa mravný zákon prírody nevyhnutne musí ihneď zmeniť na úplný opak predchádzajúceho, náboženského, a že egoizmus, pripúšťajúci aj zločin, musí byť človeku nielen dovolený, ale aj uznaný za nevyhnutné, najrozumnejšie a takmer priam najušľachtilejšie východisko zo situácie. (Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Bratia Karamazovci, 2. kniha, 6. kap., s. 89. Prel. Ján Ferenčík. Tatran, Bratislava 1990).
Možno som naivný, ale cítim náklonnosť k menej cynickému názoru na ľudskú povahu ako Ivan Karamazov. Naozaj potrebujeme políciu - či už božskú alebo inú - aby sme sa nesprávali sebeckým a zločineckým spôsobom? Zo srdca chcem veriť, že nepotrebujem taký dozor - ani ty ho nepotrebuješ, milý čitateľ. No nezaškodí posvietiť si trochu na naše sebavedomie, a preto si vypočuj spomienku Stevena Pinkera na policajný štrajk v Montreale, opísaný v jeho knihe Nepopísaná doska (Blank Slate), ktorá ťa zbaví niektorých ilúzií:
Ako mladý tínejdžer v hrdo mierumilovnej Kanade počas romantických šesťdesiatych rokov som bol nadšený prívrženec Bakuninovho anarchizmu. Smial som sa z názoru svojich rodičov, že keby vláda zložila zbrane, vypuklo by peklo. Naše súperiace predpovede boli podrobené skúške 17. októbra 1969 o 8,00 ráno, keď sa začal štrajk montrealskej polície. O 11,20 bola vykradnutá prvá banka. Na poludnie bola väčšina obchodov v centre mesta pre rabovanie zatvorená. Za pár hodín zapálili taxikári garáže požičovne áut, ktorá im konkurovala u zákazníkov na letisku; jeden snajper zastrelil zo strechy domu jedného provinciálneho policajného dôstojníka; výtržníci vpadli do viacerých hotelov a reštaurácií a jeden lekár zabil vo svojom dome na predmestí zlodeja. Kým prišla tma, bolo vykradnutých šesť bánk, stovka obchodov bola vyrabovaná, bolo založených dvanásť požiarov, bolo rozbitých štyridsať nákladov výkladového skla a celková škoda na súkromnom majetku sa odhadovala na tri milióny dolárov, kým mestské orgány zavolali na pomoc armádu a, samozrejme, jazdnú políciu, aby obnovili poriadok. Tento jednoznačný empirický test rozmetal moje politické predstavy na prach.
Možno som aj ja Polyanna (dievča s nákazlivým optimizmom z jednej americkej detskej rozprávky - pozn.prekl.), ktorá verí, že ľudia ostanú dobrí, aj keď ich nesleduje a nestráži Boh. Proti tomu hovorí fakt, že väčšina obyvateľov Montrealu pravdepodobne verí v Boha. Prečo ich neodradil od zlých činov strach pred Bohom, keď bola pozemská polícia na krátky čas stiahnutá z javiska diania? Nebola montrealská stávka dobrým testom na preverenie hypotézy, že viera v Boha nás robí dobrými? Nemal pravdu cynický H.L. Mencken, keď trpko povedal: „Ľudia vravia, že potrebujeme Boha, keď v skutočnosti majú na mysli, že potrebujeme políciu".
Samozrejme, nie každý obyvateľ Montrealu začal robiť zle, len čo sa polícia vytratila z ulíc. Bolo by zaujímavé vedieť, či existuje štatisticky preukázateľná tendencia, čo aj slabá, že veriaci drancujú a ničia menej ako veriaci. Moja nepodložená predpoveď je, že platí opak. Cynici často vravia, že v zákopoch nieto ateistov. Ja by som skôr povedal, že vo väzeniach je veľmi málo ateistov; sú o tom určité údaje, ale nestačia na konečný záver. Netvrdím ani, že ateizmus zvyšuje morálnosť, hoci humanizmus - etický systém, ktorý často ide ruka v ruke s ateizmom - to pravdepodobne robí.
Ďalšia dobrá možnosť by bola, že ateizmus v spojení s tretím faktorom, ktorým môže byť vyššie vzdelanie, inteligencia alebo reaktívnosť, pôsobí proti kriminálnym impulzom. Výsledky výskumov, ktoré zatiaľ máme k dispozícii, zaručene nepodporujú všeobecnú mienku, že náboženstvo je v pozitívnom vzťahu k morálnosti. Dôkazy na základe vzťahov nie sú nikdy rozhodujúce, ale nasledujúce údaje z knihy Sama Harrisa List kresťanskému národu (Letter to a Christian Nation) sú zarážajúce:
Hoci príslušnosť k politickej strane nie je v USA presným indikátorom nábožnosti, nie je tajomstvom, že „červené (republikánske) štáty" sú primárne červené pre drvivý politický vplyv konzervatívnych kresťanov. Keby bol úzky vzťah medzi kresťanským konzervativizmom a sociálnym zdravím, mohli by sme vidieť nejaké náznaky toho v červených štátoch Ameriky. Nevidíme ich. Z 25 miest s najnižším výskytom násilných zločinov leží 62 % v „modrých" (demokratických) štátoch a len 38 % v „červených" (republikánskych) štátoch. Z 25 najnebezpečnejších miest leží 76 % v červených a len 25 % v modrých štátoch. Tri z piatich najnebezpečnejších miest v USA ležia v pobožnom štáte Texas. Všetkých dvanásť štátov s najvyšším výskytom vlámaní je červených. 24 z 29 štátov s najvyšším počtom krádeží je červených. Z 22 štátov s najvyšším počtom vrážd je 17 červených.*
(* Všimnime si, že dohoda o farbách je v Amerike opak situácie v Británii, kde je modrá farbou Konzervatívnej strany a červená sa tradične spája s politickou ľavicou - ako ostatne na celom ostatnom svete.)
Systematický výskum veľmi podporuje takéto údaje. Gregory S. Paul píše v Journal of Religion and Society 2005 o výsledkoch porovnaní v 17 priemyselných štátoch, ktoré sú zničujúce: "Vyššia miera viery v Stvoriteľa a vyššie uctievanie Boha v blahobytných demokraciách priamo súvisí s vyšším výskytom vrážd, detskej a mladíckej úmrtnosti, prenášania pohlavných chorôb, tehotnosti mladistvých a umelých prerušení tehotenstva." A Dan Dennett to sarkasticky komentuje v Zrušení čara: Náboženstvo ako prírodný jav (Breaking the Spell: Religion as a Natural Phenomenon):
Nemusím hovoriť, že tieto výsledky tak citeľne nahlodávajú štandardné tvrdenia o vyššej morálnej úrovni nábožných ľudí, že religiózne organizácie opakovane robia stále nové výskumy, aby vyvrátili predošlé výsledky ... Jedna vec je istá: Keby bol pozitívny vzťah medzi morálnym správaním a náboženskou príslušnosťou, praxou alebo vierou, bol by sa už potvrdil, pretože toľké náboženské organizácie túžia vedecky podložiť svoje tradičné presvedčenia. (Naraz uznávajú presvedčovaciu silu vedy, ak potvrdzuje to, čo už aj tak veria). Každý mesiac, čo prejde bez takého dôkazu, podčiarkuje podozrenie, že to tak nie je.
Väčšina uvažujúcich ľudí bude iste súhlasiť s názorom, že morálnosť, ktorá funguje bez policajnej kontroly a špehovania, je akosi ozajstnejšie morálna, ako falošná morálnosť, ktorá vybledne, ak policajti štrajkujú alebo pozorovacia kamera sa vypne, či už je skutočná s monitorovaním na policajnej stanici, alebo myslená v nebi. No možno je neférové takto cynicky chápať otázku „Ak nieto Boha, prečo sa unúvať byť dobrým? " (H.L. Mencken definuje svedomie svojím charakteristicky cynickým spôsobom ako vnútorný hlas, ktorý nás varuje, že niekto sa môže dívať.)
V tejto situácii môže náboženský mysliteľ ponúknuť ako ešte morálnejšiu interpretáciu takéto uvažovanie imaginárneho obrancu viery: „Ak neveríte v Boha, neveríte, že existujú konečné štandardy morálnosti. V najlepšom prípade sa môžete zo všetkých síl snažiť byť dobrou osobou, ale ako rozhodnete, čo je dobré a čo zlé? Len náboženstvo vám môže poskytnúť potrebné štandardy pre dobro a zlo. Bez náboženstva si ich musíte robiť po ceste. To by bola morálka bez knihy pravidiel: morálka podľa hesla „Kam vietor, tam plášť". Keby bola morálnosť len vecou voľby, mohol by Hitler tvrdiť, že je morálny podľa svojich rasistickou eugenikou inšpirovaných štandardov a každý ateista by si mohol vyberať vlastný spôsob života. Naproti tomu kresťania, židia a moslimovia môžu povedať, že zlo má absolútny význam, pravdivý vždy a všade; podľa toho bol Hitler absolútne zlý."
Aj keby bola pravda, že potrebujeme Boha, aby sme boli morálni, nerobilo by to existenciu Boha pravdepodobnejšou, ale len želateľnejšou (mnohí ľudia nechápu rozdiel). Tu však nejde o to. Môj myslený náboženský obranca nemusí pripustiť, že líškať sa Bohu je náboženský motív pre robiť dobro. Môže tvrdiť, že nech prichádza motív pre konanie dobra odkiaľkoľvek, bez Boha niet štandardu pre rozhodovanie, čo je dobré. Každý si môžeme urobiť vlastnú definíciu dobra a správať sa podľa toho. Morálne princípy, založené len na náboženstve (na rozdiel od „zlatého pravidla", ktoré sa často dáva do súvislosti s náboženstvami, ale môže pochádzať odinakiaľ), možno nazvať absolutistickými (samovládcovskými). Dobro je dobro a zlo je zlo a nemáme strácať čas roz-hodovaním v osobitných prípadoch, napríklad, či niekto trpí. Môj náboženský obranca môže tvrdiť, že len náboženstvo poskytuje bázu pre rozhodovanie, čo je správne a čo nesprávne.
Niektorí filozofi, predovšetkým Kant, sa pokúsili odvodiť absolútnu morálku z nenáboženských prameňov. Hoci bol nábožensky založený, čo bolo v tých časoch takmer nevyhnutné. * V diele Položenie základov metafyziky mravov sa pokúsil postaviť morálnosť nie na Boha, ale na povinnosť kvôli povinnosti. jeho chýrny kategorický imperatív prikazuje: „konať len podľa toho pravidla, ktoré môžeme chcieť mať za všeobecný zákon". Platí to napríklad veľmi dobre o klamaní.
(* To je štandardná interpretácia Kantovho svetonázoru. No filozof A.C. Grayling hodnoverne dokazuje, že hoci Kant na verejnosť zachovával náboženské konvencie svojej doby, v skutočnosti bol ateistom - New Humanist, júl-august 2006).
Predstavme si svet, kde ľudia zo zásady klamú, kde sa lož považuje za dobrú a morálnu vec. V takom svete by lož prestala mať akýkoľvek význam. Už pre svoju definíciu potrebuje lož predpoklad existencie pravdy. Ak je morálny princíp niečo, čo by mal každý nasledovať, nemôže byť lož morálnym princípom, lebo ako princíp sa zrúti do nezmyselnosti. Ako životné pravidlo je lož sama osebe nestabilná. V širšom okruhu môže egoizmus alebo bezuzdný parazitizmus na dobrej vôli druhých osožiť mne ako osamelému egoistickému jedincovi a dať mi osobné zadosťučinenie. Ale nemôžem si priať, aby každý volil za svoj morálny princíp egoistický parazitizmus, čo aj len preto, že nakoniec by nebolo na kom parazitovať.
Kantovský imperatív funguje pri hovorení pravdy a v niektorých iných prípadoch. Nie je ľahké rozšíriť jeho platnosť na morálnosť vo všeobecnosti. Bez ohľadu na Kanta je príťažlivá možnosť pridať sa na stranu môjho mysleného obrancu viery a tvrdiť, že absolutistická morálka sa zvyčajne zakladá na náboženstve. Je vždy zlé pomôcť terminálne chorému pacientovi na jeho žiadosť z jeho utrpenia? Je vždy zlé milovať partnera svojho vlastného pohlavia? Je vždy zlé zabiť zárodok? Sú takí, čo majú také presvedčenie, a ich dôvody sú absolútne. Nestrpia žiadne argumenty ani diskusiu. Kto nesúhlasí, zaslúži si byť zastrelený: samozrejme obrazne, nie doslovne - (okrem niekoľkých lekárov na amerických potratových klinikách - pozri v najbližšej kapitole). Ešte šťastie, že morálky nemusia byť absolutistické.
Morálni filozofi sú profesionáli, keď príde na pretras uvažovanie, čo je správne a čo nesprávne. Robert Hinde povedal veľmi stručne, že sa zhodli, že „morálne predpisy nemusia byť zostavené rozumom, ale majú sa dať brániť rozumom". (89) Delia sa podľa rozličných kritérií, ale v modernej terminológii je hlavný rozdiel medzi „deontológmi" (ako bol Kant) a „konzekvencialistami", tými, čo hľadia na dôsledky, vrátane utilitaristov, ktorí hľadajú úžitok (ako bol Jeremy Bentham, 1748-1832). Deontológia je vymyslené meno pre názor, že morálnosť spočíva v poslušnosti pravidlám. Doslova je to veda o povinnosti z gréckeho významu „to, čo viaže". Deontológia nie je to isté ako morálny absolutizmus, ale v knihe o náboženstve v mnohých prípadoch nie je potrebné trvať na rozlišovaní. Absolutisti veria, že existuje absolútna pravda o tom, čo je správne a čo nesprávne.; to sú imperatívy, ktorých pravdivosť sa neobzerá po dôsledkoch.
Konzekvencialisti sú pragmatickejší a hlásajú, že morálnosť nejakého činu sa má posudzovať podľa jeho dôsledkov. Jedna verzia konzekvencionalizmu je utilitarizmus, filozofia Jeremy Benthama (1748-1832), jeho priateľa Jamesa Milla (1773-1836) a Millovho syna, Johna Stuarta Milla (1806-1873). Utilitarizmus sa často definuje Benthamovým nešťastne nepresným heslom: „Podkladom morálky a zákonodarstva má byť čo možno najväčšie šťastie čo možno najväčšieho počtu ľudí."
Nie každý absolutizmus je odvodený z náboženstva. Ťažko však brániť absolutistické morálky z iných ako náboženských pozícií. Myslím si, že jediným konkurentom je patriotizmus, a to najmä v čase vojny. Ako povedal chýrny španielsky filmový režisér Luis Buńuel, „Boh a vlasť sú neporaziteľný team; pri útlaku a prelievaní krvi lámu všetky rekordy ." Pri náboroch do armády apelujú verbujúci dôstojníci dôrazne na zmysel pre vlasteneckú povinnosť svojich obetí. Za prvej svetovej vojny podávali ženy mužom, čo neboli v uniforme, biele perá s textom:
Ó, my vás nechceme stratiť,
ale myslíme si, že by ste mali ísť
biť sa za svojho kráľa a vlasť,
ktorí vás obaja potrebujú.
Ľudia pohŕdali tými, čo odmietali vojenskú službu na základe svedomia, aj keď išlo o príslušníkov nepriateľského štátu, lebo vlastenectvo sa považovalo za absolútnu cnosť. Ťažko vysloviť niečo absolutistickejšie ako „Je to moja vlasť, či má pravdu, alebo nie", heslo profesionálneho vojaka, pretože núti zabiť každého, koho politici raz v budúcnosti nazvú nepriateľom. Konzekvencionalistické uvažovanie môže síce ovplyvniť politické rozhodnutie či ísť do vojny, ale ak sa vojna raz vyhlásila, prevládne absolutistické vlastenectvo so silou a mocou, aké nevidno mimo náboženstva. Vojak, ktorý pripustí, aby ho jeho konzekvenciolistická morálka presvedčila, aby nešiel do ohňa boja, uvidí sa zakrátko pred vojenským súdom a možno bude popravený.
Odrazovým mostíkom pre túto diskusiu o morálnej filozofii bolo predpokladané náboženské tvrdenie, že bez Boha je morálka relatívna a ľubovoľná. Ak ponecháme stranou Kanta a iných múdrych morálnych filozofov, a ak správne hodnotíme vlastenecký zápal, prídeme k záveru, že najobľúbenejším zdrojom absolutistickej morálnosti je vždy nejaká svätá kniha; spravidla sa jej pripisuje ďaleko väčšia autorita, ako pripúšťa jej historická hodnota. Pritom vykazujú prívrženci autority na základe Biblie žalostne málo záujmu o (normálne veľmi pochybný) historický pôvod svojej svätej knihy. Nasledujúca kapitola ukáže, že ani tí, čo tvrdia, že odvodzujú svoju morálku z Písma, v skutočnosti tak v praxi nerobia. A to je veľmi dobre a ak sa nad tým zamyslia, mali by to uznať.
