Bez ohľadu na to, ako odpovieme na túto otázku, existuje všeobecný súhlas o tom, čo sa v skutočnosti považuje za správne a nesprávne: tento súhlas je prekvapujúco široký. Nemá zjavný vzťah k náboženstvu, ale zasahuje väčšinu religióznych ľudí bez ohľadu na to, či považujú Sväté Písmo za zdroj svojej morálky. S pozoruhodnou výnimkou afganských bojovníkov talibanu a ich amerického kresťanského ekvivalentu sa väčšina ľudstva aspoň na oko hlási k tomu istému širokému liberálnemu súhlasu o etických zásadách. Väčšina z nás nezapríčiňuje zbytočné utrpenie iným ľuďom; veríme na slobodu prejavu a bránime ju aj vtedy, keď nesúhlasíme s tým, čo sa hovorí; platíme svoje dane; nepodvádzame, nezabíjame, nedopúšťame sa incestu, nerobíme iným to, čo nechceme, aby iní robili nám. Niektoré z týchto dobrých zásad sa nájdu vo svätých knihách, ale sú tam pochované vedľa iných zásad, ktoré by slušný človek nikdy nenasledoval; a sväté knihy nám neposkytujú nijaké pravidlá na rozlíšenie dobrých a zlých zásad.
Jedna z ciest ako vyjadriť túto spoločnú etiku je „Nových desať prikázaní". O ich zostavenie sa pokúšali mnohí jednotlivci a ustanovizne. Charakteristické je, že viedli k rovnakým výsledkom a ich úspechy sú typické pre dobu, kedy vznikli. Uverejňujem jeden súbor dnešných „Desiatich nových prikázaní", ktorý som našiel na jednej ateistickej webovej stránke (103):
Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe.
Snaž sa nikdy neškodiť.
Zaobchádzaj so svojimi blížnymi, so živými bytosťami okolo seba a vôbec so svetom vo všeobecnosti s láskou, čestne, verne a s rešpektom.
Neprehliadaj zlo a neustúp od vykonávania spravodlivosti; buď ochotný odpustiť zlé činy, ak ich pôvodca priznal a čestne oľutoval.
Ži svoj život s pocitom radosti a úžasu.
Snaž sa stále učiť niečo nové.
Všetko skúšaj. Porovnávaj svoje názory s faktami; buď pripravený zavrhnúť aj najmilšiu predstavu, ak sa s nimi nezrovnáva.
Nikdy sa nesnaž cenzurovať a neuzavieraj sa pred rozdielnosťou názorov; rešpektuj vždy právo druhých nesúhlasiť s tebou.
Vytvor si nezávislú mienku na podklade vlastného uvažovania a skúsenosti; nepripusti, aby ťa ako slepca viedli druhí.
O všetkom pochybuj.
Táto malá zbierka nie je dielom veľkého mudrca či proroka alebo profesionálneho etika. Je to skôr pokus pisateľa webového denníka zhrnúť princípy dnešného dobrého života a porovnať ich s biblickými Desatoro. Bol to prvý zoznam, ktorý som našiel, keď som do vyhľadávača vložil „Ten New Commandments" (Desať nových prikázaní)a úmyselne som ďalej nehľadal. Dôležité je, že je to typ zoznamu, ktorý dnes vystačí každému slušnému človeku, hoci niekomu môže niečo chýbať. Filozof John Rawls by možno pridal: „Zostav svoje pravidlá vždy tak, akoby si nevedel, či budeš v ďobacom poriadku hore alebo dole." Praktickým príkladom Rawlsovho princípu je údajný spôsob rozdeľovania potravy u Inuitov: kto reže, dostane posledný rezeň.
Ja by som do mojej verzie Desiatich nových prikázaní zaradil niektoré z uvedených, ale rád by som ponechal miesto pre iné, napríklad:
Teš sa zo svojho sexuálneho života (pokiaľ nikoho nepoškodzuješ) a nechaj druhým ich radosti, nech majú akékoľvek náklonnosti; do ich súkromia ťa nič nie je.
Nediskriminuj a neutláčaj na základe pohlavia, rasy alebo (pokiaľ je to možné) biologického druhu.
Neindoktrinuj svoje deti. Uč ich, ako majú myslieť samy, ako hodnotiť dôkazy, ako aj s tebou nesúhlasiť.
Hodnoť budúcnosť na dlhšej časovej priamke, ako je tvoja.
Malé rozdiely v prioritách nemajú veľký význam. Ide o to, že od biblických čias sme temer všetci pokročili dopredu, a to o hodný kus cesty. Otroctvo, ktoré schvaľovala biblia a platilo počas temer celej histórie ľudstva, bolo zrušené v civilizovaných štátoch v devätnástom storočí. Všetky civilizované štáty dnes uznávajú, čo sa odopieralo až do dvadsiatych rokov minulého storočia, že totiž ženský hlas má pri voľbách alebo v súdnej porote rovnakú cenu ako mužský. V dnešných osvietených spoločnostiach (to je kategória, do ktorej zrejme nepatrí, napríklad, Saudská Arábia), sa už ženy nepovažujú za majetok muža, ako to bolo v biblických dobách. Každý moderný legálny systém by Abraháma súdil za zneužitie dieťaťa. Keby bol uskutočnil svoj plán obetovať Izáka, odsúdili by sme ho za úmyselnú vraždu dieťaťa. No podľa zvyklostí svojho času konal priam obdivuhodne, veď poslúchal boží príkaz. Či sme nábožní alebo nie, podstatne sa zmenil náš postoj k tomu, čo je správne a nesprávne. Aká je povaha tejto zmeny a čo ju poháňa?
V každej spoločnosti existuje súhlas, ktorý je do určitej miery mysteriózny a v priebehu desaťročí sa mení; niekedy sa nazýva nemeckým slovom Zeitgeist (duch času). Povedal som už, že ženské hlasovacie právo je dnes v demokratických štátoch univerzálne, ale táto reforma je napodiv čerstvá. Tu je niekoľko dát o jej uzákonení:
Nový Zéland 1893
Austrália 1902
Fínsko 1906
Nórsko 1913
Spojené štáty 1920
Veľká Británia 1928
Francúzsko 1945
Belgicko 1946
Švajčiarsko 1971
Kuvajt 2006
(Česko-Slovensko 1919, p.prekl.)
Postup dát v priebehu dvadsiateho storočia je jedným meradlom posunu zeitgeistu. Iným takýmto javom je náš postoj k rasám. Podľa dnešných štandardov by sa každý človek v Británii (a aj v početných iných štátoch) ešte na začiatku dvadsiateho storočia považoval za rasistu. Väčšina belochov si myslela, že čierni ľudia (do tejto kategórie sa zaraďovali aj rozliční Afričania a nepríbuzné skupiny národov Indie, Austrálie a Melanézie) sú menej hodnotní ako belosi po každej stránke okrem - povýšenecky chápaného - citu pre rytmus.
V dvadsiatych rokoch bol ekvivalentom dnešného Jamesa Bonda obľúbený elegantný chlapčenský hrdina Bulldog Drummond. (Britský autor Herman McNeile - pseudonym "Sapper", 1888-1937 - napísal jedenásť románov s týmto hrdinom; po jeho smrti vychádzali ďalšie od iných autorov.) V románe Čierna banda (The Black Gang) hovorí Drummond „o Židoch, cudzincoch a inom neumytom ľude". Vo vrcholnej scéne románu Samica tohto druhu (The Female of the Species) je Drummond prefíkane preoblečený za Pedra, zlosynovho čierneho sluhu. Pri prekvapujúcom rozuzlení - pre čitateľa aj zlosyna - že Pedro je Drummond, mohol povedať: „Myslíte si, že som Pedro, ale sa mýlite, som váš úhlavný nepriateľ, Drummond, a na čierno som sa iba nafarbil." Miesto toho volil tieto slová: „Každá brada nie je falošná, ale každý neger smrdí. Miláčik, táto brada nie je falošná a tento neger nesmrdí. Takže si myslím, že tu nie je niečo v poriadku." Čítal som to v päťdesiatych rokoch, tri desaťročia po napísaní, vycítil som ako chlapec drámu situácie, ale necítil som rasizmus. Bol tam. Dnes by bolo niečo také nemysliteľné."
Thomas Henry Huxley bol podľa štandardov svojej doby osvietený a liberálny pokrokár. Ale jeho doba nebola naša a v roku 1871 napísal toto:
Žiaden racionálny človek, poznajúci fakty, nepomyslí, že priemerný černoch by bol rovný belochovi, tým menej, že by ho mohol prevýšiť. A ak je to pravda, je jednoducho neuveriteľné, že by náš prognatický príbuzný s vysunutou spodnou čeľusťou po odstránení všetkých jeho neschopností, ak bude mať voľné pole a nebude pôsobiť ani utláčanie ani osobitná podpora, bol schopný úspešne súťažiť v myslení a nie hryzení so svojím súperom, ktorý má väčsší mozog a menšie čeľuste. Najvyššie postavenie v hierarchii civilizácie zaručene nebude v dosahu našich tmavých bratrancov. (104).
Je bežným zvykom, že dobrí historici neposudzujú výroky z dávnych čias podľa štandardov svojej doby. Tak ako Huxley aj Abraham Lincoln predbehol svoju dobu, ale aj jeho názor na problém rasy znie dnes spiatočnícky Tu je jeho rozhovor so Stephenom A. Douglasom z roku 1858:
Takže vravím, že nepodporujem, ani som nikdy nepodporoval, dosiahnutie sociálnej a politickej rovnosti bielej a čiernej rasy; že nechcem, ani som nechcel, robiť z černochov voličov alebo porotcov; ani kvalifikovať ich pre miesta úradníkov; ani pripustiť manželstvá s belochmi. Dodávam, že sú fyzikálne rozdiely medzi bielou a čiernou rasou a že verím, že tieto naveky zakážu týmto dvom rasám žiť spolu v sociálnej a politickej rovnosti. Keďže nemôžu takto žiť, ale ostávajú spolu, musí sa vytvoriť situácia s postavením vyššieho a nižšieho. Ako iní ľudia podporujem aj ja stanovisko, že vyššie postavenie má biela rasa. (105).
Keby sa boli Huxley a Lincoln narodili a boli vychovaní v našej dobe, boli by prví, čo sa spolu s nami hanbia za viktoriánske pocity a úlisné tóny. Citoval som ich len kvôli ilustrácii, ako sa zeitgeist mení. Predstavme si, ako mohol zmýšľať priemerný občan viktoriánskeho obdobia, keď Huxley, jeden z veľkých mysliteľov tých čias a dokonca Lincoln, ktorý oslobodil otrokov, vedeli povedať také slová. Keď zájdeme do osemnásteho storočia, zistíme, že sa všeobecne vie, že Washington, Jefferson a iní mužovia osvietenstva mali otrokov. Zeitgeist sa mení, a to tak nezadržateľne, že to často vnímame ako dané a zabúdame, že zmena je reálny jav so svojimi vlastnými právami.
Sú na to početné iné príklady. Keď na ostrove Maurícius pristáli prví plavci a uvideli utešené dronty nelietavé (Raphus cucullatus, vymreté holubom podobné ťažké bezkrídle vtáky - pozn. prekl.), neprišlo im na um nič iné ako ubíjať ich palicami k smrti. Nechceli ich jesť - opisujú sa ako nejedlé. Podľa všetkého bolo treba zasiahnuť tieto bezbranné, krotké, bezkrídle vtáky palicou a na hlavu. Dnes je takéto správanie nemysliteľné; vymretie nejakého súčasného ekvivalentu dronta čo aj náhodou, nieto ešte po premyslení, sa považuje za veľkú tragédiu.
Podľa štandardov dnešnej kultúry bolo rovnakou tragédiou vymretie tasmánskeho vlka Thylacinus. Za zastrelenie tohto dnes kultovne oplakávaného zvieraťa sa ešte v roku 1909 vyplácala štátna odmena. Vo viktoriánskych románoch o Afrike sú „slon", „lev" a „antilopa" (všimni si odhaľujúceho singuláru) „lovná zver", niečo, na čo sa poľuje a čo treba bez vedľajších myšlienok zastreliť. Nie pre potravu. Nie z dôvodu sebaobrany. Jednoducho pre „šport". Teraz sa však zeitgeist zmenil. Pripúšťam, že dnes môže prísť bohatý, nudiaci sa „športovec" strieľať africké divé zvieratá z bezpečného landroveru a vypchané hlavy si prinesie domov. Ale musia za to platiť obrovské poplatky a spravidla sa za to odsudzujú. Zachovanie fauny, flóry a životného prostredia sa stalo prijatou hodnotou s takým morálnym štatútom, aký sa kedysi pripisoval dodržovaniu soboty a vyhýbaniu sa liatym sochám.
Bláznivé šesťdesiate roky (swinging sixties) sú legendárne pre svoju liberálnu modernosť. Ale na začiatku toho desaťročia sa žalujúci advokát pri prejednávaní obscénnosti románu Milenec Lady Chatterley (Lady Chatterley's Lover) mohol poroty spýtať: „Dali by ste túto knihu čítať svojmu mladému synovi alebo dcérke - pretože dievčatá vedia čítať ako chlapci? (Veríte, že sa mohol tak vyjadriť o dievčatách?) Je to kniha, ktorú by ste nechali len tak ležať niekde v dome? Priali by ste si, aby túto knihu čítala vaša žena alebo služobníctvo?" Táto posledná rečnícka otázka je osobitne ohromujúca ilustrácia rýchlosti, akou sa zeitgeist mení.
Americká invázia Iraku sa všeobecne odsudzuje pre straty na životoch medzi civilným obyvateľstvom. Tieto straty sú však rádovo nižšie ako porovnateľné čísla z druhej svetovej vojny. Ukazuje sa, že štandard pre niečo morálne prijateľné je pohyblivý. Rumsfeld, ktorý nám dnes znie tak bezohľadne a odpudzujúco, by bol znel ako liberál s krvácajúcim srdcom, keby bol povedal tie isté slová počas druhej svetovej vojny. Niečo sa zmenilo v priebehu tých desaťročí. Zmenilo sa to v nás a ten pohyb nesúvisí s náboženstvom. Ak, tak sa udial napriek náboženstvu, nie následkom náboženstva.
Tento pohyb má poznateľne jednotné smerovanie a väčšina z nás ho posudzuje ako zlepšenie. Dokonca ani Hitler by nebol neobyčajný v čase Caligulu a Džingischána, hoci sa o ňom všeobecne hovorí, že posunul obálku so sumou zla do dovtedy nezmapovaných oblastí. Iste zabil viac ľudí ako Džingischán, ale mal k dispozícii technológiu dvadsiateho storočia. A mal Hitler potešenie z pohľadu na „slzami zaliatych blízkych a drahých" svojich obetí, ako sa to vie o Džingischánovi? Stupeň Hitlerovho zla posudzujeme podľa dnešných štandardov, pretože od Caligulových čias sa zmenil morálny zeitgeist, ako sa zmenila aj technológia. Hitler sa ukáže byť špeciálne zlý len podľa miernejších štandardov našej doby.
Za môjho života mnohí ľudia bezmyšlienkovite strieľali urážlivé prezývky a stereotypné označenia: Boši pre Francúzov, Wop a Dago pre Talianov, Huni pre Nemcov, Ivan pre Rusov, Icík pre Židov, neger pre černochov, Nip pre Japoncov a Wog pre farebných ľudí vôbec. Nechcem tvrdiť, že tieto slová vymizli z nášho slovníka, ale v slušných kruhoch sa neschvaľujú.
Výraz „neger", pôvodne vyslovovaný bez urážlivého úmyslu, sa dá použiť na datovanie vzniku diela anglickej prózy. Predsudky sú odhaľujúce ukazovatele dáta, kedy bolo dielo napísané. Za svojich čias rešpektovaný cambridgeský teológ A. C. Bouquet bol schopný začať kapitolu o islame vo svojom Porovnaní náboženstiev (Comparative Religion) vetou: „Semita nie je prirodzený monoteista, ako sa myslelo v polovici devätnásteho storočia. Je animista." Posadnutie rasou (v protiklade k posadnutiu kultúrou) a odhaľujúce požívanie singuláru (semita, animista), aby sa celá pluralita národa redukovala na typického jednotlivca, neboli vtedy nijako urážlivé, ba ani neslušné. Sú to však jemné ukazovatele menlivého zeitgeistu. Žiaden cambridgeský profesor teológie ani nikto iný by dnes tieto slová nepoužil. Tieto jemné poukazy na zmenené mores nám vravia, že Bouquet písal najneskoršie v polovici dvadsiateho storočia. V skutočnosti to bolo v roku 1941.
Ak pôjdeme ešte raz o štyri desaťročia dozadu, stanú sa meniace sa štandardy neklamnými. Vo svojej predošlej knihe Diablov kaplán (A Devil's Chaplain) som spomenul utopickú Novú republiku (New Republic) H. G. Wellsa; teraz sa k nej vraciam, lebo je to taká šokujúca ilustrácia mojej témy:
A ako bude Nová republika zaobchádzať s nižšími rasami? Ako bude zaobchádzať s čiernymi? ... so žltými? ... so Židmi? ... s týmito húfmi čiernych, hnedých, špinavo bielych a žltých ľudí, ktorí nezapadajú dobre do nových tried účinnosti? Nuž, svet je svet a nie nejaká dobročinná organizácia a beriem to, budú musieť ísť ... Etický systém týchto ľudí Novej republiky, etický systém celého svetového štátu, bude tak upravený, aby napomáhal rozmnožovaniu toho, čo je v ľudstve jemné, účinné a krásne - nádherné a silné telá, jasné a mocné mysle ... A metóda, ktorú predtým používala príroda na utváranie sveta, ktorou sa zabránilo, aby slabosť plodila slabosť, ... je smrť. Ľudia Novej republiky ... budú mať ideál, pri ktorom sa zabíjanie oplatí.
To bolo napísané v roku 1902 a Wells bol za svojich čias považovaný za progresívneho spisovateľa. Hoci jeho myšlienky neboli v roku 1902 veľmi populárne, boli prijateľné ako téma pre rozhovor pri večernej party. Naproti tomu moderní čitatelia doslovne stratia od hororu dych, keď čítajú tieto slová. Sme nútení konštatovať, že nech bol Hitler akokoľvek odporný, nebol natoľko mimo zeitgeistu svojej doby, ako sa nám vidí dnes z nášho postavenia na mieste s dobrým výhľadom. Ako rýchlo sa mení zeitgeist - a postupuje paralelne na širokej fronte aj cez vzdelaný svet!
Kde sa berú tieto sústredené a stále zmeny sociálneho povedomia? Bremeno odpovede neleží na mne. Pre moje účely stačí povedať, že iste nepochádzajú z náboženstva. Keby som musel navrhnúť nejakú teóriu, postupoval by som podľa nasledujúcich smeroviek: Prečo je meniaci sa morálny zeitgeist tak naširoko synchronizovaný u takého obrovského počtu ľudí? Prečo sa mení pomerne stálym smerom?
Po prvé, ako to, že je synchronizovaný u toľkých ľudí? Šíri sa z mysle do mysle pri rozhovoroch v baroch a na party, knihami a recenziami, novinami a rozhlasom, najnovšie aj internetom. Zmeny v morálnej klíme sa signalizujú v úvodníkoch, v rozhlasových a televíznych šou, v politických rečiach, v prednesoch obľúbených hercov a textoch televíznych seriálov, pri hlasovaní v parlamentoch, ktoré robia zákony a v rozhodnutiach súdov, ktoré ich vysvetľujú. Jedna z možností, ako sa to deje, by mohla byť zmena frekvencií mémov v mémových pooloch, ale tomu sa teraz nejdem venovať.
Niektorí z nás zaostávajú pri postupe vlny zmeny morálneho zeitgeistu, niektorí sú mierne vpredu. No väčšina z nás v dvadsiatom prvom storočí sme zhŕknutí na jednej kope a predbehli sme svoje obdoby zo stredoveku, z dôb Abraháma, alebo aj z nedávnych dvadsiatych rokov. No vlna sa hýbe stále ďalej dopredu a predvoj z minulého storočia sa o sto rokov môže nájsť medzi oneskorencami (zrejmý príklad je T. H. Huxley). Postup sa nedeje, samozrejme, ustavičným stúpaním, ale kľučkujúcimi schodíkmi raz hore, raz dolu. Vyskytujú sa miestne a časové neúspechy, aký utrpeli Spojené štáty v dôsledku svojej vlády začiatkom dvadsiateho prvého staročia. Na dlhšej časovej stupnici je však progresívny trend nepochybný a bude pokračovať.
Čo vnucuje zmene zeitgeistu jeho dôsledné smerovanie? Nesmieme zanedbať vedúcu úlohu vodcov, ktorí predbehli dobu, povstanú a presvedčia nás ostatných, aby sme išli s nimi. V Amerike podporovali ideály rasovej rovnosti politickí vodcovia kalibru Martina Luthera Kinga, kabaretní umelci, športovci a iné verejné osobnosti ako Paul Robeson, Sidney Poitier, Jesse Owens a Jackie Robinson. Emancipácia otrokov a žien dlží veľa charizmatickým vodcom. Niektorí z nich boli nábožní, iní nie. Niektorí z nábožných robili dobre, pretože boli nábožní. V iných prípadoch bola nábožnosť náhodná. Hoci bol Martin Luther King kresťan, svoju filozofiu nenásilnej civilnej neposlušnosti odvodil priamo od Gándího, ktorý nebol kresťan.
Potom je tu zlepšená výchova a najmä rozšírené pochopenie, že všetci máme spoločnú ľudskosť s príslušníkmi iných rás a s druhým pohlavím - čo sú hlboko nebiblické myšlienky, prameniace z biologických vied, najmä z učenia o evolúcii. Jedna z príčin, prečo sa s černochmi a ženami na celom svete a v nacistickom Nemecku aj so Židmi a Romami zaobchádzalo zle, bola, že sa nepovažovali za plnohodnotných ľudí. V knihe Oslobodenie zvierat (Animal Liberation) je filozof Peter Singer najvýrečnejším obhajcom myšlienky, že ako ľudia musíme prejsť do „postspeciestického" obdobia našej ľudskosti, charakterizovanej tým, že sa ľudské zaobchádzanie ujde všetkým biologickým druhom, ktoré to vedia oceniť. Toto je asi naznačenie smeru, ktorým sa bude uberať zeitgeist v budúcich storočiach. Bude to prirodzené predĺženie reforiem, ako bolo zrušenie otroctva a emancipácia žien.
Ísť ďalej vo vysvetľovaní vývoja morálneho zeitgeistu by prekročilo hranice mojej amatérskej psychológie a sociológie. Pre moje účely stačí, ak sa zisťuje, že duch doby sa hýbe a nepoháňa ho náboženstvo - celkom iste nie sväté Písma. Pravdepodobne nie je na príčine jednotná sila ako pri príťažlivosti, ale zložitá súhra rozličných síl ako pri Moorovom zákone, ktorý opisuje exponenciálny rast výkonnosti počítačov. Nech má jav zmeny morálneho zeigeistu akúkoľvek príčinu, stačí na vyvrátenie tvrdenia, že potrebujeme Boha, aby sme boli dobrí, alebo na rozhodnutie, čo je dobré.
Čo o Hitlerovi a Stalinovi? Boli to ateisti?
Zeitgeist sa môže meniť a mení sa vo všeobecnosti smerom k lepšiemu, ale povedal som, že je to kľukaté a nie priamočiare zlepšovanie; vyskytli sa aj pozoruhodné zvraty. Najokatejšie a najstrašnejšie zapríčinili diktátori dvadsiateho storočia. No je dôležité je rozlišovať zlé úmysly mužov ako boli Hitler a Stalin a obrovskú moc, ktorú mali pri ich uskutočňovaní. Povedal som už, že Hitlerove myšlienky a úmysly neboli evidentne horšie ako Caligulove alebo niektorých otomanských sultánov, ktorých činy omračujúcej zloby opisuje Noel Barber v Pánoch Zlatého rohu (Lords of the Golden Horn). Hitler mal popri svojom charaktere k dispozícii zbrane a komunikačnú technológiu dvadsiateho storočia. Niet pochýb, že Hitler a Stalin boli podľa všetkých štandardov neobyčajne zlí ľudia.
„Hitler a Stalin boli ateisti. Čo na to poviete?" Táto otázka príde po takmer každej mojej prednáške vo verejnosti, pri každom rozhlasovom interview. Kladú mi ju útočným spôsobom, odmietavo naznačujúc dve obžaloby: 1. boli to nielen ateisti, ale 2. dopustili sa strašných činov, práve pretože boli ateisti. Predpoklad (1) je správny pre Stalina, pochybný pre Hitlera. No v každom prípade je irelevantný, pretože predpoklad (2) je nesprávny. Je nelogické myslieť si, že vyplýva z predpokladu (1). Aj ak pripustíme, že Hitler a Stalin mali ako spoločnú vlastnosť ateizmus, obidvaja mali aj fúzy, ako ich mal aj Saddám Husajn. No a?
Nejde o to, či sú zlí (alebo dobrí) ľudskí jednotlivci veriaci alebo ateisti. Nejde o počítanie zlých hláv a zostavenie dvoch súperiacich zoznamov nespravodlivosti. Skutočnosť, že nacisti mali opasky s nápisom „Boh s nami", nedokazuje nič, aspoň bez podrobnejšej diskusie. Nejde o to, či Hitler a Stalin boli ateisti, ale o to, či ateizmus systematicky vedie ľudí ku konaniu zlých činov. Na to nie sú nijaké podklady.
Zdá sa, že sa nedá pochybovať o skutočnosti, že Stalin bol ateista. Bol vychovaný v pravoslávnom seminári a jeho matka sa do smrti nezbavila sklamania, že sa nestal kňazom, ako si to priala - čo podľa Alana Bullocka Stalina zakaždým rozosmialo (106). Možno práve pre svoje spoznanie výchovou, čo je to kňazstvo, hanobil Stalin nielen ruskú pravoslávnu cirkev, ale kresťanstvo a náboženstvo vo všeobecnosti. Niet však náznakov, že by ateizmus motivoval jeho brutalitu. Aj jeho skoré uvedenie do náboženstva mohlo zapôsobiť tým, že mu vnukalo úctu pred absolutistickou vierou a prísnou autoritou a viedlo k názoru, že cieľ svätí všetky prostriedky.
Legenda, že Hitler bol ateista, sa pestovala tak starostlivo, že množstvo ľudí jej ešte dnes verí na slovo; obrancovia náboženstva ju vyzývavo spomenú pri každej príležitosti. No pravda v tejto veci vôbec nie je jasná. Hitler sa narodil v katolíckej rodine a ako dieťa chodil do katolíckej školy a do katolíckych kostolov. Samozrejme to nie je rozhodujúce. Mohol to zanechať, ako sa Stalin po odchode z tbiliského seminára vzdal svojho pravoslávia. Ale Hitler sa formálne nikdy nevzdal katolicizmu a niektoré udalosti nasvedčujú, že ostal nábožným. Zdá sa, že ak neostal katolíkom, zachoval si vieru v akúsi božskú prozreteľnosť. Vo svojom Môj boj (Mein Kampf) spomína, že keď počul, že vypukla prvá svetová vojna, „nehanbí sa to povedať, premohlo ho búrlivé nadšenie, padol na kolená a z celého srdca ďakoval nebesám, že má šťastie žiť v takej veľkej dobe." (107). Ale to bolo v roku 1914, keď mal len dvadsaťpäť rokov. Zmenilo sa to časom?
V roku 1920, keď mal tridsaťjeden rokov, napísal jeho blízky spolupracovník Rudolf Hess, ktorý sa neskoršie stal jeho zástupcom, bavorskému premiérovi: „Pána Hitlera poznám osobne veľmi dobre a som mu blízky. Má úctyhodný charakter, je plný hlbokej láskavosti, je nábožný a dobrý katolík." (108). Samozrejme sa dá povedať, že ak nemal Hess pravdu pri výrazoch „úctyhodný charakter" a „hlboká láskavosť", nemal ju ani pri „dobrom katolíkovi". Hitlera nemožno v žiadnej súvislosti nazvať „dobrým".
To mi pripomína najsmiešnejšie odvážny argument v súvislosti s tvrdením, že Hitler musel byť ateista, aký som kedy počul. Má viacero verzií s rovnakou výpoveďou: Všetky pramene zhodne tvrdia, že Hitler bol zlý človek a kresťanstvo učí dobrotu; z toho vyplýva, že Hitler nemohol byť kresťanom! Myslím si, že Goeringova poznámka o Hitlerovi, že „len katolík môže zjednotiť Nemecko", mala na mysli niekoho, kto je katolíkom skôr výchovou ako vierou.
Aj keby nebol zostal v neskorších rokoch seriózne veriacim katolíkom, bolo by nepravdepodobným, žeby nestál pod vplyvom dlhej kresťanskej tradície obžaloby Židov z vraždy Krista. V jednej reči v Mníchove v roku 1923 Hitler povedal: „Prvá vec je zbaviť Nemecko Židov, ktorí ruinujú našu krajinu. Chceme predísť tomu, aby Nemecko trpelo ako Ten, čo našiel smrť na kríži." (110). O Hitlerovom náboženskom stanovisku v čase „konečného riešenia" židovskej otázky píše John Toland vo svojej knihe Adolf Hitler - definitívna biografia (Adolf Hitler - The Definitive Biography):
Hoci opovrhoval jej hierarchiou, ostával riadnym členom rímskej cirkvi a stotožňoval sa s jej učením, že Židia zabili Krista. Vyhubenie Židov sa teda môže uskutočniť bez hryzenia svedomia, pretože bude konať ako pomstiaca sa ruka božia - kým sa bude všetko robiť neosobne a bez ukrutností.
Nenávisť voči Židom je nielen katolícka tradícia. Martin Luther bol tiež virulentný antisemita. Na ríšskom sneme vo Wormse povedal: „Všetkých Židov treba z Nemecka vyhnať." Napísal aj celú knihu O Židoch a ich klamstvách (Von den Juden und ihren Lügen), ktorá pravdepodobne ovplyvnila Hitlera. Židov v nej opísal ako „plemeno zmijí" a ten istý výraz použil Hitler vo svojej pozoruhodnej reči v roku 1922, v ktorej viackrát opakoval vyznanie, že je kresťan:
Cítim sa byť kresťanom a ťahá ma to k môjmu Pánovi a Spasiteľovi ako bojovníka. Ťahá ma to k mužovi, ktorý kedysi v samote, iba s pár učeníkmi, spoznal, čo sú títo Židia a vyzval k boju proti nim. Pravda je, že bol najväčší nie ako trpiteľ, ale ako bojovník. S bezhraničnou láskou ako kresťan a ako muž som čítal pasáže, kde sa hovorí, ako rástla moc nášho Pána, až nakoniec vzal bič a vyhnal z chrámu plemeno zmijí a hadov. Aký strašný bol jeho boj za svet proti židovskému jedu! Dnes, po dvetisíc rokoch, s najhlbším pohnutím uznávam poníženejšie ako v minulosti, že za toto vylial svoju krv na kríži. Ako kresťan nemám povinnosť nechať sa klamať, ale mám povinnosť stať sa bojovníkom za pravdu a spravodlivosť ... A ak je niečo, čo dokazuje, že konáme správne, je to utrpenie, ktoré rastie každým dňom. Pretože ako kresťan mám aj povinnosti voči vlastnému národu. (111).
Ťažko vedieť, či výraz „plemeno zmijí" prebal Hitler od Luthera alebo priamo z Matúša (3, 7), ako to pravdepodobne urobil Luther. K téme perzekúcie Židov ako časti božej vôle sa Hitler vrátil v knihe Môj boj. „A tak dnes verím, že konám v súhlase s vôľou Všemohúceho Stvoriteľa: brániac sa proti Židovi bojujem za dielo Pána." To bolo v roku 1925. Opakoval to v jednej reči v Reichstagu (ríšskom sneme) v roku 1938 a podobné veci hovoril počas celej svojej kariéry.
Výroky tohto druhu však vyvážia iné, napríklad z jeho Rečí pri stole (Table talk), v ktorých vyslovoval virulentné protikresťanské názory, a zaznamenala ich jeho sekretárka. Všetky nasledujúce sú z roku 1941:
Najväčšia rana, ktorá zasiahla ľudstvo, bol príchod kresťanstva. Boľševizmus je nezákonné dieťa kresťanstva. Obidve sú vynálezom Židov. Premyslenú lož vo veci náboženstva priviedlo na svet kresťanstvo ...
Príčinou, prečo bol starý svet taký čistý, svetlý a pokojný, bolo to, že nepoznal dve veľké pohromy: kiahne a kresťanstvo. (Namiesto tohto odseku je v nemeckom vydaní Delúzie Boha: Kristus bol Árijec. No Pavel zneužil jeho učenie na mobilizáciu podsvetia a organizáciu predboľševizmu. Tento vpád znamenal koniec antického sveta.
Po tom všetkom nemáme nijaký dôvod priať si, aby sa aj Taliani a Španieli zbavili drogy kresťanstva. Buďme jediný národ, imunizovaný proti tejto chorobe.
Hitlerove Reči pri stole obsahujú viac takýchto výrokov; Hitler často vyhlasuje kresťanstvo za rovné s boľševizmom, nachádza paralely medzi Marxom a sv. Pavlom a nikdy nezabúda, že obidvaja boli Židia. Nepochopiteľné je, že bol neústupný v názore, že Ježiš nebol Žid. Je možné, že v roku 1941 prežil nejaký druh dekonverzie (spätného obrátenia z viery) alebo dezilúzie (sklamania) z kresťanstva, no protirečenia sa dajú vysvetliť aj tým, že bol oportunistický klamár, ktorého slovám sa nedá veriť v žiadnom smere.
Dalo by sa aj povedať, že napriek vlastným slovám a výrokom svojich druhov nebol Hitler skutočne nábožný, ale cynicky využíval religiozitu svojich poslucháčov. Možno súhlasil s Napoleonom, ktorý povedal: „Náboženstvo je výborný prostriedok, ako udržať obyčajný ľud v mieri." alebo so Senecom mladším: „Obyčajný ľud považuje náboženstvo za pravdivé, múdry človek za falošné a vládca za užitočné." Nikto nepoprie, že Hitler bol schopný takej nečestnosti.
Ale aj ak to bol skutočný motív pre jeho predstieranie, že má náboženské založenie, treba si pripomenúť, že svoje ohyzdné barbarstvo neuskutočnil sám. Vykonávateľmi strašných činov boli vojaci a ich dôstojníci, ktorých väčšina boli iste kresťania. Kresťanstvo nemeckého národa je podkladom hypotézy, o ktorej diskutujeme - hypotézy na vysvetlenie predpokladanej Hitlerovej nečestnosti predstieraním nábožnosti. Možno však Hitler cítil, že musí hrať na strune sympatií pre kresťanstvo, ak si chce zachovať podporu cirkvi. Táto podpora sa prejavovala rozličným spôsobom vrátane trvalého zdráhania sa pápeža Pia XII. jednoznačne odsúdiť nacizmus - s tým má moderná katolícka cirkev značné ťažkosti. Alebo boli Hitlerove vyznania kresťanstva seriózne, alebo predstieral kresťanstvo, aby získal na svoju stranu nemeckých kresťanov a katolícku cirkev - čo sa mu podarilo. Ani v jednom prípade sa nedá povedať, že zločiny Hitlerovho režimu vyplývali z ateizmu.
Aj keď ostro kritizoval kresťanstvo, Hitler nikdy neprestal používať výrazy o Prozreteľnosti: ako keby to bola mysteriózna agentúra, ktorá si ho vybrala na božské poslanie, aby viedol Nemecko. Raz ju nazýval Prozreteľnosťou, inokedy hovoril o Bohu. Po anšluse (Anschluss - pripojenie Rakúska k Nemecku v roku 1938) sa triumfálne vrátil do Viedne a vo svojej jasajúcej reči spomenul Boha: „Verím, že to Boh ma vyslal odtiaľto ako chlapca do rajchu (Reich - ríša), nechal ma tam vyrásť a stať sa vodcom národa, takže teraz môžem priviesť svoju domovinu späť do Ríše." (112).
Keď v novembri 1939 len o vlas unikol zavraždeniu pri atentáte v Mníchove, ďakoval Prozreteľnosti, že zakročila a zachránila mu život tým, že mu vnukla, aby zmenil svoj časový plán. „Som veľmi spokojný. Skutočnosť, že som opustil Bürgerbräukeller (pivovarskú pivnicu) skôr, ako som mal v pláne, potvrdila úmysel Prozreteľnosti nechať ma splniť môj cieľ." (113). Po tomto nevydarenom pokuse o zavraždenie Hitlera nariadil mníchovský arcibiskup kardinál Michael Faulhuber spievať v katedrále Te Deum a „ďakovať v mene celej arcidiecézy Božskej Prozreteľnosti za šťastlivú záchranu Führera ".
Niektorým Hitlerovým prisluhovačom bolo jasné a netajili, že si z nacizmu s pomocou Goebbelsa urobia vlastné náboženstvo podľa svojej chuti. Nasledujúce vzývanie Hitlera Robertom Leymom, šéfom jednotného robotníckeho združenia, má nádych modlitby, dokonca melodičnosť Otčenáša alebo Verím v Boha:
Adolf Hitler! Len s Vami tvoríme jedno! V tejto hodine chceme obnoviť svoj sľub: Na celej zemi veríme len Adolfovi Hitlerovi. Veríme, že národný socializmus je jediná viera, ktorá záchráni náš národ. Veríme, že v nebi je Pán Boh, ktorý nás stvoril, ktorý nás vedie, udáva nám smer a viditeľne nám žehná. A veríme, že tento Pán Boh nám poslal Adolfa Hitlera, aby sa Nemecko stalo inštitúciou na večné časy. (114)
V nemeckom preklade Delúzie Boha sú na tomto mieste pridané tri odseky:
Vo svojom pozoruhodnom a hrôzu vzbudzujúcom diele Humanita: Dejiny morálnosti v dvadsiatom storočí (Humanity: A Moral History of the Twentieth Century) komentuje Jonathan Glover kvázináboženský kult Stalina a dáva slovo jednému litovskému autorovi:
Pristúpil som k Stalinovmu obrazu, sňal som ho zo steny, postavil som ho na stôl, zalomil som si hlavu do rúk, zadíval som sa naň a dumal som. Čo by som mal urobiť? Tvár vodcu bola pokojná ako vždy, jeho oči jasné a zahľadené do diaľky. Bolo to, ako keby tento prenikavý pohľad prerezal moju majú izbietku a vonku obletel celú zemeguľu ... Každým vláknom, každým nervom, každou kvapkou krvi cítim, že v tejto chvíli nie je na celom svete nič iné, ako táto milá, milovaná tvár.
Takéto kvázináboženské pochlebovanie pôsobí tým odpudivejšie, že v knihe prichádza tesne po opise Stalinových hrozných ukrutností.
Stalin bol ateista, Hitler pravdepodobne nebol; ale aj keby bol, základná línia diskusie Stalin/Hitler je veľmi jednoduchá. Jednotliví ateisti môžu robiť zlé veci, ale nerobia zlo v mene ateizmu. Stalin a Hitler robili extrémne zlé veci, a to jeden v mene dogmatického a doktrinárskeho marxizmu, druhý v mene chorej a nevedeckej eugenickej teórie, poznačenej wagnerovskými táraninami. Náboženské vojny sa skutočne viedli v mene náboženstiev a v priebehu dejín boli strašne časté. No neviem o žiadnej vojne, ktorá by sa bola viedla v mene ateizmu. Ako by sa aj mohla? Akú mohla mať príčinu?
Vojnu môže motivovať ekonomická chamtivosť, politická ambícia, etnický alebo rasový predsudok, krivda alebo pomsta, vlastenecká viera v poslanie národa. Ešte prijateľnejší motív je neotrasiteľná viera, že niečie náboženstvo je jediné správne, posilnená svätou knihou, ktorá vyslovene odsudzuje na smrť bludárov a príslušníkov súperiacich náboženstiev a vyslovene sľubuje božím bojovníkom rovnú cestu do neba mučeníkov. Ako obyčajne, Sam Harris trafil do stredu terča v knihe Koniec viery (The End of Faith):
Nebezpečenstvo náboženskej viery spočíva v tom, že inakšie normálnym ľuďom umožňuje žať plody zloby a považovať ich za sväté. Keďže každá nová generácia detí sa učí, že náboženské tvrdenia netreba vysvetľovať tak ako všetky ostatné, obliehajú civilizáciu armády smiešnych prežitkov. Ešte dnes sa zabíjame pre starodávne literárne dielo. Kto by si bol pomyslel, že niečo tak tragicky absurdné je možné?
Naproti tomu, kto by išiel do vojny za vieru, ktorá neexistuje?
Preložil: Rastislav Škoda
