„Sám som síce ateista, ALE ..." Čo nasleduje, je temer vždy nanič, nihilizmus, alebo ešte horšie, premrštený negativizmus. Nápadná je okrem toho aj blízkosť podobného obľúbeného ihriska: „Prv som bol aj ja ateista, ALE ..." To je jeden z najstarších trikov, od čias C. S. Lewisa používaný dodnes. Slúži na vybudovanie atmosféry kamarátskej dôvery a často sa to podarí. Nezaškodí byť opatrným.
Pre webstranu RichardDawkins.net som napísal článok s titulkom „Sám som síce ateista, ALE ...". Preberám z neho nasledujúci výber kritických či inakšie negatívnych výpovedí z recenzií prvého viazaného vydania. Uvedenú webstranu organizuje oduševnený Josh Timonen a stala sa centrom obrovského počtu príspevkov, ktorých autori všetky jednotlivé kritiky rozdupali. Robia to otvoreným, nezdržanlivým štýlom, líšiacim sa od štýlu filozofov A. C. Graylinga, Daniela Dennetta či Paula Kurtza, ktorí sa vyjadrili v tlačenej forme.
Náboženstvo nemožno kritizovať bez presnej analýzy teologickej odbornej literatúry
Prekvapujúci bestseller? Keby som bol konal podľa priania tohto skôr váhavého intelektuálneho kritika a zameral sa na skúsenostné rozdiely medzi Tomášom Akvinským a Dunsom Scotusom; keby som sa bol obrátil na Origena v otázke subjektívnosti, na Rahnera v otázke milosti či na Moltmanna v otázke nádeje (v čo on dúfal), bola by moja kniha viac ako prekvapujúci bestseller; bol by to zázračný bestseller. Ale o to nejde. Na rozdiel od Stephena Hawkinga (ktorý si vzal k srdcu radu, že každý vzorec v jeho knihe zníži predaný náklad na polovicu), bol by som sa rád zriekol výsady bestsellera, keby som bol mal akokoľvek malú nádej, že Duns Scotus prinesie svetlo do mojej ústrednej otázky - či jestvuje Boh. Absolútna väčšina teologických spisov vychádza z predpokladu, že Boh existuje. Ja som potreboval zaoberať sa len s tými teológmi, ktorí berú otázku existencie Boha vážne a uvádzajú argumenty pre božiu existenciu. Urobil som to v 3. kapitole a dúfam, že dosť obsažne a s primeranou dávkou humoru.
V otázke humoru je neprekonateľná odpoveď „jedného dvorana", ktorú uverejnil P. Z. Myers na svojej webstrane „Pharyngula":
Pozrel som sa zblízka na nehanebné obžaloby pána Dawkinsa a pohoršil som sa pri zistení, nakoľko mu chýbajú dôležité odborné vedomosti. Zrejme nečítal podrobné vývody grófa Rodriga zo Sevilly o výbornej exotickej koži cisárových čižiem; neberie vôbec do úvahy Belliniho majstrovské dielo „O svetielkovaní cisárovho klobúka z pávích pier". Celé školy sa roky venovali spisovaniu učených rozpráv o kráse cisárových oblekov a všetky dobré týždenníky majú rubriku venujúcu sa móde na cisárskom dvore ... Dawkins arogantne ignoruje tieto hlboké filozofické zahĺbenia a surovo obžalúva cisára z nahoty ... Kým sa nezacvičí v parížskych a milánskych butikoch, kým si neosvojí rozdiel medzi obnosenými pumpkami a hodvábnym volánikom, nedovoľme mu vyjadrovať sa o cisárovom vkuse a robme, ako keby nebol dosiaľ nič povedal o cisárovom vkuse. Jeho znalosti biológie mu môžu dať schopnosť pri pohľade rozpoznať hompáľajúce sa genitálie, ale nestačia na odborné posúdenie vlastností imaginárnych tkanív."
Túto odpoveď možno rozšíriť: Väčšina ľudí popiera ako nezmysel víly, astrológiu a lietajúce špagetové monštrum, hoci si predtým nepreštudovali knihy o teológii hnutia pastafariáncov (to sú tí, čo veria na lietajúce špagetové monštrum).
S tým súvisí druhý bod kritiky:
Napádate zlé stránky náboženstva a neberiete na vedomie dobré
„Vyberáte si hrubých poburovačov typu Teda Haggarta, Jerry Falwella a Pata Robertsona miesto kultivovaných teológov ako Tillich alebo Bonhoeffer, ktorí hlásajú to náboženstvo, ktoré ja uznávam."
Keby také zjemnené, prijateľné náboženstvo vo svete prevládalo, bol by som napísal celkom inakšiu knihu. Smutná pravda znie takto: Také zdržanlivé a slušné náboženstvo číselne nestojí za reč. Pre veľkú väčšinu veriacich na celom svete sa ich náboženstvo príliš podobá tomu, čo počujú od Robertsona, Falwella, Haggarda, Usáma bin Ládina, ajatolláha Chomeiniho a im podobných. To nie sú poľní strašiaci; majú veľký vplyv, v modernom svete sa s nimi počíta.
Som ateista, ale dištancujem sa od vašich ostrých, rozčúlených, neovládaných, netolerantných výrokov.
Ak sa dobre pozrieme na reč Delúzie Boha, je menej ostrá a neovládaná ako všeličo, čo denne čítame a počúvame, napríklad, v komentároch a recenziách divadelných predstavení, umeleckých výstav alebo kníh. Moja reč sa len preto vníma ako prchká a neovládaná, lebo temer všade existuje zvláštna jednota o tom, že náboženská viera požíva osobitnú výsadu, že nepodlieha kritike a je z nej vyňatá - pozri citát Douglasa Adamsa v stati Nezaslúžený rešpekt
V roku 1915 vyslovil britský poslanec Horatio Bottomley pre čas po vojne toto odporúčanie: „Ak jedného dňa zistíte v reštaurácii, že vás obsluhuje nemecký čašník, vylejte mu polievku do jeho odpornej tváre; ak zistíte, že sedíte vedľa nemeckého úradníka, vyprázdnite kalamár na jeho hnusnú hlavu." Toto je vskutku prchká a intolerantná reč - dá sa povedať, že aj na pozadí svojej doby smiešna a neúčinná. Porovnajte ju s prvou vetou mojej druhej kapitoly (Predpoklad Boha), ktorá sa najčastejšie označuje ako „rozčúlená" či „prchká". Nie je mojou úlohou zisťovať, či som s ňou mal úspech; menej som mal na mysli polemiku ako rukolapné, vtipné vyloženie témy. Pri verejných čítaniach Delúzie Boha je to jediné miesto, ktoré zaručene vyvolá srdečný smiech; preto ho aj so ženou používame, aby sme pri novom publiku prelomili ľady. Dovoľte mi vysloviť domnienku, prečo tu humor funguje:
Som istý, že je to nepomer medzi témou, ktorá by sa dala formulovať rozčúlene alebo vulgárne, a skutočnou formuláciou dlhým zoznamom latinizovaných a pseudovedeckých slov (homofóbny, sadomasochistický). Pritom som si vzal za vzor jedného z najveselších autorov 20. storočia; Evelyna Waugha nevyhlási nikto za prchkého alebo neovládaného; prezradil som sa tým, že som hneď v nasledujúcej anekdote uviedol jeho meno.
Recenzenti kníh a divadelných predstavení sa často vyjadrujú posmešne negatívne a za ostré výrazy ich chvália. Pri náboženskej kritike už nie je cnosťou ani jasnosť a zreteľnosť; znejú ako útočné nepriateľstvo. Politik napáda protivníka v parlamente neraz trpko až zlostne a za hádku zožne potlesk. Ak sa však triezvo uvažujúci kritik náboženstva vyjadruje spôsobom, ktorý by v inej súvislosti bol priamy alebo čestný, tu fajná spoločnosť ohŕňa nos a krúti hlavou. Platí to dokonca aj o fajnej sekulárnej spoločnosti a najmä pre tú jej časť, ktorá tak rada poznamenáva: „Som síce ateista, ALE ...
Kážete predsa len svojim vlastným prívržencom. Načo je to dobré?
„Stránka konvertitov" na webstrane RichardDawkins.net usvedčuje túto námietku z nepravdy. Aj keby to však bola pravda, je na to niekoľko dobrých odpovedí. Po prvé je skupina neveriacich najmä v USA oveľa väčšia, ako sa všeobecne predpokladá. Je to však, opäť najmä v USA, skrytá skupina, ktorá bezpodmienečne potrebuje povzbudenie, aby sa outovala (odhalila). Ak mám súdiť podľa ďakovných listov, ktoré som dostal po turné autorských čítaní po USA, cenia si mnohí ľudia povzbudenia, ktoré im poskytujú ľudia ako Sam Harris, Daniel Dennett, Christopher Hitchens a ja.
Ďalší dôvod je kázať vlastným ľuďom nevyhnutnosť rozšírenia povedomia. Keď feministky rozšírili naše povedomie o sexistické rečové formulácie, začali to kázať vlastným prívržencom, ak išlo o ústredné témy ako práva žien a zlo diskriminácie. Skupina slušných liberálov potrebovala ostrenie povedomia pre každodennú reč. Hoci sme v týchto veciach mali jednotný názor, prijímali sme predtým nevedomky jazykové konvencie, ktorými sa polovica ľudstva cítila vylúčená.
Rovnaký osud ako sexistické formulácie čaká aj iné jazykové konvencie a skupina ateistov nie je výnimka. Rozšírenie povedomia potrebujeme všetci. Ateisti a teisti sa riadia podľa spoločenských konvencií, pričom voči viere treba byť osobitne slušný a úctivý. Ja osobne neúnavne upozorňujem spoločnosť, že mlčky akceptujeme, keď sa deťom udeľujú nálepky náboženských názorov ich rodičov. Ateisti by si mali vedomie tejto anomálie ostriť: náboženské názory patria medzi tie presvedčenia rodičov, ktoré títo smú na základe skoro všeobecne platného súhlasu prenášať na svoje deti, hoci tieto sú také mladé, že si nemôžu tvoriť mienku. „Kresťanské dieťa" neexistuje; je to len dieťa kresťanských rodičov. Každý by mal využiť každú príležitosť, ako toto vtĺcť ľuďom do hlavy.
Ste práve taký ako fundamentalisti, ktorých kritizujete
To, prosím, nie: vášeň, ktorá sa ešte vie rozhodnúť aj inakšie, sa ľahko zamení s fundamentalizmom. Ale fundamentalizmus si to nikdy nerozmyslí. Fundamentalistickí kresťania sú vášnivo proti evolúcii a ja som vášnivý prívrženec evolúcie. Vášeň proti vášni, to je nerozhodne. Podľa názoru niektorých ľudí sú obidve strany rovnako fundamentalistické. Poviem tu však aforizmus, ktorého pôvod sa mi nepodarilo presne nájsť: Keď sa dva opačné názory bránia s rovnakou húževnatosťou, nemusí pravda ležať presne uprostred. Jedna strana možno jednoducho nemá pravdu. To je ospravedlnenie vášne protivníka.
Fundamentalisti vedia, v čo veria, a vedia aj, že ich od toho nič neodradí. Citát Kurta Wiseho na s. 396 hovorí za všetko: „Keby všetky doklady vesmíru hovorili proti kreacionizmu, hneď by som to uznal, ale napriek tomu by som ostal kreacionistom, pretože to je učenie, ktoré zjavilo Božie slovo. Tu musím stáť. Nemôžem inakšie."
Nedá sa ani dosť zdôrazniť, v čom spočíva rozdiel medzi vášnivým zápalom za biblické zásadné výpovede a rovnako vášnivým zápalom pravého vedca za dôkazy. Fundamentalista Kurt Wise vyhlasuje, že ani všetky dôkazy celého vesmíru nezmenia jeho názor. Naproti tomu ozajstný vedec vie, nech akokoľvek vášnivo „verí" na evolúciu, vie presne, kedy by zmenil svoju mienku. J. B. S. Haldane takto odpovedal na otázku, aký dôkaz by vyvrátil evolúciu: „Fosília králika v predkambriovej vrstve."
Ja by som rád formuloval vlastnú, obrátenú verziu Wiseho vyhlásenia: „Keby všetky doklady vesmíru hovorili v prospech kreacionizmu, okamžite by som to prijal a svoje názory zmenil. Podľa dnešného stavu vecí hovoria všetky doklady (a sú ich stohy) v prospech evolúcie. Preto, a len preto sa zasadzujem za evolúciu s vášňou, ktorá sa vyrovná vášni môjho protivníka. Moja vášeň je však podložená dokladmi. Ich vášeň protirečí dokladom a v tom je v pravde fundamentalistická."
Ja sám som ateista, ale náboženstvo nepominie. S tým musíme žiť.
„Chcete odstrániť náboženstvo? Spánombohom! Myslíte si, že náboženstvo sa dá odstrániť? Na akej planéte to vôbec žijete? Zmierte sa s tým, že náboženstvo je pevná veličina!"
Zniesol by som tento pesimizmus, keby sa prednášal s tónom poľutovania alebo starostlivosti. Opak je však pravda. V tóne zaznieva neraz priam uľahčenie. Nepovažujem to za masochizmus. Skôr by sme to asi mohli zaradiť do kategórie „viera vo vieru". Tí, čo to hovoria, možno nie sú religiózni, ale páči sa im myšlienka, že druhí ľudia sú religiózni. A tým som pomenoval poslednú skupinu ohováračov."
Ja sám som ateista, ale ľudia potrebujú náboženstvo
„Čo chcete dať na jeho miesto? Ako chcete utešiť pozostalých? Ako chcete uspokojiť túto ľudskú potrebu?"
Aká veľkorysá blahosklonnosť! „Samozrejme, vy a ja sme takí inteligentní a vzdelaní, že nepotrebujeme náboženstvo. Ale normálni ľudia, kreténi a blázni, orwellovská masa poletárov, Huxleyovi delta- a epsilon-idioti, tí potrebujú náboženstvo." Tu mi prichádza na myseľ, ako som sa raz v prednáške na konferencii o popularizácii sprostredkovania vedy postavil proti „vede pre hlupákov". V nasledujúcej diskusii sa ozval ktosi spomedzi poslucháčov a vyslovil mienku, že vedu pre hlupákov treba pestovať, aby sa „sprostredkovala „menšinám a ženám". Podľa reči sa považoval za liberála a pokrokára. Viem si predstaviť, čo si o tom mysleli ženy a „menšiny" v publiku.
Vráťme sa k ľudskej potrebe útechy. Táto potreba isteže existuje, ale nie je to detskosť myslieť si, že vesmír nám je niečo podľa práva dlžen? Poznámka Isaaca Asimova k detskej pseudovede sa dá rovnako dobre použiť na náboženstvo: „Dobre si pozri každý kúštik pseudovedy, potom nájdeš vždy nejakú skrýšu úľavy, palec na cmúľanie či roh maminej zástery, ktorého sa môžeš prichytiť." Okrem toho žasnem, koľkí ľudia nechápu, že výraz „X ma utešuje" neznamená „X je pravda".
Podobná kritika sa týka aj potreby „účelu" pre život. Jeden kanadský kritik k tomu povedal:
„Čo sa týka Boha, to majú ateisti možno pravdu. Kto vie? Ale či Boj je, alebo nie je, jedno je jasné: Čosi v duši človeka potrebuje presvedčenie, že život má nejaký účel, ktorý presahuje úroveň materiálnych vecí. Dalo by sa predpokladať, že nadpriemerne racionálny empirik ako Dawkins uzná tento nezmeniteľný aspekt ľudskej bytosti ... Verí Dawkins skutočne, že svet by bol ľudskejší, keby sme pravdu a útechu hľadali nie už v Biblii, ale v Delúzii Boha?"
Vlastne áno, pretože používate slovo „ľudský". Áno, verím to, ale ešte raz opakujem: Skutočnosť, že viera môže dať útechu, nezvyšuje jej pravdivosť. Nemôžem poprieť potrebu emocionálnej útechy a nemôžem ani tvrdiť, že by svetonázor, navrhovaný touto knihou, ponúkal pozostalým viac ako veľmi skromnú útechu. Ale ak útecha, ktorú náboženstvo údajne poskytuje, sa zakladá na neurologicky veľmi nepravdepodobnom predpoklade, že prežijeme smrť nášho mozgu - budeme potom skutočne zastávať toto stanovisko? Okrem toho som asi pri žiadnom pohrebe nestretol takého, čo by poprel, že nenáboženská časť obradov (spomienka na mŕtveho, jeho obľúbená pieseň či hudba) bola dojemnejšia ako modlitby.
Britský odborný lekár Dr. David Ashton mi po prečítaní Delúzie Boha napísal list o nečakanej smrti: Na Vianoce 2006 umrel jeho milovaný syn Lukáš vo veku sedemnásť rokov. Krátko pred touto smrťou sa obidvaja žičlivo zhovárali o všeobecne prospešnej nadácii, ktorú som založil na podporu rozumu a prírodných vied. Keď Lukáša pochovávali na ostrove Man, vyslovil jeho otec pred smútiacimi prosbu: Kto chce na pamäť Lukáša niečo venovať, nech to pošle mojej nadácii. Tridsať poukazov, ktoré sa zozbierali, sa sumovalo na 3000 libier, medzitým viac ako 600 zo zbierky v miestnom bare. Mladý muž bol zrejme veľmi obľúbený. Keď som čítal program tryzny, bol som doslovne k slzám dojatý, hoci som Lukáša nepoznal; poprosil som, či to môžem uverejniť na RicharDawkins.net. Jeden flétnista hral Ellen Vallin, pieseň ostrova Man. Dvaja priatelia predniesli spomienky na zosnulého. Dr. Ashton recitoval prekrásnu báseň Fern Hill (Fernský vŕšok? - http://www.bigeye.com/fernhill.htm) od Dylana Thomasa: Keď som bol mladý a ľahký, pod konármi jablone - bolestnú spomienku na stratenú mladosť. A potom - ešte teraz zadŕžam dych, keď na to spomínam - čítal prvé riadky z mojej knihy Odčarená dúha, ktoré som už dávno určil za nápis na môj hrob:
„Všetci musíme umrieť, to znamená, mali sme šťastie. Väčšina ľudí nikdy neumrie, lebo sa nikdy nenarodili. Mužov a žien, ktorí teoreticky mohli existovať, ale v skutočnosti nikdy neuzreli svetlo sveta, je viac, ako zrniek piesku na Sahare. Medzi týmito nenarodenými duchovnými bytosťami sú celkom iste väčší básnici ako Keats a väčší vedci ako Newton. To vieme, pretože počet ľudí, ktorí by mohli vzniknúť z našej DNA, je ďaleko väčší ako množstvo skutočných ľudí. A proti tejto mocnej pravdepodobnosti sme tu len Vy a ja v celej našej zvyčajnosti."
My, pár vyvolených, sme v lotérii narodení oproti očakávaniu pravdepodobnosti predsa len vyhrali. Ako sa opovažujeme nariekať nad nevyhnutným návratom do toho predošlého stavu, z ktorého obrovská väčšina nikdy nevyšla?
Samozrejme existujú výnimky, ale ja si myslím, že väčšina ľudí sa nie preto upína na náboženstvo, že ich utešuje, ale pretože ich náš výchovný systém zanechal v štichu a ani nepomyslia, že neviera je vôbec možná. Istotne to platí pre väčšinu tých, čo sa považujú za kreacionistov. Jednoducho sa dobre nezoznámili s Darwinovou úžasnou alternatívou. Pravdepodobne sa to dá povedať aj o zľahčujúcom mýte, že ľudia „potrebujú" náboženstvo.
Skrátka, v roku 2006 citoval jeden antropológ, typický príklad pre skupinu „Ja som síce ateista ...", odpoveď izraelskej premiérky Goldy Meirovej na otázku, či verí v Boha: „Verím na ľudí a ľudia veria na Boha." Ja by som skôr odpovedal: „Verím na ľudí a ak ľudí povzbudíte, aby o všetkých dnes prístupných vedomostiach premýšľali, vyjde často najavo, že neveria v Boha a predsa vedú naplnený, uspokojivý, ba oslobodený život.
Prameň: Richard Dawkins, "Nachwort", Der Gotteswahn, 4. vydanie, s. 522-534, Ullstein 2007.
Preložil Rastislav Škoda
