Stačilo na to jedno - moja kandidatúra do Európskeho parlamentu za Stranu zelených. Najprv sa do nej obul Lukáš Fila vo svojom komentári Bačovia do únie. Podľa neho je rodová expertka (teda ja, žiadna iná nekandiduje) na kandidátke rovnako exotickým nezmyslom ako spevák, likvidátor, trénerka triatlonu či invalidný dôchodca. Do Europarlamentu vraj nepatria takíto exoti, ale normálni politici.
Priznám sa, že obdivujem schopnosť ľudí ako pán Fila určovať, čo je normálne a kto je normálny politik a kto nie. Je ním hokejista, ktorý si v Bruseli odsedel 5 rokov a nikto o jeho činnosti nepočul? Sú nimi takí, ktorí nevedia vysvetliť pôvod svojich jácht a drahých áut? Alebo takí, ktorí sa zubami-nechtami držia straníckej funkcie aj za cenu potopenia vlastnej strany? Nemám pocit, že by naša krajinka ovplývala politikmi a političkami, ktorí by zniesli hodnotenie „normálni" z pohľadu štandardnej politickej kultúry.
Nakoniec, Ibi ako človek inej farby pleti má na Slovensku určite prežité veci, ktoré by mohli obohatiť perspektívu slovenskej politiky na úrovni EÚ viac, ako nacionalistickí a populistickí „normálni politici", ktorí často ani neovládajú cudzí jazyk a okrem pár xenofóbnych pokrikov a ekonomických záujmov nemajú vlastnú agendu. Veď ak mohli Slováci do europarlamentu zvoliť bieleho hokejistu, prečo by zvoliť nemohli čierneho speváka? Žiadny veľký rozdiel nevidím... a určite by to obraz Slovenska na európskej úrovni vylepšilo viac, ako keď sa doň dostane nacionalistický odborník na žeriavovú techniku (ktorý má miesto takmer isté).
Rodová rovnosť nie je exotický nezmysel
Dlhoročná práca v mimovládnom sektore v oblasti ľudských práv žien a rodová expertíza by v civilizovanom svete určite neboli spochybňované ako východisko pre kandidatúru do parlamentu. Rovnosť medzi mužmi a ženami a politika rovnosti príležitostí je jednou z priorít EÚ a je dávno mainstreamovou agendou. Nie náhodou sa v Zmluve z Amsterdamu v článku 2 píše o rovnosti medzi ženami a mužmi ako jednom z cieľov EÚ. V článku 3 zmluva následne zaväzuje členské štáty, aby rodovú rovnosť vo všetkých svojich aktivitách aj aktívne presadzovali. Nie náhodou existuje aj komisariát pre zamestnanosť, sociálne veci a rovnosť príležitostí a v Európskom parlamente Výbor pre práva žien. A nie náhodou je na vstupnej stránke Európskeho parlamentu banner „ženy a muži musia mať rovnaké príležitosti". Ak toto všetko pánovi Filovi uniká, obdivujem ho, že si vôbec trúfa vyjadrovať sa o voľbách do Európskeho parlamentu.
Správy a komentáre
Skutočnou celebritou som sa ale stala až vďaka redaktorovi v piatkových Správach a komentároch. V diskusii s politológom Petrom Horváthom položil redaktor otázku*, čo si myslí o tom, že na kandidátkach sa zjavili známe mená ako Ibrahim Maiga, Oľga Pietruchová a Milan Plačko? Priznám sa, že mi to mierne vyrazilo dych... naozaj môžem byť skutočnou konkurenciou spomínaným dvom pánom? Ťažko asi porovnávať množstvo vydaných CD a odtancovaných hodín s množstvom publikovaných článkov a odborných textov. Osobnosti tretieho sektora naozaj nepatria o tie, ktoré by stáli o vytŕčanie sa v smotánkach a prepieranie svojho súkromia na verejnosti. Napriek tomu som bola nielen redaktorom, ale aj mienkotvorným politológom hodená do jedného vreca s tanečníkom, ktorý vo svojom „programovom vyhlásení" sám píše: „O politiku sa nezaujímam." (Odporúčam prečítať si aj zvyšokJ)
Podľa politológa sa vraj títo ľudia doteraz politike nevenovali a toto je pokus dostať sa do nej (čo bolo podporené zhovievavým - pohŕdavým? - úsmevom). Škoda len, že pán Horváth zamlčal, že som bola pozvaná pred dvoma týždňami práve na jeho katedru na Trnavskej univerzite na diskusiu so študentmi o práci Európskeho parlamentu v oblasti práv žien. Naozaj sa čudujem, prečo na trnavskú katedru politológie pozývajú ľudí, ktorí sú politicky irelevantní...
Politika ako služba verejnosti
Zaujímalo by ma, čo si pán politológ predstavuje pod venovaním sa politike. Človek s jeho kvalifikáciou by mal byť schopný rozoznať rozdiel medzi straníckou príslušnosťou a politikou ako službou občanom. Podľa Blackwellovej Encyklopédie politického myslenia sa dá politika zhruba definovať ako proces, v ktorom skupina ľudí, ktorých názory a záujmy sú na začiatku rôzne, dosahuje kolektívne rozhodnutia, ktoré sa stávajú záväznými. Samozrejme, že v našom kontexte hovoríme o rozhodnutiach na úrovni štátu.
Politika nie je kvalifikácia, ale služba verejnosti. Politikom alebo političkou sa človek stáva, keď ovplyvňuje verejné dianie a politické rozhodnutia, keď si získa dôveru ľudí a keď to tí prejavia vo voľbách svojim hlasom. Počas desiatich rokov mojej práce v treťom sektore som ovplyvnila možno viac dôležitých politických rozhodnutí, ako niektorí poslanci a poslankyne.
V 2001 som stála na čele Iniciatívy za možnosť voľby, ktorá zastupovala verejnosť a hlavne ženy v snahe zabrániť zákazu interrupcií. Vyvinuli sme množstvo aktivít a lobingu, vypracovali a zaslali sme Ústavnému súdu právne stanovisko a robíme na ochrane ženských reprodukčných práv dodnes.
Bola som koordinátorkou oboch ročníkov kampane Piata žena, ktorá prelomila tabu o domácom násilí na Slovensku a pomohla vytvoriť verejnú mienku, vďaka ktorej bolo možné prijatie zákonov ochraňujúcich obete násilia na blízkych osobách.
V roku 2004 som so svojimi kolegyňami lobovaním vo Výbore pre občianske slobody v Európskom parlamente dosiahla, že skupina poslancov a poslankýň zaslala premiérovi list proti tejto zmluve a že sa Európska komisia cez expertnú skupinu začala zaoberať pripravovaným návrhom zmluvy s Vatikánom o výhrade svedomia , čo v neposlednom rade viedlo k jej neprijatiu.
Ako riaditeľka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo zvádzam neľahký boj s Konferenciou biskupov Slovenska o každý predpis či materiál, ktorý by mohol mladým zaručiť ich právo na objektívne informácie v oblasti sexuálnej výchovy alebo zaručiť ženám neobmedzený prístup k službám reprodukčného zdravia. Vyjadrujem sa k otázke odluky štátu od cirkvi častejšie ako ktorýkoľvek liberálny politik (ak takých vôbec máme). Moja agenda v oblasti ľudských práv je konzistentná a zhoduje sa s agendou Európskych zelených.
Zapojila som sa do množstva občianskych iniciatív a aktivít, ktoré ovplyvňovali politické rozhodnutia, a napísala množstvo článkov a odborných textov doma i v zahraničí. Podieľala som sa na vypracovaní rôznych správ pre Európsku komisiu, Helsinský výbor pre ľudské práva, OSN a robila som rodovú analýzu dôchodkovej reformy na Slovensku. Rozvojový fond OSN si ma vybral ako trénerku pre svojich ľudí i politikov pre zavádzanie rodového hľadiska do verejných politík. Som členkou Rady vlády pre rodovú rovnosť a výboru Európskej ženskej loby v Bruseli. Všetky tieto aktivity vedú k ovplyvňovaniu politiky v prospech rovnoprávneho postavenia žien v našej spoločnosti.
Dovolím si tvrdiť, že som v politike ovplyvnila viac rozhodnutí ako hokejista, očný chirurg alebo množstvo podnikateľov a iných profesií, ktorých kandidatúru nik nespochybňuje.
Moje ciele
Moje programové ciele pre Eurovoľby sú jasné : budem presadzovať, aby nie národné štáty, ale EÚ bola garantom ľudských a sociálnych práv pre všetkých ľudí. Zaručí to stabilitu a širší rozsah práv, ako sú schopní úzkoprsí slovenskí politici akceptovať, a vytvorí základy do budúcnosti pre skutočne rovnoprávne postavenie žien a znevýhodnených skupín vrátane neheterosexuálnych v celej Európe. Charta ľudských práv ako súčasť Lisabonskej zmluvy tvorí pre to dobrý základ a rovnako ako Európski zelení podporujem jej definitívne prijatie.
Som za posilnenie európskeho modelu solidarity - súhlasím s Giddensom, že EÚ si nemôže dovoliť nemať spoločnú sociálnu politiku. Sociálna spravodlivosť a solidarita, kvalitné a odstupné verejné služby, zamestnanecké a spotrebiteľské práva a bezpečnosť zdravia sú dôležitými hodnotami v celej Európe. EÚ by mala mať viac kompetencií v oblasti ochrany zdravia a životného prostredia, pretože tieto otázky nepoznajú hranice nielen v riešeniach, ale ani v ich následkoch.
Podporujem trvalo udržateľné riešenia ekonomickej krízy tak, aby viedli k zodpovedným rozhodnutiam a vytvoreniu nových pracovných miest. Našim vzorom musia byť krajiny ako Nemecko a Rakúsko, ktoré dokazujú, že zelená ekonomika, šetrná k životnému prostrediu a kvalite života ľudí, je možná.
Chcem, aby bolo Slovensko nútené urobiť viac pre ženy a rodiny s deťmi a poskytnúť im zázemie a služby, aké majú v iných krajinách EÚ, napr. vo Francúzsku, aby Lisabonské ciele v oblasti zosúladenie pracovného a súkromného života boli aj u nás uvádzané do praxe. Skutočné zrovnoprávnenie žien je ešte v nedohľadne - EÚ musí pre to urobiť viac ako doteraz. Rodový rozdiel v zárobkoch, ktorý je u nás cca. 25% a v celej EÚ 15%, je neakceptovateľný. Násilie páchané na ženách je vážny problém, ktorého riešenie je potrebné zakotviť v záväznej smernici. Sociálna situácia rozvedených a slobodných matiek a ich detí, žijúcich často na hranici chudoby, a feminizácia chudoby a staroby je výzvou hodnou účinných opatrení na celoeurópskej úrovni zakotvením celoeurópskeho životného minima.
Okrem toho sa budem sa zasadzovať za udržanie a ďalšie posilňovanie európskeho modelu sekulárnej demokracie a práva ateistov, ktorí tvoria veľkú skupinu a napriek tomu ich u nás nik politicky nezastupuje. Budem proti zmienkam o Bohu alebo iných náboženských východiskách v európskych dokumentoch. Viera je osobná vec a jej miešanie do politiky priniesli vždy iba problémy.
O tom, nakoľko sú tieto ciele relevantné, našťastie nerozhodujú povrchní redaktori, ale voliči a voličky 6. júna vo voľbách do Európskeho parlamentu.
PS: Pre úplnosť dodávam, že Sme slúbila uverejniť na Filov komentár moju reakciu.
* na video zázname o 11.40 min
Zdroje: podľa liniek v článku
