V prvom rade chcem podotknúť, že keby ste sa vo vašej tlačovej správe, na ktorú som reagovala, vyjadrovali presne a konkrétne, mohli by sme sa navzájom ušetriť nedorozumení. Vy ste však všeobecne spomenuli prípad "V Nemecku si v týchto dňoch odpykáva 43-dňový trest vo väzení matka, ktorá v roku 2006 odmietla, aby sa jej deti zúčastnili na školskom programe sexuálneho vzdelávania." Zjavne sa Vám hodil do vytvárania obrazu údajného prenasledovania kresťanov. Nakoľko ste neuviedli žiadne konkrétne podrobnosti, urobila som si o prípade vlastnú rešerš a napísala stručné vysvetlenie.
Skupina z Kazachstanu presídlených baptistov v Padenborne systematicky porušovala platný zákon o školskej dochádzke odvolávajúc sa na svoje náboženské presvedčenie. O koľko prípadov sa v skutočnosti jedná, je pomerne ťažké posúdiť, pretože nemecké média (na rozdiel od Vás) neuvádzajú kvôli ochrane osobnosti mená rodín. Hoci spočiatku šlo len o jeden rodičovský pár, postupne sa ďalší baptisti pridávali až nakoniec to bolo 7 rodín. Spiegel hovorí celkovo o 15 deťoch a o organizovanom odpore baptistov voči povinnej školskej dochádzke.
Tvrdíte, že som pomiešala dva prípady - manželov Wiesovcom s iným párom, o ktorom rozhodoval Ústavný súd (ÚS) v Karslruhe. Zjavne máte o veci dobrý prehľad, preto netuším, prečo ste nebola konkrétna už v prvej správe. Je však zaujímavé, že v rozhodnutí ÚS je uvedená skratka mena pani a pán W.... žeby len zhoda okolností? Alebo sa tak volajú všetci kazašskí baptisti v Paderborne? Nakoniec, je to zrejme jedno, schéma je rovnaká a rodiny zjavne konali organizovane.
Z prípadu je zjavné, že u tejto náboženskej skupiny ide o systematický odpor voči nemeckému štátu, ktorý im ako presídlencom vytvoril určite slušnejšie podmienky existencie ako mali (alebo by mali) vo svojej domovine, bývalom ZSSR. Recipročne však štát očakáva, že budú dodržovať jeho platné zákony, vrátane zákona o školskej dochádzke. Navyše, v ich kontexte má povinná školská dochádzka okrem samotného vzdelania aj socializačný zmysel s cieľom integrovať imigrantov do spoločnosti a zabrániť vzniku segregovaných enkláv - súd to nazýva jemnejšie "paralelnými spoločnosťami. Preto najvyšší súd nerešpektoval ich výhrady a odmietanie dochádzky detí do školy a naopak, uznal oprávnenosť rôznych súdnych rozhodnutí vrátane dočasného zverenia detí do starostlivosti inému pestúnovi.
Niektorí odborníci hovoria v tomto prípade dokonca o sekte, o čom svedčí napr. odmietanie fašiangového karnevalu. Deťom baptistov vraj nie je dovolené blázniť sa, pretože to tiež porušuje ich náboženské presvedčenie. Hravosť a bláznenie sa je pritom prirodzenou súčasťou detstva, ktorá by podľa mojej mienky nemala byť upretá žiadnemu dieťaťu.
Vy tvrdíte, že sa jednalo o bagateľ, o 4 dni vynechanej školskej dochádzky, kým Spiegel píše, že rodičia odhlásili deti zo školy v roku 2003 a niektoré rodiny vyučovali deti doma napriek tomu, že v Nemecku takáto možnosť nie je uznávaná ako právne relevantná alternatíva. Útek dvoch rodín s deťmi do Rakúska na veci nič nezmenil, pretože trvalý pobyt mali naďalej v Nemecku.
Keby ste uviedli nejaký relevatný zdroj (za ktorý nepovažujem ideologicky do krajnosti vykonštruované výpovede odporcov interrupcií, ktorí sa zjavne prípadom nadchýnajú), boli by veci pre nás všetkých jasnejšie. Z celého kontextu prípadu je však jasné, že nemecký štát neprenasleduje spomínaných rodičov ako kresťanov, ale snaží sa vynútiť dodržiavanie zákona o povinnej školskej dochádzke - najskôr pokutami a pri ich nerešpektovaní aj tvrdšími metódami.
Liberalizmus nie je anarchia
Vo Vašom liste prejavujete prekvapenie, že ako liberálka neuznávam právo rodičov na domáce vyučovanie detí. Máte pravdu, neuznávam. Nielen to. Rovnako neuznávam právo rodičov na základe náboženského presvedčenia liečiť ťažko choré dieťa doma, keď je dostupná adekvátna zdravotná starostlivosť. Obsiahnuť totiž rôznorodosť predmetov a informácií, ktoré sú súčasťou štátneho vzdelávacieho program, nie je jednoduché ani pre profesionálnych pedagógov (preto rôzne predmety vyučujú rôzne učiteľky), nie to pre pedagogicky nevzdelaných rodičov. Navyše, domáce vyučovanie slúži spravidla k izolácii detí a ich jednostrannej indoktrinácii. Nie náhodou sú to práve radikálne náboženské spolky, ktoré takýto spôsob výuky presadzujú najvehementnejšie.
Pokiaľ by šlo v rodinu žijúcu na pustom ostrove, uznávam, že domáce vzdelanie by bolo lepšie ako žiadne. Ak však ide o ľudí žijúcich v meste, v civilizovanej spoločnosti, a k tomu rodičov bez patričného pedagogického vzdelania, je v najlepšom záujme detí, aby sa zúčastňovali školskej dochádzky, či už v štátnej alebo štátom licencovanej súkromnej alebo cirkevnej škole. Deti potrebujú kontakt s rovesníkmi a socializáciu, ktorú im izolované rodinné prostredie nevie ponúknuť. Rodičia majú dokonca možnosť založiť vlastnú školu, ktorá však musí spĺňať štátom predpísané podmienky. Výber je veľký a pokiaľ iné náboženské skupiny podstatne viac sa líšiace vo svojej viere (napr. moslimovia) nemajú v Nemecku problém so školskou dochádzkou z náboženských dôvodov, prečo by ho mali mať kresťanskí baptisti?
Keďže som v Nemecku žila takmer 10 rokov a moje dieťa tam začalo chodiť do školy, poznám prístup nemeckého školstva, ktoré naozaj nemožno považovať za nepriateľské voči kresťanstvu. Voliteľné náboženstvo je ústavou garantovanou súčasťou vyučovacieho procesu a v niektorých federálnych krajinách dokonca prakticky povinné (aj keď sa skôr jedná o formu religionistiky a nie praktizovania viery).
Právo na vzdelanie a povinná školská dochádzka nijako neobmedzuje osobné slobody jednotlivca, ako sa to snažíte naznačiť, ale skôr ich v prípade dieťaťa rozširuje tým, že človeku otvára možnosti na plnohodnotné uplatnenie sa a tým zabezpečenie ľudskej dôstojnosti. Ako liberálka skutočne nemôžem súhlasiť s presvedčením baptistických rodičov, že „Boh zveril výchovu detí výsostne do ich rúk". Dieťa nie je majetkom rodičov, ale integrálnym (malým) človekom so svojimi právami. Paradoxom sa mi pritom zdá, že práve ľudia Vášho presvedčenia neustále prehlasujú, že právo „počatého dieťaťa" stojí nad právom rodičov resp. matky, ale v zápätí ste mu ochotní uprieť akékoľvek vlastné práva. Mám to chápať tak, že Vás práva dieťaťa zaujímajú iba do okamihu jeho narodenia a potom je už majetkom v rukách rodičov, ktorí s ním môžu nakladať podľa svojvôle aj v rozpore s jeho najlepším záujmom?
Máte pravdu v tom, že som v článku nesprávne uviedla rozhodnutie súdu o treste odňatí slobody pre matku, ktorá dlhodobo odmietala posielať deti do školy, čo som medzičasom opravila. (Správne malo ísť o tento rozsudok.) Tento rozsudok s prípadom nesúvisiaci však moju argumentáciu nijako nevyvracia, naopak. Presne potvrdzuje, že Nemecko je vo vymáhaní dodržiavania školskej dochádzky konzekventné a že porušenie zákona trestá bez ohľadu na náboženskú príslušnosť rodičov. V podstate tento rozsudok vyvracia Vaše demagogické tvrdenie o tom, že Nemecko „nespravodlivo prenasleduje kresťanov kvôli praktizovaniu ich viery."
Ľudské práva majú aj deti
Vo Vašom liste píšete: "Možno Vás to prekvapí, ale právo rodičov rozhodovať o výchove svojich detí je základným ľudským právom. „Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti," hovorí Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 26 ods. 3." V poriadku, ale spomenutí rodičia si toto právo uplatnili tým, že zapísali svoje dieťa do verejnej školy. Rovnako mali možnosť rozhodnúť sa pre školu cirkevnú, ako to nakoniec urobili niektorí iní rodičia zo spomínanej skupiny baptistov, ale nie Wiesovci. Naopak, rozhodli sa, že si to so štátom "rozdajú". Nejdem špekulovať o pozadí celej akcie, kto spomínaných rodičov podporuje vo svojom ťažení voči nemeckému štátu a platí právnikov; Spiegel to ale do určitej miery odhaľuje.
Záujem dieťaťa a jeho právo na vzdelanie je dôvodom na určité obmedzenia rodičovských práv vrátane ich náboženského presvedčenia. A nemecký (či iný) štát má na tom aj bytostný záujem. Nakoniec to bude totiž práve štátna kasa, ktorá bude musieť formou sociálnej podpory zaskočiť u ľudí bez adekvátneho vzdelania, nekvalifikovaných a nezamestnateľných. Vzdelanie je totiž jedným zo základných predpokladov uplatnenia sa človeka v spoločnosti a zabezpečenia slušnej existencie.
Je naozaj zvláštne, že Vy ako poslankyňa Európskeho parlamentu a čelná predstaviteľka EÚ na Slovensku takýmto spôsobom spochybňujete nevyhnutnosť adekvátneho štandardného vzdelania, a to v čase, keď pojmy ako vzdelanostná spoločnosť tvoria základy stratégie EÚ 2020.
Neviem, ako by sa Vaši nemeckí kolegovia z CSU a CDU postavili v Vašim vyhláseniam; Spiegel totiž cituje Hansa-Petra Uhla (CSU), ktorý rozhodnutie súdu víta a podporuje. Nakoľko poznám rozdiely medzi kresťanskými demokratmi v Nemecku a na Slovensku, pravdupovediac ma to vôbec neprekvapuje.
Kto šíri demagógiu?
Trvám na tom, že vo svojom stanovisku šírite demagógiu, a to presne v duchu jej definície. Nakoniec to robíte v určitom slova zmysle i v otvorenom liste, keď vo Vašich vyhláseniach zásadne citujete iba tie veci, ktoré sa Vám hodia do kontextu. Škoda, že ste neuviedli aj iné články Všeobecnej deklarácie ľudských práv (VDĽP). Napr. spomínaný článok 26. hovorí aj to, že "Každý má právo na vzdelanie." a "Základné vzdelanie je povinné".
Skutočnosť, že rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti ich ešte neoprávňuje k tomu, aby im patričné vzdelanie upierali. Nehovoriac o tom, že platný zákon v Nemecku vyžaduje povinnú školskú dochádzku a pre jeho porušenie - a nie pre svoje náboženské presvedčenie - boli rodičia stíhaní. Náboženstvo však nie je dôvodom na to, aby ľudia nemuseli dodržovať platné zákony (aj keď zjavne presne o tom Vám pri výhrade svedomia ide). O tom hovorí nakoniec aj VDĽP, na ktorú sa dovolávate, v článku 7: Všetci sú si pred zákonom rovní... Článok 29 zároveň zaväzuje: Každý má povinnosť voči spoločnosti: jedine v nej môže slobodne a plne rozvinúť svoju osobnosť.
Keď už argumentujete ľudskými právami, neobmedzujme sa iba na VDĽP. Pozrime sa aj na iné medzinárodné ľudsko-právne záväzné dokumenty. Dohovor o právach dieťaťa zaručuje v článku 13 „slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie každého druhu" a podľa článku 14 štáty „musia uznávať právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva". V článku 24 Dohovor vyslovene zaväzuje štáty, ktoré podľa neho musia prijímať potrebné opatrenia pre „rozvoj výchovy k plánovanému rodičovstvu a služieb".
Európsky dohovor o ľudských právach rovnako zaručuje deťom právo na vzdelanie. Podľa výkladu Európskeho súdu pre ľudské práva im zaručuje aj prístup k objektívnej sexuálnej výchove, ako to potvrdil súd svojim nálezom 7.decembra 1976 v prípade Kjeldsenovci a i. proti Dánsku. ESĽP rozhodol, že poskytovanie sexuálnej výchovy nie je v rozpore s právom rodičov na výchovu podľa ich náboženského presvedčenia. Podľa ESĽP sa štát musí postarať, aby informácie alebo znalosti boli podávané kritickým a pluralitným spôsobom, čo aj nemecký štát nesporne urobil.
O podobnom prípade ako su Wiesovci rozhodoval ESĽP v prípade Konrad a.i. proti Nemecku, kde súd uznal právo štátu odmietnuť domáce vzdelávanie detí u rodičov, ktorí odmietli z náboženských dôvodov posielať deti do školy. V zdôvodnení sa hovorí: "Deti sú schopné predvídať dôsledky rozhodnutia svojich rodičov pre domáce vzdelávanie z dôvodu ich veku .... školy zastupujú spoločnosť, a je v záujme detí, aby sa stal súčasťou tejto spoločnosti. Právo rodičov ich vzdelávať nesiaha až tak ďaleko, aby pripravili svoje deti o tieto skúsenosti.*
Mimochodom, vo svojom ťažení proti sexuálnej výchove práve súdne prehrali i Vaši českí kolegovia.
Sexuálne zneužívanie detí
Píšete: „Ako demagogickú však musím chápať vašu poznámku, že súdy v Paderborne riešia v rovnakom čase prípad zneužívania dcéry vlastnými rodičmi..."
Priznám sa, že prístup baptistov k sexu je mi pomerne ľahostajný. Čo mi však ľahostajné nie je sú takmer nespočetné prípady sexuálneho zneužívania mladistvých, a to i v radoch klerikov v katolíckej cirkvi, ktorých deklaratórny prístup k sexu určite nie je menej benevolentný ako ten u baptistov. Prax je však nezriedka iná... Na prípad incestu v Paderborne som poukázala preto, že sa jedná o rovnaké mesto a že ten prípad veľmi dobre ukazuje, aké dôležité je vzdelávania a scitlivovanie detí voči sexuálnemu zneužívaniu v rámci vlastnej rodiny, cirkvi či kdekoľvek inde. Okrem toho je tento prípad ilustráciou, kam až môže viesť nekontrolovaný náboženský fanatizmus zo strany rodičov a pocit neobmedzenej moci nad dieťaťom. Táto rodina rovnako držala svojich šesť detí izolovaných od sveta a v striktne kresťanskom rodinnom prostredí. Podľa správ v médiách sa otec dopúšťal opakovaného znásilňovanie dcéry, a to za pomoci matky s cieľom vyhnať z nej diabla. Tento svojvoľný "exorcizmus" prevádzal nielen klasickou sexuálnou formou, ale napr. i násilným zavádzaním kríža do intímnych častí dievčaťa. Hoci sa u spomínanej rodiny nejedná o baptistov, očividne sa - súdiac podľa použitia kríža - jedná o fanatických kresťanov škodiacich svojmim deťom. Ako ukazuje tento prípad, samotná viera teda nijako nezaručuje, že rodičia budú jej striktným presadzovaním v izolovanom rodinnom prostredí konať vždy v súlade s najlepším záujmom svojho dieťaťa.
Myslím, že spomenutie tohto prípadu je v danom kontexte podstatne menej demagogické ako Vaše prirovnanie Nemecka a antidiskriminačnej legislatívy ku komunistom. Táto legislatíva má za cieľ zabezpečiť rovnaký štandard ľudských práv pre všetkých ľudí, bez ohľadu na náboženstvo, rod/pohlavie, sexuálnu orientáciu a i. Je zrejmé, že práve toto Vám vadí; antidiskriminačná legislatíva a jej de facto uplatnenie v praxi totiž znemožňuje dogmatickým náboženským skupinám diskriminovať a utláčať iných.
Ak tu vôbec existuje nejaká paralela, tak je to skôr paralela komunizmu a dogmatického výkladu náboženstva - obe odmietajú ľudské práva a slobody (s výnimkou, keď sa to týka priamo ich a hodí sa im to do argumentácie) a snažia sa vnútiť svoje ideologické videnie sveta celej spoločnosti, či už formou mravoučného učenia cirkvi alebo morálneho kódexu budovateľa socializmu.
V závere Vášho listu ste ma vyzvali, aby som svoje slová podložila niečím iným ako „účelovou fabuláciou". Zároveň očakávate vraj moje verejné ospravedlnenie.
Dúfam, že som v predošlom texte dostatočne vyhovela Vášmu želaniu a podložila svoje slová ďalšími faktami a argumentami, ktoré si na základe odkazov môže každý čitateľ a čitateľka overiť (na rozdiel od Vašich tvrdení, ktoré neobsahujú žiadne dôveryhodné ani iné zdroje). Skrátka a dobre - v oboch Vami spomínaných prípadoch (Nemecko a veľká Británia) sa nejedná o prenasledovanie kresťanov kvôli ich viere, ale stíhanie kvôli porušovaniu platných zákonov týmito kresťanmi, odvolávajúc sa na svoju vieru. A to je podstatný rozdiel.
Nemecko poznám ako krajinu, ktorá dbá na dodržiavanie princípov ľudských práv a tolerancie, aj tej náboženskej. Na rozdiel od nás sa z vlastných dejín dokázali Nemci poučiť. Ak teda chcete ako politička KDH dávať niekomu lekcie z tolerantnosti, skúste si najskôr pozametať pred vlastným prahom a pozrieť sa, ako toleratne sa Vaši stranícki kolegovia a ideoví súputníci (a občas aj Vy) vyjadrujú napríklad o homosexuáloch a ako toleratne pristupujú k ich požiadavkám žiť svoj život podľa vlastného presvedčenia (napr. v manželstve). Kým v KDH automaticky očakávate, že spoločnosť bude tolerovať svojvoľné konanie na základe náboženského presvedčenia kresťanov, iným právo na toleranciu upierate.
Pani poslankyňa, skutočne nevidím dôvod, prečo by som sa Vám mala ospravedlňovať. Ste verejne činná osoba, platená aj z mojich daní. Je na Vás, akú formu a obsah prezentácie si zvolíte, ale v prípade takých kontroverzných a zavádzajúcich vyhlásení musíte byť pripravená aj na oponentúru. Alebo naozaj očakávate, že Vám ľudia slepo uveria a neoveria si tie skratkovito podané informácie? Medzi kázňou a politickým vyhlásením je predsa len nejaký ten rozdiel... Nakoniec, ešte vždy ma môžete zažalovať ako ste to urobili v prípade francúzskych novinárov.
Myslím však, že ak sa tu má niekto ospravedlniť, tak by ste to mala urobiť Vy Nemcom a verejne Vás k tomu vyzývam. Krajina, ktorá aktívne podporovala disidentov v boji proti komunizmu, si takúto demagógiu práve z Vašich úst určite nezaslúži.
Preto som osobne informovala nemeckú ambasádu o Vašich vyjadreniach na ich adresu.
S pozdravom
Oľga Pietruchová
* doplnené 21.00
