Interrupcie a právo (a ako si Lipšic strelil vlastný gól)

Európske právo Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach jasne stanovuje, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. Napr. v prípade Paton v. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel pokúsil zamedziť svojej tehotnej manželke prístup k interrupcii, tvrdiac, že ukončenie tehotenstva by porušilo právo plodu na život podľa článku 2. Komisia rozhodla, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody, pretože „Život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že ,nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.“ V prípade Vo v. Francúzsko (2004), na ktorého rozhodnutia údajne čakal aj náš ústavný súd, ESĽP opätovne odmietol rozšíriť právo na život aj pre plod. Sťažovateľka, ktorá pre omyl lekára potratila plod chceného tehotenstva, požadovala potvrdenie nároku plodu na právo na život a trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití. Súd zrekapituloval predošlé rozhodnutie chrániace právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru o ľudských právach a uzavrel že „nenarodené dieťa nie je považované za ,osobu‘ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú ,právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“. Súd objasnil, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by porušili Dohovor. Keďže v prípade Vo práva a záujmy tehotnej ženy neboli v rozpore s plodom, súd tiež pripustil, že štáty majú diskrečnú právomoc alebo určitú voľnosť vo vyhodnotení toho, či chrániť plod. Na druhej strane – poznamenajúc, že „neexistuje európsky súhlas o vedeckej a právnej definícii začiatku života“– súd odmietol zaobchádzať s plodom ako s „osobou“ dokonca aj vtedy, keď neexistuje rozpor s právami ženy. Namiesto toho – pretože „život plodu bol úzko spojený so životom matky a mohol byť chránený prostredníctvom nej“ - súd rozhodol, že Francúzsko nemalo podľa Dohovoru povinnosť postihovať konanie doktora ako formu zabitia. Rozhodnutie v prípade Vo znovu jasne potvrdzuje predchádzajúce rozhodnutia Európskej komisie a súdu, ktoré chránia základné právo ženy na bezpečnú interrupciu, pokiaľ jej práva a záujmy sú v rozpore s právami a so záujmami plodu. Z uvedených prípadov (a im podobných) teda jasne vyplýva, že ESĽP nikdy nepriznal plodu právo na život podľa článku 2 Európskeho dohovoru ani nedovolil, aby vyslovený záujem chrániť život plodu anuloval liberálny interrupčný zákon. Legislatíva a rozhodovanie iných štátov Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov rešpektujú voľbu žien počas prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva. Tento zákonný prístup implicitne prisudzuje právam žien väčšiu hodnotu než akémukoľvek nároku v mene plodu, charakterizovanému či už ako právo, alebo ochrana. Zo 46 členských štátov Rady Európy 40 dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez obmedzenia spočívajúceho v uvedení dôvodu alebo na základe rozsiahlych terapeutických dôvodov. Iba zopár štátov – Andora, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno – ponecháva prísne obmedzenia interrupcie, umožňujúce len úzku škálu terapeutických výnimiek. Národné súdy sa často venovali právnemu statusu plodu v kontexte zákona o prístupe k interrupciám. Rakúsky aj holandský ústavný súd zamietli podnet týkajúci sa „práv plodu“ na zmenu liberálnych zákonov tvrdiac okrem iného, že článok o práve na život by nemal byť interpretovaný s cieľom ochraňovať nenarodeného. V roku 1975 francúzsky Conseil Constitutionnel potvrdil francúzsky interrupčný zákon a bezvýhradne prijal názor, že plod nie je dieťa oprávnené na ochranu podľa francúzskej ústavy. Kým Ústavný súd Nemecka rozhodol, že interrupcia by mala zostať technicky nelegálnou, zároveň špecifikoval, že ak si tehotná žena zvolí interrupciu po tom, čo navštívila odborného poradcu, nemala by byť stíhaná. Nemecký súd uznal aj práva tehotnej ženy vrátane jej práva na slobodný rozvoj jej osobnosti (čl. 2 ods. 1 základného zákona) a jej právo na telesnú integritu a život (čl. 2 ods. 1 základného zákona) a ochranu jej dôstojnosti (čl. 1 základného zákona). Berúc do úvahy flexibilitu tohto zákona a jeho aplikáciu, práva plodu sú podriadené právam tehotnej ženy. Na základe tohto rozhodnutia prijal v roku 1995 Bundestag novelu zákona o asistencii tehotnej žene a rodinám uznávajúca interrupciu v prvých 12 týždňoch. Je paradoxom, že právny zástupca skupiny poslancov, napádajúci protiústavnosť slovenského interrupčného zákona Daniel Lipšic často argumentuje práve rozhodnutím nemeckého Najvyššieho súdu. Pritom vedome zamlčuje širší kontext ako i skutočnosť, že interrupcie sa v Nemecku legálne a beztrestne vykonávajú. Najvyšší súd USA v prelomovom rozhodnutí Roe v. Wade z roku 1973 výslovne rozhodol, že osobnosť závisí od narodenia, a preto plod nie je osobou oprávnenou na ústavnú ochranu. Najvyšší súd USA toto rozhodnutie – napriek enormnému politickému tlaku v posledných rokoch - znovu niekoľkokrát potvrdil, najnovšie v prípade Stenberg v. Carhart, v ktorom súd zrušil štátny zákon, ktorý zakazoval určité metódy interrupcie preto, lebo nezahŕňal ochrany zdravia žien. V kontexte občianskeho práva veľa štátov v USA uznáva občianskoprávnu žalobu pre ublíženie spôsobené plodu, ale tieto nároky obmedzujú na okolnosti, keď sa plod narodí živý. Všeobecná deklarácia ľudských práv (VDĽP) Pracovná skupina k VDĽP jasne zamietla verziu článku 1, ktorý bol navrhnutý špeciálne s cieľom udeliť plodom právo na život, a tým uznala, že medzinárodné ľudské práva sa začínajú narodením. Článok 1 sa začína základným vyhlásením: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne v dôstojnosti a právach.“ Slová „sa rodia“ boli v tomto článku použité úmyselne, aby odkazovalo na všetky osoby narodené živé a vyradilo plody. Právo na rovnosť a nediskrimináciu Uznanie postavenia plodu ako osoby v zmysle práva je v príkrom rozpore s právom žien na rovnosť a nediskrimináciu. Výbor Organizácie Spojených národov pre odstránenie diskriminácie žien (CEDAW) vydal jasné stanovisko: „Zákony kriminalizujúce lekárske výkony, ktoré potrebujú iba ženy, a trestajúce ženy, ktoré tieto procedúry podstúpili“ tvoria prekážku v primeranej zdravotnej starostlivosti pre ženy a ohrozujú právo na nediskrimináciu v oblasti zdravia a ochranu práva žien na rovnosť podľa článku 2 Dohovoru o odstránení diskriminácie žien (CEDAW). Obmedzenie práva na interrupcie má mnohoraký diskriminačný dosah. Zdravotnými následkami neprofesionálne vykonanej interrupcie trpia iba ženy, rovnako ako fyzickými a psychickými účinkami donosenia nechceného plodu do termínu pôrodu a bremenami súvisiacimi s vychovávaním dieťaťa. Okrem toho základná schopnosť robiť dôležité rozhodnutia o živote a sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania ako základné komponenty slobody a ľudskej dôstojnosti, sa v takomto prípade odopierajú iba ženám. Ak zákon núti ženu pokračovať v nechcenom tehotenstve, v konečnom dôsledku sa od nej požaduje zachrániť plod za okolností, za ktorých by sa to od nikoho iného nepožadovalo. Zákon ju núti obetovať jej telesnú integritu, zdravie a život s cieľom poskytnúť život zachraňujúcu pomoc, akú nevyžaduje od iných, dokonca ani v prípade už narodenej ľudskej bytosti. Povinnosť zachrániť by mohla vzniknúť tam, kde existuje osobitný vzťah. Napriek tomu, dokonca ani vo vzťahu rodiča a už narodeného dieťaťa, neexistuje dôvod na vznik právnej povinnosti „angažovať sa v riskantných záchranách“. Spoločnosť síce môže očakávať od človeka pozorujúceho topiace sa dieťa, aby volal o pomoc, ale nepožaduje od neho – či už od cudzej osoby, alebo rodiča – skočiť do vody a riskovať vlastný život, aby ho zachránil. Členovia rodiny môžu dobrovoľne darovať orgány na záchranu života, ale zákon nenúti rodiča alebo príbuzného podstúpiť čo i len malú operáciu na záchranu svojho dieťaťa. Takúto záchranu možno poskytnúť iba dobrovoľne. Tehotenstvo a pôrod dieťaťa sú na fyzickej úrovni vysoko riskantnou záchranou – zahŕňajú obrovské telesné zmeny a závažné dočasné nefunkčnosti a bolesti. Tehotenstvo znamená často nepredvídateľné riziká vzniku trvalých zdravotných následkov vrátane stálej bolesti, straty reprodukčnej schopnosti až smrti. Reštriktívne interrupčné zákony by túto obrovskú obetu vynucovali od žien a jedine od žien a tým odmietali ženám rovnaký rešpekt k ich životu, telesnej integrite a dôstojnosti, na ktoré majú ako plnohodnotné ľudské bytosti právo. Ako medzinárodné ľudskoprávne zmluvné orgány uznávajú, reštriktívne interrupčné zákony diskriminujú chudobné, marginalizované a bezmocné ženy. Chudobné a mladé ženy si nemôžu dovoliť drahé tajné a bezpečné interrupcie, preto svoje zdravie, plodnosť a sexualitu ohrozujú komplikáciami z neprofesionálne vykonaného zákroku a neúmerne ohrozujú svoj život. Právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva Rozhodnutie priviesť dieťa na svet je také závažné, že sa dá považovať za otázku svedomia. Preto sa medzinárodná ochrana vzťahuje aj na slobodnú voľbu ľudskej reprodukcie, ako aj na prístup k službám potrebným na vykonanie tejto voľby. Uplatňovanie svedomia môže byť založené na náboženskom učení, ktoré odporuje právu na rozhodnutie alebo ho zvýhodňuje, alebo môže byť založené na rozhodnutí urobenom na základe svedomia nezávisle od náboženského učenia či viery. Výbor pre ľudské práva sa jasne vyjadril, že toto právo zahŕňa aj právo byť oslobodený od vládneho nátlaku dodržiavať zákony, ktoré boli vytvorené na to, aby najmä odrážali alebo potvrdili náboženské doktríny. Ak sú zákony obmedzujúce prístup k službám reprodukčného zdravia ovplyvnené určitou náboženskou vierou, potom odopierajú slobodu náboženstva, svedomia a myslenia tým, ktorí sa nehlásia k tejto viere vo všeobecnosti, a tým, ktorí veria, že bezpodmienečne sledovať toto presvedčenie je v danom prípade nevhodné. Preto takéto zákony zakladajú štátne donútenie konať v súlade s náboženským presvedčením určitej skupiny. Slovenské právo Slovenský zákonodarca znovu potvrdil, že život sa začína narodením, prijatím zákona o rodine. Ten uznáva ako právnu matku dieťaťa biologickú matku, ktorá dieťa porodila(„Matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila.“) a nie darkyňu vajíčka, ktorá poskytla vajíčko a bola teda pritom v momente počatia. V dôvodovej správe k zákonu, predkladanej Ministerstvom spravodlivosti SR, sa vyslovene uvádza: „... v záujme právnej istoty zákon jednoznačne definuje matku ako ženu, ktorá dieťa porodila. V rámci rímsko-germánskej vetvy európskeho civilného práva, ku ktorej patríme, sa neprikladá význam inej právnej udalosti, ale výlučne porodeniu dieťaťa.“ Ak by ale život vznikal počatím a bol definovaný jedinečnou chromozonálnou výbavou, ako to odporcovia interrupcií a samotný Lipšic tvrdia, musela by byť matkou tá žena, ktorej výbavu plod má a ktorá bola pri „vzniku života“. Samotné Ministerstvo spravodlivosti SR pod vedením vtedajšieho ministra Lipšica teda nepriznávalo momentu počatia nijakú právnu relevanciu a potvrdilo moment narodenia ako jedinú právnu udalosť. Ostáva len dúfať, že na to pri vystúoení pred plénom ÚS nezabudne. Zdroje: Spracované na základe právnej analýzy vykonanej Centrom pre reprodukčné práva, New York, USA a Právnickej fakulty City University of New York, USA Zbierka zákonov č. 36/2005, zákon z 19. januára 2005 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 82 (1). Dôvodová správa k návrhu zákona o rodine. Ministerstvo spravodlivosti SR: 2004. TNky.sk - O interrupciách v septembri, 27.8.2007