Keď môže vychovávať dieťa jedna žena sama, prečo by nemohli spolu dve?
Na Slovensku sa v súčasnosti každé štvrté dieťa rodí mimo manželského vzťahu (čo nemusí znamenať, že jeho rodičia netvoria pár). Rozvodovosť dlhodobo stúpa a na sto sobášov pripadá dnes takmer štyridsať rozvodov. Nespočetné množstvo rodičov - spravidla žien - vychováva svoje deti samo. Nik sa už nad tým nepozastavuje, nikto slobodné matky (našťastie) verejne nepranieruje a nikto sa deťom slobodných matiek alebo z rozvedených manželstiev neposmieva. Teda - už nie...
Situácia jednorodičovských rodín napriek tomu nie je veľmi ružová. Často sa potácajú na hranici sociálnej existencie a chudoby a neraz i pod ňou. Neplatenie výživného je na Slovensku najčastejší trestný čin a jeho vymožiteľnosť je mizerná. A tak sa tisícky žien denne samé boria s existenčnými problémami a snažia sa pritom vychovávať svoje deti čo najlepšie. Akosi sme si na to zvykli a ani nás to už nezaujíma. Človek znesie všetko a žena zvlášť... a nikoho nenapadne povedať, že jedna žena by nemala vychovávať dieťa, pretože to nie je prirodzené, pretože mu bude chýbať mužský vzor.
A čo dve?
To je už iná káva. Výchova detí homosexuálnym párom je u nás politické tabu. Aj keď sa niektorí odvážni politici - a hlavne političky - pod tlakom otázok vyslovia niekedy zmierlivo na adresu možnosti nejakej formy registrovaného partnerstva (nemusí to vraj ani byť osobitný zákon), o možnej spoločnej výchove resp. adopcii detí som doteraz počula hovoriť iba Moniku Beňovú. Je zrejmé, že európsky Zeitgeist sa na nej pozitívne prejavil. Navyše, nemá veľmi čo stratiť a hlavne necíti potrebu schovávať svoje názory za neurčité formulácie typu lenabysomnikohonenaštvala.
Za to hlasov proti je neúrekom. Homosexuálne registrované partnerstvá či - nedajbože - manželstvá by vraj ohrozili tradičnú rodinu. Tak sa pýtam: ako môže homosexuálny pár žijúci v nejakej legalizovanej forme zväzku ohroziť iný heterosexuálny pár žijúci v tradičnom manželstve? Budú im večer chodiť strašiť pod okno, vykrikovať oplzlé slová a rušiť harmonický hetero-manželský život? Alebo heterosexuálna rodinka skolabuje pri pohľade na dvojicu gejov vychádzajúcich zo sobášnej siene? Oberú ich vari lesby o daňové úľavy alebo prídavky na deti? Jednoducho - nerozumiem.
Aha, ešte je tu naša kresťansko-židovská tradícia, údajné to korene našej civilizácie. Lenže tá je postavená nielen na tom, ale aj na rímskom práve a gréckej demokracii, ktoré väčšinou s homosexualitou problém nemali, naopak.
A samozrejme - je tu ešte Biblia! A tá homosexuálny styk stavia na úroveň obcovania so zvieraťom. Iste, ale keby sme sa jej mali doslova držať, tak by otroctvo, trest smrti, zabíjanie ľudí inej viery a náboženské vojny boli dodnes bežnou praxou. Navyše, v sekulárnom štáte by toto nemal byť argument.
Argumenty proti registrovanému partnerstvu v podstate stoja na vode. Ak sa tvárime ako moderná spoločnosť, založená na demokracii a princípoch rešpektovania ľudských práv bez diskriminácie, neexistuje dôvod, prečo by sme nemali homosexuálnym párom zabezpečiť nejakú legálnu formu zväzku. Ak tie práva berieme doslova, musíme im umožniť rovnakú formu - teda manželstvo, a to so všetkými právami i povinnosťami.
Tragédiou tejto spoločnosti je však, že o právach menšiny rozhoduje väčšina. Iste, demokracia je skvelá vec, ale v tomto bode zlyháva. Politici a političky spravidla nikdy neboli v situácii menšín, o ktorých rozhodujú, a tak im chýba aspoň elementárne pochopenie situácie napr. homosexuálnych párov. Úsudky si tvoria spravidla na stereotypných predstavách a tvrdeniach, podmienených ideologickým pohľadom na vec. Navyše, dôležitejšie ako ľudské práva sú pre nich voličské hlasy. A tak menšine nezostáva nič iné ako lobovať, prosíkať, robiť v požiadavkách kompromisy kompromisov a dúfať, že svitne na lepšie časy. Nuž, zatiaľ to vyzerá na Slovensku na hlbokú tmu.
Vymierame!
Kričia často naši mravokárci a pranierujú sebecké ženy, ktorým sa nechce rodiť deti. Ak by ale chcela mať dieťa lesbická žena alebo pár, a ani jedna z nich nemá chuť zatnúť zuby a nechať sa oplodniť tradičným spôsobom, na asistovanú reprodukciu nemá právo. Aj keby si tento zákrok zaplatila v plnom rozsahu, jednoducho jej ho nesmú vykonať, kým nepredloží nejaký oštempľovaný papier dokazujúci, že ako slušná žena žije v heterosexuálnom vzťahu. Darovanie života, to toľko ospevované poslanie ženy, nie je skrátka lesbám u nás súdené.
Podobne je to pri adopcii - hoci v detských domovoch sú tisícky detí, mravokárci zubami-nechtami bránia možnosti, aby si homosexuálne páry mohli spoločne adoptovať dieťa. Iste, môže sa o to pokúsiť jedna resp. jeden z nich a podľa rozhodnutia ESĽP im ho nemôžu z dôvodu sexuálnej orientácie teoreticky odmietnuť. Prax je však iná.
Prvoradý je vždy záujem dieťaťa. To potrebuje lásku a rodinnú atmosféru, ktorá nezávisí od pohlavia rodičov. Naivné predstavy o tom, ako život v homosexuálnej rodine môže dieťaťu ublížiť, nie sú podložené žiadnymi faktami. Tvrdenia, že by sa takýmto deťom mohli iné vysmievať, sú tiež irelevantné. Jednoducho treba vychovávať deti k tolerancii voči rôznorodosti a inakosti - ak nebudú doma od rodičov počuť vyjadrenia o teplošoch a buzerantoch, nemajú prečo vysmievať sa spolužiačke, že má dve mamy. O tom, že to funguje, hovorí aj spomínaná zmena správania sa voči deťom z rozvedených rodín.
Neviditeľná menšina z neviditeľnej menšiny
Na Slovensku žije veľké množstvo lesbických párov, ktoré spoločne vychovávajú biologické dieťa resp. deti z predchádzajúcich heterosexuálnych vzťahov. Tieto ženy sa boja vyjsť na verejnosť, boja sa hlasného kriku a ostrých prstov samozvaných mravokárcov, pre ktorých je takáto rodina neprijateľná, nepredstaviteľná a dokonca škodlivá. Takáto rodina narúša ich zaškatuľkovaný poriadok sveta, rozviruje ich pokojnú hladinu stereotypov a predsudkov, na ktorej sa svojou Noemovou archou plnou mravnosti a morálnosti plavia vpred k svetlejším zajtrajškom.
Napriek spoločenskému tabu tieto rodiny existujú a fungujú - často krát lepšie a harmonickejšie ako tradičné heterosexuálne rodiny. Poviete si možno - no a? Nech si teda fungujú, čo ma je po nich? Nikto im to vyslovene nezakazuje, tak čo chcú? Nech nám dajú pokoj a my dáme pokoj im. Budeme sa blahosklonne tváriť, že neexistujú.
Fajn. Život však vie byť krutý... predstavte si situáciu, že takýto pár žije spolu roky a dieťa miluje svoju matku i jej partnerku úprimnou detskou láskou. Je mu dobre v rodine, aj keď táto nezdieľa podľa väčšiny spoločnosti právo sa za ňu považovať. Podstatné sú ale záujmy dieťaťa a to, aby bolo šťastné, aby malo lásku a podporu, ktorú každé dieťa potrebuje. A v takejto rodine ho má. Život však vie byť krutý... predstavme si, že biologická matka dieťaťa zomrie. Rakovina, dopravná nehoda, iná choroba... mladí ľudia zomierajú denne. Čo sa potom stane s dieťaťom? Ak sa objaví biologický otec, bez problémov ho dostane, aj keby sa roky oň nestaral. Tá druhá žena, tá druhá mama, nemá naň absolútne žiadne právo. Hoci sa môže pokúsiť o adopciu alebo o pestúnsku starostlivosť ako blízka osoba, nie je zďaleka isté, či sa jej to podarí. A tak dieťa prichádza nielen o matku, prichádza aj o zvyšok svojej rodiny, o svoj domov. Jeho trauma zo smrti matky, ktorá je pre dieťa už dostatočne ťažká a zložitá, sa znásobuje. Rovnako to patrí pre partnerku - nestratí len najbližšieho človeka, ktorého mala, ale aj dieťa, ktoré milovala.
Aká je to spoločnosť, ktorá dokáže pripustiť takúto krivdu?
