Výbor a diskriminovaní muži?
Pán Tinka – podobne, ako pred ním už iní aktivisti za práva otcov – spochybňuje legitimitu výboru, pretože vraj “je tam 30 funkčných miest pre občiansku spoločnosť, z nich však až 28 obsadili reprezentantky feministických hnutí.” Ak už si pán Tinka sám nenaštudoval, ako výbor vznikal, dovolím si mu to pripomenúť týmto spôsobom a verejne.
Dňa 11. júla 2011 vyhlásil vtedajší minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR verejnú výzvu na podávanie nominácií do výboru za mimovládne organizácie a občiansku spoločnosť. Nakoľko výbor nie je diskusným fórom trhového typu, ale odborným poradným orgánom rady vlády, podmienkou nominácie do výboru bola preukázaná odbornosť v oblasti ľudských práv a rodovej rovnosti. Na výzvu sa prihlásili celkom 2 muži (slovom: dvaja), jeden z toho zastupoval práva otcov (vtedy to ešte nebol pán Tinka). Obaja boli akceptovaní, hoci ten nemenovaný nespĺňal požadované podmienky odbornosti.
Keďže záujmom a všeobecne deklarovanou potrebou je zapájať mužov do presadzovania rovnosti mužov a žien, bola mu účasť vo výbore umožnená. Čoskoro sa však ukázalo, že chýbajúcu odbornosť nahradzoval tento pán provokatívnymi výstupmi, ktorými dokázal rozbiť celé rokovanie a z vecnej diskusie urobiť skôr niečo na spôsob tragikomédie. Nakoniec sa po dvoch zasadnutia účasti vo výbore vzdal a pán Tinka požiadal o jeho nahradenie. Hoci ani pán Tinka nenapĺňal požiadavku odbornosti a 5 ročnej praxe v rodovej rovnosti, opätovne mu to bolo v záujme rozšírenia diskusie umožnené. História sa však opakuje a na ostatnom zasadnutí výboru pán Tinka, bez akýchkoľvek dôkazov a vecných argumentov, začal spochybňovať závažnosť problematiky násilia na ženách. Svoje tvrdenie podložil výrokom nemenovaného českého psychológa, ktorý vraj pracuje s takýmito ženami a zo 100 prípadov si v 99 ženy násilie vymysleli.
Podotýkam, že vo výbore sedia ľudia, ktoré sa téme postavenia žien venujú desaťročie a sú u nás najlepšími odborníkmi a odborníčkami v danej téme. Sedia tam ženy, ktoré pracujú v krízových poradniach a denne riešia často beznádejné a frustrujúce prípady žien a ich detí, ktorých bezpečnosť a často život je ohrozovaný zo strany toho, kto by ich mal milovať a chrániť. Tieto ženy poznajú prípady, ktoré skončili tragicky, kvôli nečinnosti zodpovedných a ľahostajnosti okolia. A týmto ženám s dlhoročnou skúsenosťou chcel pán Tinka nahovoriť, že táto agenda vlastne neexistuje… Samozrejme, že reakcia nedala na seba dlho čakať. Tak, ako má pán Tinka právo vyjadriť svoj názor, majú ho právo vyjadriť všetci členovia a členky výboru. Že s ním mnohé nesúhlasili, nebude asi náhodou. Podotýkam, že ak pán Tinka spochybňuje relevantnosť výskumov k násiliu na ženách, už kvôli objektivite by sa mohol pozrieť aspoň na policajné štatistiky. Z nich vyplýva, že muži páchajú násilie v intímnych vzťahoch desaťkrát častejšie ako ženy.
Že by mali aj policajti nesprávnu metodiku, pán Tinka?
Rovnako otáznym je tvrdenie o tom, že krízové centrá pre deti nemajú dosť práce a klientov a potrebujú umelo fabrikovať prípady. Keby sa pán Tinka zúčastnil napr. zasadnutia Výboru pre deti a mládež, vypočul by si asi rovnako kritické postoje od tých, ktorí sa téme týrania a zanedbávania detí venujú. Na čo je teda dobrý takýto spôsob spochybňovania závažných problémov spoločnosti? Teda, okrem sebaprezentácie...
Základnou otázkou však ostáva, prečo je pre aktivistov za práva otcov domáce násilie na ženách a deťoch povestným červeným súknom? Veď ide o dve témy, ktoré naoko spolu súvisia len veľmi málo.
Alebo?
Práva otcov a rodová rovnosť
K téme porozvodovej starostlivosti sa dnes vyjadruje množstvo organizácií a neustále vznikajú nové. Keď sa však pozrieme na ich pozadie, nájdeme stále rovnaké mená. (Paradoxom je, že práve takýto typ organizácií pán Tinka vo svojom nedávnom blogu kritizoval nazývajúc aktivistov rakovinou spoločnosti a kritizujúc, že „nikto nikdy ani tak neočakáva odborné a argumentačne vyvážené diskurzy, ako skôr fabulovanie dramatických príbehov.“ Podobnosť s rozhovorom čisto náhodná?)
Kým v zahraničí existujú bežne mužské organizácie, hovoriace o aktívnom otcovstve, u nás sa diskusia zužuje len na porozvodovú starostlivosť. Keby si však aktivisti za práva otcov aspoň troche naštudovali moderné prístupy k rodovej rovnosti, museli by rýchlo zistiť, že práve nimi tak nenávidené feministky sú tie, ktoré najhlasnejšie kritizujú usporiadanie spoločnosti založené na rodových stereotypoch a striktnej deľbe práce medzi mužom a ženou. Sú to práve ony, ktoré najhlasnejšie volajú po rodovo citlivej výchove a potrebe zapájania otcov do starostlivosti o deti. Pravda, do starostlivosti od narodenia, nie až po rozvode.
Je teda prinajmenšom paradoxné, že namiesto hľadanie konštruktívnej diskusie sa ozývajú iba agresívne útoky a namiesto prípadných spojencov sú vyrábaní nepriatelia. Osobne som po nedávnej diskusii zažila skúsenosť, keď boli moje slová účelovo vytrhnuté z kontextu a manipulatívne použité proti mne spôsobom, ktorý skôr pripomínal povestný hon na čarodejnice ako snahu o pragmatickú diskusiu a hľadanie riešenia.
V celom tom virvare mi však stále nikto neodpovedal na základnú otázku: ak porozvodová starostlivosť o deti vyzerá tak, ako u nás, ak sú otcovia znevýhodňovaní v prístupe k deťom; ak primárna starostlivosť zostáva – rovnako ako v manželstve – stále na matkách a ak je súčasne nesporné, že moc v tejto krajine mali a majú v rukách muži, prečo je situácia taká aká je? Prečo ju muži, disponujúci takmer absolútnou mocou, celé desaťročia systém nezmenili?
Nie je to náhodou preto, lebo valnej väčšine to tak jednoducho vyhovuje?
PS: Čo chýba v profile pána Tinku (doplnené 7.2. o 15 hod)
Článok v Plus 7 dní o Jozefovi T.
Novinár obral Ruska o 5 miliónov Sk!
