Mám podozrenie - ba som si istý - že existuje množstvo ľudí, ktorých vychovali v jednom alebo druhom náboženstve a sú v ňom nešťastní, neveria mu alebo ich trápi zlo vykonané v jeho mene; ľudí, ktorí cítia neurčitú túžbu vymaniť sa z náboženstva svojich rodičov. Chceli by to urobiť, ale neuvedomujú si, že táto možnosť existuje. Ak ste jeden z nich, je táto kniha pre vás. Jej účelom je zobudiť vedomie, uvedomiť si skutočnosť, že byť ateistom je realistická ašpirácia, a k tomu odvážna a nádherná. Môžete byť ateistom, ktorý je šťastný, vyrovnaný, morálny a intelektuálne uspokojený. To je moje prvé posolstvo na prebudenie vedomia. Mám v pláne ešte tri, o ktorých bude reč neskoršie.
V januári 2006 som na Štvrtom kanáli Britskej televízie moderoval dvojdielnu dokumentáciu s názvom Korene všetkého zla?(Root of All Evil). Ten názov sa mi od začiatku nepáčil. Náboženstvo nie je koreňom všetkého zla, pretože jedna vec nikdy nie je koreňom všetkého zla. Bol som však nadšený reklamou Štvrtého kanálu v celoštátnych novinách. Bola to panoráma manhattanských mrakodrapov s titulkom „Predstavte si svet bez náboženstva." Aké tu boli súvislosti? Pozornosť pútali dvojičky Svetového obchodného centra.
Predstavte si, s Johnom Lennonom, svet bez náboženstva. Predstavte si, že neboli samovražední teroristi s bombami za pásom, nebol jedenásty september, nebolo siedmeho siedmy (bombový útok na londýnsky transportný systém 7. júla 2005 - pozn. prekl.), neboli križiacke ťaženia, ani pohony na čarodejnice, ani gunpower plot (neúspešné sprisahanie anglických katolíkov proti kráľovi Jakubovi I. - pozn.prekl.), ani rozdelenie Indie, ani izraelsko-palestínske vojny, ani srbsko-chorvátsko-moslimské masakry, ani prenasledovanie Židov ako „vrahov Krista", ani „nepokoje" v Severnom Írsku, ani zabíjania pre „česť rodiny", ani ligotavo naobliekaní bouffant haired vlasatí televízni kazatelia, šklbajúci o peniaze naivných ľudí („Boh si praje, aby si dával, kým to pocítiš."). Predstavte si, že niet talibancov, ktorí vyhadzujú do vzduchu starodávne sochy, že sa verejne nepopravujú bohorúhači, že sa nebičuje ženská koža zato, že sa z nej odhalil jeden centimeter. Práve ma informuje kolega Desmond Morris, že úžasná pieseň Johna Lennona sa v Amerike reprodukuje s vynechaním vety „a ani náboženstva niet". Jedna verzia má dokonca drzosť zmeniť to na „a s jedným náboženstvom".
Možno si myslíte, že rozumným stanoviskom je agnosticizmus a že ateizmus je rovnako dogmatický ako náboženská viera. Ak je to tak, dúfam, že 2. kapitola zmení váš názor a presvedčí vás, že „predpoklad Boha" je vedecká hypotéza o vesmíre, ktorú treba analyzovať práve tak skepticky ako ktorúkoľvek inú. Možno vás učili, že filozofi a teológovia predložili presvedčivé dôvody pre vieru v existenciu Boha. V tom prípade sa tešte na 3. kapitolu, „Argumenty pre vieru v Boha" - sú presvedčivo slabé. Možno si myslíte, že Boh musí existovať, lebo ako inakšie by bol mohol vzniknúť svet? Ako inakšie by mohol existovať život, a to v celej svojej bohatej rozličnosti, keď každý druh (živočíchov a rastlín) na počudovanie vyzerá, ako by bol osobitne navrhnutý? Ak rozmýšľate takýmto spôsobom, objasní vám 4. kapitola „Prečo skoro iste niet Boha". Ďaleko od poukazovania na dizajnéra, ilúzia dizajnu živého sveta sa vysvetľuje úsporne a so zničujúcou eleganciou darvinovským prírodným výberom. A hoci sa prírodný výber obmedzuje na vysvetlenie živého sveta, navrhuje nášmu mysleniu pravdepodobnosť vysvetľovacích „žeriavov" aj na pochopenie samotného vesmíru. Sila žeriavov typu prírodný výber je druhý z mojich štyroch budičov vedomia.
Možno si myslíte, že boh alebo bohovia musia existovať, pretože antropológovia a historici hlásia, že každú ľudskú kultúru ovládajú veriaci. Ak sa vám to vidí presvedčivé, prečítajte si prosím 5. kapitolu, „Korene náboženstva", kde sa vysvetľuje, prečo je viera taká všadeprítomná. Alebo si myslíte, že náboženskú vieru potrebujeme, aby sme mali odôvodnenú morálku? Potrebujeme Boha, aby sme boli dobrí? Čítajte prosím 6. a 7. kapitolu a uvidíte, prečo to nie je pravda. Máte sympatie k náboženstvu ako dobrej veci pre svet, hoci sám ste vieru stratili? Ôsma kapitola vás pozve zaoberať sa problémami, pri ktorých náboženstvo nie je takou dobrou vecou pre svet.
Ak sa cítite lapený do pasce náboženstva svojej mladosti, bude dobre spýtať sa sám seba, ako k tomu došlo. Odpoveď obyčajne znie, že to bol nejaký spôsob detskej indoktrinácie. Ak ste vo všetkom náboženský, potom je drvivo pravdepodobné, že máte náboženstvo svojich rodičov. Keby ste sa boli narodili v Arkansase, mysleli by ste si, že kresťanstvo má pravdu a islam sa mýli; pritom viete, že by ste si mysleli opak, keby ste sa boli narodili v Afganistane.
Celá otázka detstva a náboženstva je predmetom 9. kapitoly, kde sa spomína aj môj tretí budič vedomia. Feministkou to trhne, keď počuje „on" miesto „ona", „mužský" miesto „ľudský". Chcem, aby to každým trhlo, keď počuje výraz „katolícke" či „moslimské" dieťa. Ak chcete, hovorte o „dieťati katolíckych rodičov". A ak počujete niekoho hovoriť o „katolíckom dieťati", zastavte ho a zdvorilo ho upozornite, že deti sú príliš mladé, aby pochopili, aké je ich politické a ekonomické presvedčenie. Keďže mojím cieľom je budenie vedomia, neospravedlňujem sa, že o tom hovorím aj v tomto predhovore, aj v 9. kapitole. O tom sa nedá hovoriť príliš často. Poviem to znova: Toto nie je moslimské dieťa, toto je dieťa moslimských rodičov. Toto dieťa je príliš mladé, aby mohlo vedieť, či je moslim alebo niečo iné. Neexistuje niečo ako moslimské dieťa. Neexistuje niečo ako kresťanské dieťa.
Kapitoly 1 a 10 otvárajú a zatvárajú knihu, každá svojím spôsobom vysvetľujúc, ako môže správne pochopenie veľkoleposti skutočného sveta vyplniť inšpiračnú rolu, ktorú si v dejinách - neoprávnene - uzurpovalo náboženstvo.
Mojím štvrtým budičom vedomia je hrdosť ateistu. Byť ateistom nie je nič, za čo by sa bolo treba ospravedlňovať. Naopak, je to niečo, načo treba byť hrdý, pretože sa čelom staviame voči vzdialeným horizontom, pretože ateizmus temer vždy znamená zdravú nezávislosť mysle, áno, zdravú myseľ. Je veľa ľudí, ktorí v hĺbke svojho srdca vedia, že sú ateisti, ale neopovažujú sa povedať to vo svojich rodinách, ba niekedy ani pripustiť to sami sebe. Čiastočne je to preto, lebo výraz „ateista" sa oddávna budoval ako strašné a hrozné označenie. V 9. kapitole podávam tragikomický príbeh divadelnej herečky Julie Sweeneyovej o reakcii jej rodičov, keď sa z novín dozvedeli, že sa stala ateistkou. Boli by sa zmierili s tým, že neverí v Boha, ale stať sa ateistkou! ATEISTKOU! (mamin hlas sa zmenil v hlasitý výkrik).
Na tomto mieste sa musím obrátiť osobitne na amerických čitateľov, pretože nábožnosť v dnešnej Amerike je čosi naozaj pozoruhodného. Čo je to? Právnička Wendy Kaminerová len nepatrne preháňala, keď povedala, že smiať sa z náboženstva je také riskantné, ako zapáliť americkú zástavu v Hale Americkej légie[1]. Ateisti majú v dnešnej Amerike také postavenie, ako mali u nás homosexuáli pred päťdesiatimi rokmi. Dnes, po prejdení hnutia Hrdých gayov, je u nás (v Anglicku - pozn.prekl.) pre homosexuála možné, čo aj nijako nie ľahké, že bude zvolený do verejnej funkcie. V roku 1999 zisťoval Gallupov ústav verejnej mienky, či by ľudia hlasovali pre inakšie rovnako kvalifikovanú osobu, keby bola žena (95 % áno), rímsko-katolíčka (94 %), Žid (92 %), čierny (92 %), mormón (79 %), homosexuál (79 %) alebo ateista (49 %). Z toho vidieť, akú dlhú cestu máme pred sebou Ale ateistov je o hodne viac, najmä medzi vzdelanými ľuďmi, ako si mnohí uvedomujú. Tak to bolo už v 19. storočí, keď John Stuart Mill mohol konštatovať: „Svet by žasol, keby vedel, koľkí z jeho najsvetlejších ozdôb, z jeho aj v ľudovom ponímaní múdrosti a cnosti najdôstojnejších reprezentantov, sú vo veciach náboženstva úplní skeptici."
Toto tvrdenie platí dnes ešte viac a dôkazy o tom prinášam v 3. kapitole. Jednou z príčin, prečo toľkí ľudia neberú na vedomie ateistov, je aj to, že mnohí z nás - ateistov - sa zdráhajú „prejaviť sa". Snívam o tom, že táto kniha pomôže niektorým ľuďom „vyjaviť sa" (comming out). Presne tak ako v prípade hnutia gayov, čím viac jednotlivcov sa vyjaví, tým ľahšie bude pre ďalších pripojiť sa k nim. Možno existuje kritická masa pre začatie reťazovej reakcie.
Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že v USA je viac ateistov a agnostikov ako Židov, ba dokonca viac ako mnohých ostatných náboženských skupín. Na rozdiel od Židov, ktorí majú notoricky jednu z najúčinnejších loby v USA, a od evanjelikálnych kresťanov, ktorí majú najväčšiu politickú moc, ateisti a agnostici nie sú organizovaní a preto majú na spoločnosť temer nulový vplyv. Pokusy o organizovanie ateistov boli prirovnané k pokusom chovať v hlúčku mačky, lebo majú ako tieto vlastnosť myslieť nezávisle a nepodriaďovať sa autorite. Dobrý prvý krok bude vybudovať kritickú masu ateistov, odhodlaných vyjaviť sa, čo dodá iným odvahu tiež tak urobiť. Aj keď sa nedajú chovať v skupinách, v dostatočnom počte narobia mačky veľa hluku a nemožno ich ignorovať.
Výraz „dezilúzia" v mojom nadpise (dalo by sa povedať aj „sklamanie", „klamná", „bludná" či „falošná" predstava, možno aj „vytriezvenie" - pozn. prekl.) znepokojil niektorých psychiatrov, ktorí ho považujú za odborný výraz, ktorému sa nemá dávať nový význam. Traja mi navrhli špeciálny technický výraz pre náboženskú falošnú predstavu, a to „relúziu"[2] (v zmysle náboženskú, religióznu predstavu - pozn.prekl.). Možno sa raz ujme. Momentálne sa pridŕžam „dezilúzie" a musím vysvetliť prečo. Penguinov Slovník angličtiny (Penguin English Dictionary) definuje dezilúziu ako „falošnú predstavu alebo dojem". Prekvapuje, že ilustratívna citácia slovníka pochádza od Phillipa E. Johnsona, ktorý napísal: „Darvinizmus je história oslobodenia ľudstva od delúzie, že jeho osud kontroluje vyššia moc, ako je on sám." Môže to byť ten istý Phillip E. Johnson, ktorý dnes vedie v USA ťaženie kreacionizmu proti darvinizmu? Veruže je, a dá sa vidieť, že citácia je vyňatá z kontextu. Dúfam, že skutočnosť, že som to uznal, neujde pozornosti, pretože takáto slušnosť nesprevádzala početné kreacionistické citácie mojich výrokov, úmyselne a zavádzajúco vyňaté zo súvislostí. Nech mal Johnson akýkoľvek úmysel, pod jeho vetu sa rád podpisujem. Slovník programu Microsoft Word definuje delúziu ako „pretrvávajúcu falošnú predstavu napriek silným protirečivým dôkazom, a to osobitne ako príznak psychiatrických porúch". Prvá časť tejto vety perfektne sedí pre náboženskú vieru. Či je príznakom psychiatrickej poruchy, to sa prikláňam k názoru Roberta M. Pirsiga, autora knihy Zen a umenie údržby motorbicykla (Zen and the Art of Motorcycle Maintenance), kde hovorí: „Keď trpí na delúziu jedna osoba, volá sa to pomätenosť. Keď trpia na delúziu mnohí ľudia, volá sa to náboženstvo."
Ak táto kniha splní moje očakávania, pobožní čitatelia pri jej otvorení sa stanú ateistami pri jej zatvorení. Aký namyslený optimizmus! Je samozrejmé, že pravoverní veriaci sú imúnni voči všetkým argumentom, keďže majú odolnosť budovanú indoktrináciou v detskom veku metódami, ktoré dozrievali storočia (či už na podklade evolúcie alebo dizajnu). Medzi účinnými imunizačnými postupmi je aj naliehavé varovanie pred čo aj len otvorením takejto knihy, ktorá je celkom iste dielom diabla. Verím však, že medzi nami je veľa ľudí s otvorenou mysľou: ľudí, ktorých detská indoktrinácia nebola dosť zákerná alebo pre iné príčiny „nezabrala"; možno bola ich vrodená inteligencia dosť silná, aby ju prekonala. Také slobodné duše potrebujú len nepatrné povzbudenie a zbavia sa omylu náboženstva. Prinajmenšom dúfam, že nikto, kto túto knihu čítal, nebude môcť povedať: „Nevedel som, že môžem."
Za pomoc pri príprave tejto knihy som vďačný mnohým kolegom. Nemôžem ich všetkých vymenovať, ale patrí medzi nich môj literárny agent John Brockman a moji vydavatelia Sally Gaminarová (za Transworld) a Emon Dolan (za Houghton Mifflin), ktorí obidvaja čítali túto knihu s citlivosťou a inteligentným porozumením; prispeli užitočnou zmesou kriticizmu a rady. Ich srdečná a nadšená viera v túto knihu pôsobila na mňa veľmi povzbudivo. Gillian Somerscalesová sa konštruktívnymi návrhmi a starostlivými opravami starala o prepisy. Iní, čo posudzovali rozličné koncepty a zaslúžia si moju vďaku, boli Jerry Coyne, J. Anderson Thomson, R. Elisabeth Cornwellová, Ursula Goodenoughová, Latha Menonová a najmä neobyčajne kritická Karen Owensová, ktorej oboznámenosť s každým konceptom knihy bola skoro tak podrobná ako moja.
Táto kniha sa zakladá (platí to obojstranne) na dvojdielnej televíznej dokumentácii Korene všetkého zla?, ktorú som v Britskej televízii (Štvrtý kanál) moderoval v januári 2006. Som vďačný všetkým, čo sa na tejto produkcii podieľali, vrátane Deborah Kiddovej, Russella Barnesa, Tima Cragga, Adama Prescoda, Alana Clementsa a Hamisha Mykuru. Za povolenie používať texty tejto dokumentácie ďakujem spoločnosti IWC a Štvrtému kanálu. Korene všetkého zla? zaznamenali výbornú sledovanosť v Británii a prebrala ich Austrálska rozhlasová korporácia. Ukáže sa, či sa niektorý americký televízny kanál opováži uviesť ich.
V mojej mysli zrela táto kniha niekoľko rokov. Už v tom čase si niektoré myšlienky nevyhnutne našli cestu do mojich prednášok, napríklad do mojich Tanner Lectures v Harvarde, ako aj do článkov v novinách a časopisoch. Osobitne čitatelia mojich pravidelných stĺpcov vo Free Inquiry spoznajú niektoré pasáže. Som vďačný Tomovi Flynnovi, vydavateľovi tohto obdivuhodného časopisu, za jeho podnety pri verbovaní ma za pravidelného kolumnistu. Dúfam, že sa po zaneprázdnení pri dokončovaní tejto knihy vrátim k svojmu stĺpcu a použijem ho na komentár k dozvukom tejto knihy.
Z rozličných dôvodov som vďačný Danovi Dennettovi, Marcovi Hauserovi, Michaelovi Stirratovi, Samovi Harrisovi, Helen Fisherovej, Margaret Downeyovej, Ibn Warraqovi, Hermione Leeovej, Julii Sweeneyovej, Danovi Barkerovi, Josephine Wellshovej, Ianovi Bairdovi a osobitne Georgeovi Scalesovi. Takáto kniha nebude úplná, kým sa nestane jadrom živej webstránky, fórom pre dodatočný materiál, pre reakcie, diskusie, otázky a odpovede - kto vie, čo nám prinesie budúcnosť? Dúfam, že www.richarddawkins.net/, webstránka Nadácie Richarda Dawkinsa pre rozum a vedu, bude plniť túto rolu; som extrémne vďačný Joshovi Timonenovi za umeleckosť, profesionalizmus a všetku námahu, ktorú do tejto stránky vkladá.
Predovšetkým však ďakujem svojej žene Lalle Wardovej, ktorá ma posilňovala počas mojich váhaní a pochybností nielen morálnou podporou a vtipnými návrhmi na zlepšenie, ale aj čítajúc mi celú knihu nahlas vo dvoch štádiách jej vzniku; len tak som mohol priamo vnímať, ako sa bude pozdávať inému čitateľovi ako som ja. Odporúčam túto techniku aj iným autorom, ale musím ich varovať, že čitateľ musí byť profesionálny herec s citlivosťou hlasu a sluchu nastavenými na hudbu jazyka.
Úvod - v knihe str.1-7. Preklad Rastislav Škoda.
[1] Wendy Kaminer: „The last taboo: why America needs atheism", New Republic, 14.10.1998, http://www.positivatheism.org
[2] Dr. Zoe Hawkins, Dr. Beata Adams and Dr. Paul St. John Smith, personal communication
