Paradoxom je, že sa v tejto kakofónii názorov stráca podstata diskusie - rozdielne postavenie mužov a žien v spoločnosti a znevýhodňovanie žien. Pretože základná otázka, na ktorú hľadáme odpoveď, znie: je rozdielne postavenie mužov a žien v spoločnosti podmienené biologickými rozdielmi medzi nimi a je teda prirodzené a nemenné? Je materstvo údelom ženy, ktorý ju trvalo vylučuje z verejného života? Môže naozaj biológia za to, že v špičkových pozíciách a v politike je v globálnom meradle stále ešte menej žien? Môže biológia za to, že ženy zarábajú o pätinu menej, že vykonávajú oveľa viac domácich prác, hoci pracujú rovnako v platenej práci, že je stále spochybňované ich právo na rozhodovanie o vlastnom tele a tehotenstve? Že sú neporovnateľne častejšie obeťami domáceho násilia a sexuálneho obťažovania?
Je naozaj biológia osudom alebo je možné vytvoriť lepšiu, spravodlivejšiu a férovejšiu spoločnosť pre mužov i ženy, ktoré uznáva a ohodnocuje ich prínosy a výkony spravodlivo a rovnako?
Problémy s objektivitou
Problémom každej diskusie o človeku a jeho podstate je, keď sa diskusia vedie z pohľadu iba jednej vednej disciplíny. Na jednej strane je prirodzené, že sa psychológ sa bude snažiť vysvetľovať svoje stanovisko z psychologického hľadiska rovnako, ako evolučný biológ z hľadiska evolučného, sociologička z hľadiska sociologického či filozof filozofického. Popri tom zasahujú do diskusie kognitívne vedy, neurológovia, politici, feministky, cirkev ... a výsledkom je disonancia rôznych názorov a záverov, v ktorých sa často strácajú základné otázky. Vrátane tej o zmysle diskusie ako takej.
Aby sme situáciu ešte skomplikovali, dovolím si tvrdiť, že okrem profesijného hľadiska je tu ešte hľadisko svetonázorové a politické, ktoré je prítomné už pri formulovaní prvotnej hypotézy. Pravdepodobnosť toho, že výskum na univerzite v Texase potvrdí konzervatívne - teda negatívne - názory napr. na výchovu detí v homosexuálnych pároch je rovnako vysoká ako pravdepodobnosť opačného výsledku na univerzite v Amsterdame. A hoci pri prírodných vedách by mali byť výsledky objektívnejšie ako v spoločenských, stále zostáva subjektívny priestor na ich interpretáciu. Je rozdiel, či sa o danom výskume povie, že výskumy síce potvrdzujú jemné rozdiely v kognitívnych procesoch mužov a žien, ale tieto sú oveľa menšie ako variácie v rámci oboch kategóri a muži a ženy sú si viac podobní ako rozdielni, alebo sa výsledky rovnakého výskumu interpretujú ako fakt, že neurologický výskum potvrdil očakávané rozdiely v kognitívnych schopnostiach mužov a žien a bodka. Z toho sa potom ľahko odvodia stereotypné závery plné predsudkov o tom, ako sú ženy z Venuše a muži z Marsu, hoci samotné výsledky výskumy k takýmto záverom neoprávňujú.
Takže v samotnom základe diskusie máme zjavný socializačný faktor. Výsledkom toho je, že ktorúkoľvek z týchto pozícií nature vs. nurture zastávame, vždy si nájdeme dostatok (údajne) objektívnych zdrojov na podporu nášho postoja. Rovnako, ako oponent si nájde dostatok zdrojov na podporu jeho opačného stanoviska. Patová situácia zaručená...
Pár otázok
Základnou otázkou v celej tej diskusii je ale staré známe Cui bono? Na čo slúži zdôrazňovanie biologických rozdielov medzi mužmi a ženami? Na aké politické závery sa zneužíva? Sú ženy naozaj z biologického hľadiska predestinované k podradnejšiemu postaveniu v spoločnosti? Alebo sú tak často a s vášňou zdôrazňované biologické rozdiely medzi mužmi a ženami iba zásterkou pre udržiavanie žien v nerovnoprávnom postavení, ktoré je na základe týchto rozdielov prezentované ako prirodzené, tradičné a nemenné? Práve kvôli týmto otázkam sú mnohé ženy ale i muži pri diskusii o biologických rozdieloch veľmi opatrní, poukazujúc na zlé historické skúsenosti.
Od Aristotelovej definície ženy ako nedokonalej a pasívnej a muža ako aktívneho, ktorú neskôr prevzal a posilnil jeden z najväčších a najuznávanejších kresťanských teológov Tomáš Akvinský, keď označil ženu za nedokonalého, neúplného muža (mas occasionatum), sa postavenie žien za tisícročia až do nedávnej doby takmer vôbec nezmenilo. V 18. storočí sa stále tvrdilo, že ženy nie sú schopné pochopiť abstraktné veci, čo sa zdôvodňovalo neurobiologicky. Ich mozgy sú menšie a mozgové vlákna nie sú vraj tak jemne štruktúrované ako mužské[i]. Ženy, ktoré napriek všetkým znevýhodneniam a prekážkam dosiali pozoruhodné výsledky, boli označované za tie, ktoré prekonali svoje pohlavie. Vedkyňa rovnako ako atlétka boli považované za anomáliu, za výnimočnú bytosť medzi mužom a ženou. Ich svaly resp. mozgy sa vraj vyvinuli abnormálne.[ii] Hovorilo sa im muži v spodničkách - Men in Petticoats[iii].
Hoci ženy zásluhou feministického hnutia získali časom všetky formálne práva vrátane práva na vzdelanie a volebného práva, predsudky podmienené ich údajnou biologickou podradnosťou voči nim naďalej pretrvávali. Ešte v roku 1971 vo Veľkej Británii povedala jedna známa žena: „Neverím, že počas môjho života bude na poste premiéra žena". Tá skeptička sa volala Margaret Thatcher.[iv]
Mužskosť vs. ženskosť?
Čo je to vlastne mužskosť a ženskosť? Sú naozaj všetky ženy a všetci muži natoľko rovnaké a rovnakí, aby nás to oprávňovalo žonglovať s týmito kategóriami v kultúrnej vojne moderny s tradíciou? A aké oprávnenie má zdôrazňovanie práve týchto aspektov ľudskej diverzity? Veď každý a každá z nás je komplexnou osobnosťou formovanou a definovanou rôznymi faktormi ako je vek, prostredie, vzdelanie, spoločenské postavenie, národnosť, farba pleti, rodinný a zdravotný stav, sexuálna orientácia, politické presvedčenie, svetonázor, záujmy a množstvo iných charakteristických vlastností, ktoré spolu vytvárajú identitu každého človeka na individuálnej úrovni a tzv. diverzitu alebo rozmanitosť na spoločenskej úrovni.
Na obrázku je tzv. koleso diverzity - diversity wheel - v podaní Johns Hopkins University. Vnútorný kruh ukazuje na viditeľné znaky, s výnimkou veku nemenné, kým vonkajší okruh na získané vlastnosti, ktoré sa v čase môžu meniť. Kombinácia všetkých týchto charakteristík robí každého z nás jedinečnou osobnosťou. A pohlavie resp. rod je len jedným z kamienkov z mozaiky jedinečnosti človeka.
Zdroj obrázka: http://web.jhu.edu/dlc/resources/diversity_wheel/
Muži a ženy sa odlišujú každou bunkou svojho tela, počúvam najnovšie. Zrejme sa tým myslí obsah chromozómov v bunkovom jadre každej bunky. Iste, muži a ženy majú rozdielne kombinácie chromozómy, XY alebo XX. Keď ale ideme na bunkovú úroveň, musíme povedať, že nielen bunky mužov a žien sa líšia, ale že sa líšia bunky každého človeka, pretože každý z nás je nositeľom jedinečnej genetickej informácie vo svojej DNA. Rovnako by bolo čestné povedať, že ľudia sa fyziologicky líšia oveľa viac inými parametrami ako je krvná skupina a Rh faktor. Je možné bez problémov transplantovať orgány medzi ľuďmi opačného pohlavia, ale nie inej krvnej skupiny a imunologického profilu. A čo teraz? Aké závery u toho chceme odvodiť pre život ľudskej spoločnosti? Aké sa nám práve hodia? Ponúkam pár... napríklad, že všetci sme rôzni, pretože neexistujú dvaja ľudia s rovnakou DNA. Alebo že ľudia s rovnakou krvnou skupinou opačného pohlavia sú biologicky viac kompatibilní, ako s ľudia rovnakého pohlavia ale inej krvnej skupiny. Alebo to, že nič v prírode nie je mužovi také podobné ako žena. A že obaja sú podobní šimpanzom, s ktorými máme spoločných viac ako 98% DNA. Akú relevanciu má takáto dominancia bunkovej biológie nad socializačnými procesmi v spoločnosti?
Muž a žena v rovnakom spoločenskom postavení, s rovnakým vzdelaním a svetonázorom, žijúci v Bratislave si budú - odhliadnuc od fyziologických daností a pohlavných orgánov - svojim spôsobom oveľa osobnostne podobnejší ako daný muž s drevorubačom z Oravy alebo daná žena s nevzdelanou ženou z hladovej doliny kdesi na Slovensku. O rozdieloch v rámci svetadielov, kultúr, rás a náboženstiev ani nehovoriac. Prečo je teda neustále potrebné zdôrazňovať údajnú protichodnosť mužov a žien a tvrdiť, že protiklady sa priťahujú, hoci dávno vieme, že to nie je pravda? Výskumy ukazujú, že ľudia si volia za partnerov takých, s ktorými ich spája veľa spoločných postojov, záujmov a charakteristík[v]. Sú to práve tie veci, ktoré držia partnerov pokope, aj keď pominie počiatočná zaľúbenosť. Prečo teda reprodukujeme dookola nezmysly o priťahujúcich sa protikladoch a nevedieme naše dcéry a synov radšej k tomu, aby si hľadali pre život seberovných partnerov a partnerky? Pretože zvyk je železná košeľa. Rovnako, ako stereotyp.
Ad Patarák: Mužskosť a ženskosť ako sociálne implantáty?
Pán Patarák vo svojom článku tvrdí veľa vecí, na ktoré som už snáď odpovedala. Tvrdí aj to, že sa "zistilo sa niekoľko čisto biologicky podmienených rozdielov medzi mužmi a ženami:
1. Ženy sú viac prosociálne. Viac sa angažujú v charitatívnych činnostiach, zaujímajú sa o spoločenské dianie a venujú sa tomu, aby sa i druhí v ich okolí mali dobre. Dajú aj viac na názor druhých, ich zmýšľanie je demokratickejšie. Zrejme to súvisí s lepšou schopnosťou empatie."
Vyššia empatia žien voči problémom druhých je v spoločnosti zrejmá a o tom vôbec nemienim polemizovať. Polemizovať by sa dalo o tom, či je to podmienené čisto biologicky (Žeby estrogénom? Nedostatkom testosterónu? Alebo existuje niečo ako gén demokracie?) alebo evolučne a socializačne. Teda podmienené tým, že ženy sa ako ľudské samice odjakživa viac starali o deti od ich narodenia a evolúcia im to vryla do základných kódov prežitia. Pretože pre prežitie ľudského rodu to bolo jednoducho nevyhnutné. Nie v neposlednom rade aj preto, že otcovia o rodičovskú úlohu v takmer celej histórii ľudstva nejavili prílišný záujem. Páni tvorstva mali skrátka iné priority. Našťastie, v súčasnosti sa to už mení. Aj keď u nás len veľmi pomaly.
Osobne si myslím, že vyššia sociálna empatia žien bude najskôr kombinácia všetkých faktorov - biologickej predispozície, evolúcie a socializácie, ktoré sa ale navzájom nedajú oddeliť. Ženy sú biologicky predestinované na rodenie detí, o tom niet pochýb. Znamená to však, že je pre nich biológia osudom a materstvo je ich jedinou resp. dominantnou úlohou? Mnohé vyspelé krajiny ukazujú, že to tak nemusí byť, viď príklady škandinávskych krajín, Francúzska a pod. Ženy sa rovnako uplatňujú v práci ako sa muži uplatňujú pri výchove detí. Nebude náhodou, že práve v týchto krajinách je najvyššia pôrodnosť v EÚ. Nehovoriac o tom, že je to najlepším dôkazom toho, že sociálne konštrukty viažuce sa k úlohe mužov a žien v rodine sú meniteľné. Stačí sa opýtať organizácií, bojujúcich za práva otcov za starostlivosť o deti po rozvode. Kto z nich bude súhlasiť s Patarákom, že úloha matky najmä v prvých 3 rokoch je nezastupiteľná? Rovnako sa to môžeme opýtať rodičov adoptovaných detí v dojčenskom veku. Áno, malé dieťa nevyhnutne potrebuje mať jednu či viac dominantných väzieb k osobám vo svojom okolí. A áno, spravidla je to matka a je to tak v poriadku. To však neznamená, že je to biologicky podmienené a že to nemôže byť aj inak.
Last but not least... všetky vlastnosti, ktoré pán Patarák vymenoval, sú tie, ktoré sa očakávajú od dobrého politika resp. političky. Veď čo iné je politika ako záujem o spoločenské dianie podmienené demokratickým zmýšľaním? Ak sa teda zhodneme na tomto, logicky z toho vyplýva, že zastúpenie žien v politike by malo byť vyššie ako u mužov. Podľa Pataráka totiž stereotypy odrážajú biologické rozdiely a ženy majú na politiku zjavne lepšie biologické predpoklady. Je tomu naozaj tak? Všetci predsa vieme, ako to u nás so zastúpením žien v politike vyzerá.
Rodové stereotypy totiž jasne hovoria o tom, že ženy sa na politiku nehodia. Takže tu máme jasný príklad rodového stereotypu, ktorý nie je založený na prirodzených biologických rozdieloch, ale na sociálnom konštrukte o úlohe mužov a žien v spoločnosti. Veď politika je vraj panské huncútstvo. Alebo skôr pánske?
"2. Muži sú agresívnejší. Ide o biologickú, testosterónom modulovanú, vlastnosť, ktorá je prítomná aj u samcov rôznych živočíšnych druhov, človeka nevynímajúc. Badať ju už v rannom veku."
Prítomnosť testosterónu u mužov resp. estrogénu u žien je nepochybne dôležitý biologický faktor a ja ho nemienim spochybňovať rovnako, ako som nikdy nespochybňovala existenciu určitých biologických rozdielov medzi mužmi a ženami. Zoberme si len ironickú Darwinovu cenu, ktorá sa udeľuje ľuďom, zabezpečujúcim dlhodobé prežitie ľudstva tým, že svoj genofond a teda sami seba zlikvidujú mimoriadne blbým spôsobom. Stačí si prečítať prípady naozaj idiotsky riskantného správania sa, vedúceho k priam brilatne nezmyselnému spôsobu sebadeštrukcie. Nositeľmi tejto ceny sú takmer výlučne - muži. Gratulujem.
Polemizovať sa dá však o tom, či je hladina testosterónu u mužov fixná a teda socializácia nemá vplyv na jej kolísanie. Niektoré výskumy totiž ukazujú, že hladina testosterónu u mužov sa mení v závislosti od vonkajších okolností, ako sú napr. zaľúbenie sa alebo očakávanie dieťaťa[vi]. Rovnako, ako sa mení od veku, a to i u žien.
Pred nejakým časom som písala článok o rizikovom správaní mladých mužov na burze. Nie náhodou sa na ekonomickom fóre v Davose hovorilo, že s Lehman Sisters by sme neboli v tomto zmätku. Ale... nič nie je také jednoduché, ako teória, a nič také komplikované, ako skutočnosť. Nový výskum Bundesbank tieto závery totiž spochybňuje a ukazuje, že rod resp. pohlavie je slabým faktorom na odhad rizikového správania. Na úrovni domácností ženy totiž podstupujú porovnateľné finančné riziko s mužmi.[vii] (Môj manžel by o tom vedel porozprávať svoje.)
Ale dobre, odignirujme tento výskum a uznajme, že samci sú v celej živočíšnej ríši agresívnejší a majú väčšie sklony k riziku. Práve táto biologicky podmienená vlastnosť mužov hovorí v prospech rovnovážnejšieho zastúpenia mužov a žien v rozhodovacích pozíciách, tak v politike ako v biznise, ktoré by vyvažovalo príliš rizikové a nezodpovedné právanie ľudských samcov. A práve toto je najväčšie opodstatnenie pre zavádzanie kvót, ktoré pán Patarák odmieta. Akú to má logiku?
"3. Muži majú lepšie zrakovo-priestorové schopnosti, čo bolo potvrdené napríklad aj u samcov potkanov."
O lepších zrakových schopnostiach mužov nič neviem... žeby muži videli aj za roh? A určite sa na cestu nepôjdem opýtať nabližšieho potkana. Ale vážne... Výskumy v oblasti kognitívnych schopností a pohlavných rozdielov skutočne ukazujú, že ženy a muži sa v priestore orientujú trochu inak. Kým muži majú lepšiu priestorovú orientáciu ako je odhad vzdialenosti, ženy sa skôr orientujú podľa rôznych bodov priestore. Napr. typický muž z výskumov povie, po pol kilometri odboč na východ, kým typická žena by mala povedať: odboč za kostolom doprava. Podobne pri matematických úlohách s rôznymi spôsobmi riešenia dievčatá skôr využívajú vzorce a rovnice, kým chlapci grafy a diagramy.(Aj keď ja osobne som geometriu priam milovala). Skrátka a dobre, muži a ženy môžu (ale nemusia) dospieť k rovnakým výsledkom rôznymi postupmi. Rozdiely však nemusia nevyhnutne znamenať nedostatky. Jednoducho sú to len rozdiely.
Lepšia priestorová predstavivosť by mohla teoreticky odôvodňovať väčší záujem mužov o technické vedy a tým aj prevahu mužov, nositeľov Nobelových cien za fyziku. Rovnako to môže zdôvodniť, prečo je medzi účtovníkmi viac žien. Čo sa však určite nedá z takýchto jemných odlišností vyvodiť, sú závery o tom, že ženy nevedia čítať mapy a spätne parkovať. Tam sú totiž oporné body rozhodujúce.
"4. Ženy majú lepšie verbálne schopnosti, lepšie sa vyjadrujú, slová volia šikovnejšie a priliehavejšie situácii, v ktorej sa nachádzajú."
Bingo, výborný príklad na analýzu. Výskumy kognitívnych vlastností naozaj ukazujú mierne rozdiely v ranných schopnostiach verbálnej komunikácie, kedy dievčatá prevyšujú chlapcov. Ak by sme však súhlasili s touto premisou, museli by z nej vyplynúť minimálne dva závery:
- lepšie verbálne schopnosti by mali ženy predestinovať na väčšie úspechy v politike, kde je schopnosť pútavého a presvedčivého rečnenia najväčším predpokladom úspechu;
- lepšie verbálne schopnosti by mali ženy predestinovať na väčšie úspechy v literatúre a teda počet nositeliek Nobelovej ceny za literatúru by mal byť vyšší.
V oboch prípadoch platí, že opak je pravdou. Sociálne stereotypy teda ani tu nereprodukujú (údajné) biologické rozdiely. Naopak. Ak chcete vedieť, prečo, prečítajte si knihu Vlastná izba od Virginie Wolf. A siahnite aj po knihe Druhé pohlavie od Simone de Beauvoir.
"5. Muži majú vyššiu pohotovosť k nevyberavým sexuálnym kontaktom. Psychológ David Buss za tým vidí evolučnú stratégiu samcov k čo najväčšiemu rozšíreniu svojich génov. V rámci primátov to platí najmä pre bonobo šimpanzov, ale i u človeka."
Dawkinsov Sebecký gén vyvolal v tejto otázke naozaj dosť veľké zemetrasenie. Otázkou však ostáva, či sa ľudia naozaj ničím neodlišujú od primátov (hoci spôsob riešenia kofliktov u bonobo šimpanzov sa mi zdá osobne veľmi sympaický). A konajú naozaj muži v zmysle tejto biologickej predispozície? Nie. Monoteistické cirkvi v našom priestore, ktoré sa veľmi radikálnym spôsobom snažia presadzovať pohlavnú zdržanlivosť a manželskú vernosť, sú silne maskulizované spoločenstvá. Samotní muži teda vytvárajú štruktúry, ktoré najradikálnejšie idú proti ich prirodzenosti. Nehovoriac o tom, že nevera ženy bola (a v moslimských krajinách stále je) trestaná oveľa prísnejšie ak mužská. Počet ukameňovaných žien je našťastie neznámy.
Aj tento biologický faktor je však v súčasnej dobe prekonaný. Ukazuje sa, že podstatnou príčinou rodových rozdielov v prístupnosti pre príležitostný sexuálny styk je rozdielnosť v zodpovednosti za prípadné následky. Nakoľko iba ženy môžu otehotnieť, boli z pochopiteľných dôvodov v minulosti sexuálne zdržanlivejšie. Súčasné výskumy v dobe plánovaného rodičovstva ukazujú zmeny. Vedci z Univerzity z Michiganu vo svojom prieskume zistili, že ženy sa naozaj viac obávajú následkov náhodného sexu, ako je nechcené tehotenstvo alebo násilie. Ak sa však tieto premenné neberú do úvahy a ženy majú teoretickú možnosť neformálneho sexuálneho zážitku, ktorý bude veľmi pravdepodobne bezpečný a zároveň príjemný, sú ženy rovnako otvorené takejto možnosti ako muži. Psychologička Terri Conley naznačuje, že „ženy sú viac podobné mužom v ich reakcii na príležitostný sex, než by pôvodne očakávalo."[viii]
V 6. Bode hovorí pán Patarák o neurovedeckom výskume. Nakoľko táto téma je príliš komplexná na popísanie v pár riadkoch, venujem tomu nabudúce celý článok.
Na záver
Na základe uvedených faktorov a paradoxov, ako aj historického vývoja pri posudzovaní údajných biologických rozdielov medzi mužmi a ženami tvrdím, že nie sme schopní objektívne posúdiť reálne hranice vplyvu biológie a socializácie na človeka ako takého, nie to ešte celých skupín mužov a žien, rozdielov medzi nimi vrátane ich dlhodobo rozdielneho postavenia v spoločnosti. Rovnako tvrdím, že to nie je podstatné. Socializácia je súčasťou ľudskej evolúcie a ja nepovažujem za zmysluplné tieto veci oddeľovať. Nehovoriac o tom, že to odvádza pozornosť od podstaty diskusie. Dôkazy dlhodobej diskriminácie a znevýhodňovania žien sú totiž tak jasné a drvivé, že strácať čas definovaním percentuálneho príspevku biologických odlišností v tomto procese je momentálne iba odvedenie pozornosti od podstaty a zbytočná strata času.
Až keď budú mať muži a ženy vo všetkom rovnaké možnosti presadiť sa na základe svojich schopností, bez fixovaných stereotypov a predsudkov, môžeme sa baviť o vplyve biológie. V súčasnom štádiu nám postačuje poznanie, že mnohé stereotypy a predsudky o biologických rozdieloch mužov a žien sú nepravdivé a napriek tomu umelo udržiavané.
Odpoveď na otázku Cui bono? ponechávam na vnímavých čitateľov a čitateľky.
[i] Nicolas Malbranche, citované v C. Fine: Delusion of Gender, 2010
[ii] Biology and Women Rights, repr. Popular Science Monthly, December 1878, citované v C. Fine: Delusion of Gender, 2010
[iii] Mary Astell, The Christian Religion, 1705, citované v C. Fine: Delusion of Gender, 2010
[iv] Cornelia Fine: Delusion of Gender, Londýn, 2010
[v] Mikhila N. Humbada at al: Is spousal similarity for personality a matter of convergence or selection?, Michigan State University, University of Minnesota. In: Personality and Individual Differences, 2010. Online: http://news.msu.edu/media/documents/2010/08/5417984b-3111-4dde-9e44-e1923f01a11d.pdf
[vi] Donatella Marazzitia, Domenico Canale: Hormonal changes when falling in love. University of Pisa. In: Psychoneuroendocrinology, Volume 29,Issue 7, August 2004. Online: http://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0306453003001616
[vii] Nataliya Barasinska, Dorothea Schäfer: Is the willingness to take financial risk a sex-linked trait? Evidence from national surveys of household finance. Discussion Paper. Deutsche Bundesbank No 05/2013 http://www.bundesbank.de/Redaktion/EN/Downloads/Publications/Discussion_Paper_1/2013/2013_03_12_dkp_05.pdf?__blob=publicationFile
[viii] Conley, Terri D.: Perceived proposer personality characteristics and gender differences in acceptance of casual sex offers. In: Journal of Personality and Social Psychology, Vol 100(2), Feb 2011 Online: http://psycnet.apa.org/journals/psp/100/2/309/
Foto v perexe: Annette Jalilova: Sculpture representing the Division for Gender Equality. Zdroj: http://www.unesco.org/new/en/unesco/events/unesco-house/?tx_browser_pi1%5BshowUid%5D=23955&cHash=e21616298d
