Evolúcia ako zákerné sprisahanie vedcov (a) neznabohov? II.

Evolúcia je iba teória a nie vedecký fakt.

V prvom rade treba rozlišovať medzi evolúciou ako procesom vývoja a vysvetlením, ako tento proces prebieha, ktorý poskytuje evolučná teória. Evolúcia je fakt, pozorovateľný a dokázaný. Je to vývoj druhu a proces postupného rozdeľovania druhov na viacero nových druhov v čase a priestore pri prechode z generáciu na generáciu. Výsledkom tohto procesu je biodiverzita.

Spôsob, akým dochádza k evolúcii, vysvetľuje evolučná teória, ktorá hovorí o tzv. prirodzenom výbere. Niektorí ľudia si myslia, že pojem „teória" naznačuje, že sa nejedná o dokázané fakty, že je to viac ako hypotéza ale menej, ako istota. Nie je to tak.

Hoci sa niečo nazýva „teória", neznamená to, že nie je dokázaná a že sa nedá považovať za fakt. Spomínané pokusy spochybňovať evolučnú teóriu len prezrádzajú seriózne neporozumenie spôsobu, akým sa s pojmom „teória" narába vo vedeckom diskurze. Vo vede musia byť fakty vysvetlené v referencii na iné fakty. Tieto veľké vysvetľujúce modely sú „teórie". Národná akadémia vied USA označuje vedeckú teóriu ako „dobre podložené vysvetlenie nejakého aspektu prírodného sveta, ktoré zahŕňa fakty, prírodné zákony, vzájomné interferencie a testované hypotézy". Fráza „evolučná teória" (ET) ani v najmenšom nenaznačuje, že evolúcia nie je fakt. Človek môže hovoriť o „zárodkovej teórii chorôb" alebo „teórii gravitácie" bez toho, aby spochybňoval infekčné choroby alebo príťažlivosť ako prírodné fakty.

Čo teda vieme? Vieme, že všetky komplexné organizmy na Zemi, vrátane nás samých, sa vyvinuli z iných organizmov v priebehu miliardy rokov. Dôkazy tohto sú totálne drvivé. Niet pochýb, že rôznorodý život ,ktorý okolo nás vidíme, je vyjadrením genetického kódu zapísaného v molekule DNA, že DNA podstupuje náhodné mutácie a že niektoré mutácie zvyšujú šancu organizmu na prežitie a reprodukciu v danom prostredí. Tento proces mutácií a prírodného výberu dovolil izolovaným populáciám jednotlivcov krížiť sa a v priebehu veľmi dlhých časových úsekov a vytvárať nové druhy. Niet pochybnosti, že aj ľudský druh sa vyvinul týmto spôsobom z ne-ľudských predkov. Z genetických dôkazov vieme, že máme spoločného predka s ľudoopmi a opicami a že tento predok pre zmenu zdieľal predka s netopiermi a lietajúcimi lemurmi. Existuje široko rozvetvený strom života, ktorého základnému tvaru a charakteru dnes veľmi dobre rozumieme. Z tohto dôvodu neexistuje vôbec žiadny dôvod veriť, že individuálne druhy boli stvorené v ich dnešných podobách. Ako proces evolúcie začal, ako vznikol život, je stále záhadou, ale to ani v najmenšom nenaznačuje, že je pravdepodobné, že niekde na dne toho všetkého číha božstvo alebo nadprirodzený inteligentný dizajnér.

Stále viac vedcov spochybňuje evolučnú teóriuNeexistuje dôkaz, že by evolučná teória strácala podporu vo vedeckých kruhoch. Neexistujú ani seriózne vedecké publikácie, ktoré by ju spochybňovali. Ak sa aj niekedy objavia v renomovaných vedeckých periodikách články kritické na tému ET, tie iba identifikujú určité ešte nevyriešené problémy a poukazujú na ťažkosti pri hľadaní ich odpovedí. Samozrejme, vedie sa vedecký diskurz o rôznych aspektoch evolúcie - vývoj vtákov z dinosaurov, aký bol vzťah medzi Neandertálcami a moderným človekom a mnoho iných fascinujúcich otázok, ktoré čakajú ešte na definitívne odpovede. Neexistuje však seriózna, na vedeckých faktoch založená alternatívna teória vývoja druhov a človeka.

Kreacionisti často a radi využívajú tieto diskurzy manipulatívnym spôsobom, vytrhávajúc argumenty z kontextu a používajúc ich v zmysle, v akom neboli mienené. Príkladom je známy paleontológ Stephen Jay Gould z Harvard University, neúprosný zástanca evolučnej teórie. Je spoluautorom tzv. punctuated-equilibrium modelu, ktorý hovorí, že väčšina evolučných zmien sa objavila v geologicky krátkych intervaloch (tie ale ešte vždy znamenajú stovky generácií, čo je pre evolučné zmeny postačujúce). IDisti ale vytrhávajú jeho vety z kontextu a tvrdia, že Gould spochybňuje evolúciu a tvrdí, že zmeny sa udiali okamžite (napr. že sa vtáci vyliahli z dinosaurích vajec).

Ako som už písala v predchádzajúcom článku, sú to len nepatrné zlomky percenta z celkového počtu vedcov zaoberajúcich sa vo vzťahu k ET relevantnými vedami ako biológia a geológia, ktorí sa prikláňajú k ID.

Národná akadémia vied USA, jedno z najprestížnejších združení vedcov na svete, momentálne na svojej web stránke hneď v úvode avizuje novú knihu Science, Evolution, and Creationism. V letáku o knihe sa vyslovene píše: Vedci už nespochybňujú základné princípy evolúcie ako procesu". Kto tvrdí niečo iné, jednoducho zavádza a klame. (Knihu je možné po zaregistrovaní sa stiahnuť voľne zo stránky).

Princíp „nezjednodušiteľnej komplexnosti" a nepravdepodobnosť náhody vývoja zložitých javov¹

Niektoré prírodné javy sú štatisticky príliš nepravdepodobné a príliš zložité, aby mohli vzniknúť náhodou. Sú také komplexné, že odobratím ktorejkoľvek súčasti strácajú svoju funkčnosť a zmysel. Nie je to nový argument kreacionistov, Darwin sám vo svojom O pôvode druhov napísal: „Keby sa dalo dokázať, že jestvoval nejaký zložitý orgán, ktorý nemohli vytvoriť početné, postupné, jemné modifikácie, moja teória by sa celkom rozpadla. Neviem však vypátrať žiadny takýto prípad." (s.211).

Nezjedušiteľná komplexnosť je obľúbený argument jedného z vedúcich predstaviteľov ID Michaela Beheho. Samozrejme, na komplexnosť takýchto javov má hneď prichystanú odpoveď: Oko sa nemohlo vyvinúť postupne, náhodou, musel to urobiť dizajnér! Na túto stále rovnako chybnú logiku (evolúcia nerovná sa náhoda) je aj odpoveď vedy stále rovnaká: Dizajn nie je jediná alternatíva k náhode. Inou, reálnou alternatívou, je prírodný výber. Prírodný výber je kumulatívny proces, ktorý rozkladá problém nepravdepodobnosti na malé úlomky celku. Každý z týchto malých kúskov je pomerne nepravdepodobný, ale nie je prohibitívny (neznemožňuje vznik ďalšieho malého úlomku z celku). Keď sa veľké počty týchto málo pravdepodobných javov poukladajú vedľa seba do jedného radu, je výsledný produkt akumulácie veľmi nepravdepodobný, ale nie nemožný. Až tieto konečné výsledky sú predmetom do únavy opakovaného argumentu IDistov. Tí vôbec nechápu podstatu veci, pretože trvajú na spracovaní vzniku štatistickej nepravdepodobnosti ako jedinej, jednorazovej udalosti. Nerozumejú alebo nechcú rozumieť sile postupnej akumulácie v čase.

V knihe Výstup na Horu nepravdepodobnosti (Climbing Mount Improbable) na vysvetlenie použil Dawkins prirovnanie: na jednej strane hory je strmá skalná stena, po ktorej je výstup nemožný, ale na druhej strane vedie na vrchol mierny svah. Na vrchole sa nachádza zložitý nástroj ako oko. Absurdná predstava, že taká zložitosť by sa mohla poskladať spontánne, sa dá symbolizovať jedným výskokom z päty steny hore až na vrchol hory. Nemožné. Vývoj, naopak, obíde horu a stúpa miernym svahom na vrchol krok za krokom. Princíp výstupu po miernom svahu je niečo tak jednoduché, že človek má chuť čudovať sa, prečo to Darwinovi trvalo tak dlho, kým to objavil. Keď to urobil, to už uplynuli temer tri storočia od Newtonovho annus mirabilis (zázračný rok), a jeho vedecká práca bola na pohľad tvrdší oriešok ako Darwinova.

Škótsky chemik A.G.Cairns-Smith vo svojej knihe Sedem kľúčov pre pôvod života (Seven Clues to the Origin of Life) rozoberá problém poukazujúc na oblúkovú klenbu. Voľne stojaca oblúková klenba z hrubo okresaných skál bez malty je pevná štruktúra, ale je nezjednodušiteľne zložitá: zrúti sa, ak sa odoberie ktorákoľvek skala. Ako však bola pôvodne postavená? Jeden spôsob by bol postaviť pevnú hromadu správne uložených skál a potom nepotrebné opatrne jednu po druhej odobrať. Takto napríklad eróziou vznikajú skalné oká a mosty. Vo všeobecnosti existuje veľa štruktúr, ktoré sú nezjednodušiteľné v tom zmysle, že neprežijú odstránenie jednej časti; boli postavené pomocou lešenia, ktoré bolo potom odstránené a už ho niet, resp. je neviditeľné. Keď je oblúková štruktúra hotová, lešenie sa bezpečne odstráni a oblúk ostane stáť. Podobne aj vo vývoji mohol mať orgán, ktorý skúmame, u niektorého predka svoje lešenie, od tých čias stratené.

Vo svojej knihe O pôvode druhov venoval Darwin celú jednu kapitolu „Ťažkostiam pri teórii o potomstve so zmenami", a treba uznať, že táto jeho krátka kapitola predvídala a rozviedla každú z údajných ťažkostí, ktoré sa nazbierali až do dnešných dní. Najväčšie ťažkosti sú s Darwinovými „orgánmi najvyššej dokonalosti a zložitosti", ktoré sa niekedy mylne opisujú ako „nezjednodušiteľne komplexné". Darwin zvolil oko ako orgán, predstavujúci osobitne vyzývavý problém: „Predpokladať, že prírodný výber mohol vytvoriť oko so všetkými jeho zariadeniami na upravenie ohniska na odlišné vzdialenosti, na prepustenie rôzneho množstva svetla a na opravu priestorových a chromatických odchýlok, sa zdá, ochotne priznávam, absurdné do krajnej možnej miery." (s.208). Kreacionisti škodoradostne citujú túto vetu opakovane a pri každej príležitosti. Netreba snáď zdôrazňovať, že nikdy necitujú jej pokračovanie. Darwinova prehnane úprimná spoveď sa totiž ukázala rečníckou otázkou, trikom, ako zaujať čitateľa. Potom ľahko vysvetlil, ako sa postupnými stupňami oko vyvinulo. Darwin síce nepoužil výrazy „nezjednodušiteľná komplexnosť" alebo „plynulý gradient Hory nepravdepodobnosti", ale jasne pochopil princíp obidvoch.

Richard Dawkins sa pýta: „Načo je dobrého pol oka?" a „Načo je dobrá polovica krídla?" sú argumenty „nezjednodušiteľnej komplexnosti". Fungujúca jednotka sa vyhlási za nezjednodušiteľne komplexnú, ak odstránenie jednej jej časti zapríčiní, že všetko prestane fungovať. Pre oči a krídla sa to považuje za samozrejmé. Treba sa nad tým trochu zamyslieť. Pacient s chirurgicky odstránenou chorou šošovkou nevidí jasne bez okuliarov, ale vidí dosť, aby nenarazil do stromu alebo nespadol zo zrázu. Polovica krídla nie je pravdaže taká dobrá ako celé krídlo, ale iste je lepšia ako nič. Pol krídla zachráni život spomalením pádu zo stromu určitej výšky. Ak je to 51 percent krídla, zachráni pri páde z máličko vyššieho stromu. Akúkoľvek frakciu krídla máte, existuje pád, pri ktorom vám zachráni život, kde by vám však o málo menšie krídlo nepomohlo. Tento myšlienkový experiment o stromoch rozličnej výšky, z ktorých možno spadnúť, bol jednou z ciest, ktorými možno teoreticky ukázať, že existuje hladký gradient výhod od jednopercentného po stopercentné krídlo. Lesy sú plné skáčúcich a plachtiacich zvierat, ilustrujúcich v praxi každý stupeň evolúcie krídla.

Analogicky k stromom rôznej výšky je ľahké predstaviť si situácie, v ktorých pol oka zachráni život zvieraťa, čo by však neurobilo 49 percent oka. Hladkú stupnicu miernych stupňov obstarajú rozdiely svetelných pomerov a vzdialeností, z ktorých spozorujete svoju korisť - alebo svojich predátorov. Tak ako pri krídlach a ich letových plochách, prijateľné medzičlánky si možno nielen predstaviť: sú hojné v celej ríši zvierat. Plochý červ má oko, ktoré v každom ohľade je menej ako polovica ľudského oka. Nautilus (silúrsky hlavonožec) má oko, ktoré je akostným medzičlánkom medzi okom plochého červa a človeka. Na rozdiel od oka plochého červa, ktoré rozlíši svetlo a tieň, ale nevidí obraz predmetu, oko nautila, kamera s otvorom ako špendlíková hlavička, vytvára skutočný obraz; tento je však na rozdiel od nášho rozmazaný a matný. Je zjavné, že tieto oči bezstavovcov, ako i mnohé iné, sú lepšie ako nijaké. Všetky ležia na postupne stúpajúcom svahu Hory nepravdepodobnosti; naše oči sú blízko vrcholca - nie na samom vrcholci, ale veľmi vysoko.

Je ľahké vyhlásiť niektoré javy za nezjednodušiteľne komplexné, ak sa človek nepozerá dosť pozorne. Je ale zrejmé, že oči a krídla také iste nie sú. Na druhej strane ani vedci nesmú byť dogmaticky príliš sebaistí. Možno je v prírode niečo, čo svojou skutočnou nezjednodušiteľnou komplexnosťou vylučuje existenciu hladkého svahu Hory nepravdepodobnosti. Kreacionisti majú pravdu, že ak sa nezjednodušiteľná zložitosť skutočne dá preukazne dokázať, podlomí to Darwinovu teóriu. Darwin nevypátral žiadny takýto prípad, ani nikto od jeho čias, a to napriek tvrdošijným až zúfalým snahám. Bolo navrhnutých mnoho kandidátov na tento svätý grál kreacionizmu. Ani jeden neodolal analýze.

Ikony evolúcie?

Kreacionista Jonatan Wells vo svojich Ikonách evolúcie spochybňuje evolučnú teóriu cez jej údajné ikony. Tvrdí, že v učebniciach sa uvádzajú nepresné tvrdenia a preto ich treba revidovať - teda evolučnú teóriu viac nevyučovať. Treba povedať, že ET nestojí a nikdy nestála na žiadnych ikonách, veď v čase, keď ju Darwin formoval, ešte ani neboli vymyslené. Syntéza Darwinovej evolučnej teórie s modernou genetikou a molekulárnou biológiou - tzv. neodarwinizmus - poskytuje komplexný pohľad na vývoj živej prírody, čerpá dôkazy najmä z genetiky a tie sú nezvratné. Ikony sú teda typický príklad tzv. "Straw man fallacy", taktiky, keď sí niekto vymyslí, že tvrdenie oponentov je postavené na určitých argumentoch a tie sa potom snaží vyvrátiť.

Ikona Darwinov "strom života", Kamrijská explózia, chýbajúce prechodné druhy a ľudské stopy vedľa dinosaurích

Wells tvrdí, že neexistujú dôkazy o prechodných druhoch a fylogenéza nepotvrdzuje teóriu o spoločnom predchodcovi, ako ho vraj naznačil Darwin v strome života. Biodiverzita, ktorá sa objavila v období Kambria, vraj nemá zdokumentovaný pôvod v predkambriálnom období a dokazuje, že sa druhy objavili zrazu, vo svojich pôvodných formách, čo je jasný dôkaz zásahu vyššej moci.

Nejdem sa púšťať do podrobného opisu, ako Wells zavádzajúco citoval a prekrúcal vedecké články. Kto má trochu času a znalostí angličtiny, nájde si o tom dostatok dôkazov. Vedecké dôkazy o opaku toho, čo tvrdí Wells, sú však nespochybniteľné. Navyše, Darwin vôbec graficky neprezentoval strom života, ako to Wells tvrdí.

Evolúcia vývoja (evolution development biology, tzv. evo-devo) podrobne dokazuje fylogenetický vývoj jednotlivých druhov až k spoločným predkom a ukazuje aj príbuznosť rôznych živočíšnych druhov cez genetickú príbuznosť. Mnohé prechodné vývojové formy sú elegantne zdokumentované viac či menej súvislým radom postupne sa meniacich intermediálnych skamenelín. Nieken to, aj dnes žijú mnohé druhy blízke prechodným ako veľryby a delfíny, netopier, vačica, vtákopysk a pod.

Nie je ani pravda, že sa nikdy nenašli skameneliny prechodných druhov. Napr. len nedávno prebehla médiami správa, že "zachovanú skamenelinu malého lietajúceho jaštera, pterosaura, objavili v severovýchodnej Číne". Je to len jeden z mála objavov skamenelín prechodných druhov. Podobne v roku 2004 objavili v Kanade prechodný druh medzi rybou a obojživelníkom.

Tie (zatiaľ) chýbajúce sú tie chýrne „medzery" kreacionistov. Michael Shermer žartovne poznamenal, že ak objav novej skameneliny bezchybne zapadne do „medzery", vyhlási kreacionista, že namiesto jednej medzery sú terat dve! Ak nejestvujú skameneliny, ktoré by dokladali požadovaný vývojový prechod, platí okamžite domnienka, že vývojový prechod vôbec neexistoval, takže musel zakročiť Boh.

Je pravda, že v období Kambria (pred 542 až 488 miliónov rokov) sa objavilo množstvo druhov, ktoré sú zdokumentované skamenelinami. Nie je ale pravda, že z predchádzajúceho obdobia nemáme žiadne dôkazy - najstaršie fosílie sú staré ca. 610 miliónov rokov! Vedci sa domnievajú, že živočíšna forma života sa objavila už pred miliardou rokov. Je pravda, že počas Kambria sa objavila pomerne široká rozmanitosť organizmov. Je však doteraz vecou vedeckého diskurzu, či sa široká rozmanitosť fosílií z obdobia Kambria dá interpretovať ako explózia druhov alebo len ako zmena podmienok, ktorá umožnila vytváranie - a lepšie zachovanie - skamenelín. Vedci uvažujú o možných príčinách a zmenách podmienok, ktoré evolúciu značne urýchľujú:
- zvýšenie koncentrácie kyslíka v atmosfére
- oteplenie zemegule a prechod z globálnej ľadovej zeme (Snowball Earth) na teplotu akcelerujúcu rozvoj života
- pomer izotópov uhlíka ¹³C/¹²C napovedá, že na počiatku Kambria mohlo dôjsť k masívnemu uvoľňovaniu metánu do atmosféry z metán hydrátu, čo mohlo viesť až k globálnemu otepleniu a masívnemu vymieraniu alebo naopak, k zvýšeniu teploty na optimálnu s nasledujúcim rozvojom organizmov
- malé genetické mutácie môžu v pomerne krátkom období spôsobiť vznik nových druhov
- nové druhy zaberajú pestré ekologické niky, kde sa môžu nerušene rozvíjať a prispôsobovať sa, keďže ešte nemajú prirodzených nepriateľov

Navyše, ak aj organizmy spred ca. 580 miliónov rokov - teda v predkambriálnom období - boli jednoduché, trvalo 60 až 70 miliónov rokov, kým sa vyvinula široká biodiverzita. Nejde teda o tak krátke obdobie, aby sa dalo tvrdiť, že sa jedná o „náhle" objavenie sa druhov. Pre porovnanie, zhruba rovnaké obdobie uplynulo od vyhynutia dinosaurov a od počiatku rozširovania sa prvých cicavcov. Pohľad na bohatú živočíšnu ríšu cicavcov nám ukazuje, čo dokáže evolúcia za takéto obdobie. Je teda naivné tvrdiť, že sa za pár desiatok miliónov rokov z jednoduchých foriem života nemohli vyvinúť článkonožce. Jednoducho, stále sa objavujú nové hypotézy a nové dôkazy o tom, čo mohlo spôsobiť Kambrijskú explóziu foriem života. Jedno však majú spoločné - žiadna z nich nepredpokladá zásah nadprirodzenej moci.

Je nelogické a nevedecké vyžadovať pri výklade niečoho kompletnú dokumentáciu každého kroku, či už ide o evolúciu alebo inú vedu. Len malá časť organizmov podlieha procesu fosilizácie (petrifikácie, skamenenia) a sme šťastní, že máme toľko prechodných skamenelín, ako máme. Dnes by sme ale ani nemuseli mať vôbec nijaké skameneliny a aj tak by sme mali dôkazy pre evolúciu preukazne silné - len by prišli z iných prameňov, ako je napríklad molekulárna genetika a štúdie zemepisného rozšírenia druhov. Na druhej strane nám evolučná teória dáva prísne kritérium, podľa ktorého keby sa raz našla jediná skamenelina v nesprávnej geologickej vrstve, išla by celá teória dolu vodou. Keď bol J. B. S . Haldan vyzvaný, aby povedal, ako by sa dal falzifikovať (vyvrátiť) vývoj, zavrčal tento chýrnu vetu: „Skamenelinou králika v predkambrickej vrstve". Také anachronistické skameneliny sa preukazne nikdy nenašli, hoci sa kreacionisti snažia tvrdiť opak. Príkladom sú ich legendy o ľudských lebkách v uhoľných vrstvách v Coal Measures alebo odtlačky ľudských šliap v priamom susedstve s dinosaurovskými.

PS: pre kritikov vopred uznávam, že nie som odborníčka na evolúciu. Kedže nikto z nich sa nenašiel, kto by vyvrátil nezmyselné tvrdenia jedného nám známeho blogera, podujala som sa na to ja. Článok je myslený pre laikov ako prezentácia opačného, vedecky podloženého pohľadu.

¹ Spracované podľa R.Dawkins: The God Delusion, preklad Rastislav Škoda