Ušlo to dávno. Vyschlo to rýchlo, ako kvapky v letnej prehánke.
Ten pocit poznám. Keď ma vír myšlienok zanesie tam, kde býval môj domov. Ten, čo sa zmenil na pascu.
Kde spánok bol len vysnený. Kde pokoj bol len vymyslený.
A ja som po uložení Loretky a Sárky do postieľok stála za dverami a čakala. Čakala, čo bude.
Ony dýchali pokojne. Hrudníčky sa im dvíhali pravidelne, jemne.
Dve malé, nevinné stvorenia ako víly. Chcela som ich chrániť ako srnka mláďatá.
V dome sa rozhostilo ticho.
Ale nie to ticho s príchuťou únavy a vďaky za deň.
Bolo to ticho, ktoré malo v sebe predzvesť jeho príchodu.
Príde opäť. Pod vplyvom démona, ktorý z neho robí diabla.
A ja sa k tomu s ťažkým srdcom vraciam.
Zatiaľ len v myšlienkach.
Dnes už nečakám za dverami. Dnes spím ja.
