Cukrová vata

Nie, nebudem sa venovať téme ochrany zvierat, aj keď z istého uhla pohľadu by sa dalo aj toto. Ide mi o iné. Na takúto návštevu som sa tešil. Dlho. Ako "malý chlapec". Nikdy som nebol sklamaný. A tak isto veľmi som sa tešil na cukrovú vatu. Nevedel som si predstaviť návštevu cirkusu bez cukrovej vaty. Aj keď som mal zalepené ruky a pusu a zašpinil som si svetrík a mama ma za to doma vyhrešila. Svietili mi očká. Je krásne, keď sa aj ľudia vedia jeden na druhého aj jeden z druhého tešiť. Ako ja na tú cukrovú vatu. Len to veľakrát vyzerá, ako keby sa im tá cukrová vata po čase troška prejedla. Iste ani rezeň nechutí každý deň. A ľudia si po čase možno povedia, že takéto niečo v ich živote už nemá miesto, sú predsa "dôležitejšie" veci, chodiť do práce, starať sa o rodinu. Neviem prečo mám taký pocit, že množstvo dnešných vzťahov a partnerstiev je tak akoby "mechanických", akoby sa z nich vytratil akýkoľvek cit a to pekné,čo podľa mňa robí život krásnym. Ako keby sa ľudia prestali, alebo ešte horšie, nechceli tešiť z malých vecí, z obyčajného pohľadu, dotyku, úsmevu, spevu vtáčikov, východu slnka, šumu vetra v stromoch...Neviem, prečo to tak je. Možno inými hodnotami, dobou, stresom...Ale stále zostávajú aj ľudia, ktorí sa na svojho drahého, alebo drahú tešia, majú radosť z každého písmenka v sms-ke, z každého šepnutia, dotyku. To by mala byť "cukrová vata" vzťahu. A všetci by sme mali nestratiť na ňu chuť a tešiť sa z nej...ako ten malý chlapec v cirkuse.