Ale ak si všimneme čo vlastne ostáva aj po odstránení samotnej frustrácie či deprivácie je samotné myslenie. Myslenie tu definujem ako vnútornú reč človeka, ktorý sa neustále pýta na okolitý svet, čo je to, prečo je to tak a nie inak, načo slúži to a to, z čoho sa to a to skladá, teda prírodnovedné otázky, potom môže skúmať psychologické otázky, prečo sa ten a ten správa tak ako sa správa, čo nutne má prepojenie na sociologické a filozofické otázky. Vnútorná reč, tak pohlcuje človeka, neustále sa vytvára. Tak si poctivý žiak základnej školy (inak považujem školu za inštitúciu, ktorá robí z ľudí skôr stádo, ako "jedinečné bytosti") pri večernej návštevy wecka opakuje fyzikálne či iné poučky. V duchu hesla opakovanie je matkou múdrosti, (inak tým otcom bude potom asi C2H6O), a v duchu rodičovských prianí, očakávania vreckového za známku a pod. Raz bude mať v občianskom značku múdrosti, a peniaze, a tie implikujú ..... Pýtam sa ale, kedy je toho opakovania dosť?! Veď môžem stále si položiť otázku čo ak.... Nestane sa potom z návyku opakovať obsesia? Prečo by mal žiak iba opakovať, keď môže si vymýšlať zložitejšie veci, napríklad si poučku opakovať odzadu, pretože sa verí (alebo skôr on )verí, že bude lepší, múdrejší.
Ak niekto definuje náboženstvo ako neurózu a teda psychickú poruchu, nemôže to byť tak aj s myslením? S tým slávnym balastom, ktorý každej každučkej vecičke dáva pojem, aby tá bola potom nejako uchopená. A pojmy sú nutne prepojené s ľudským myslením. Napríklad Biblia, tvrdí, že Adam pomenúvava zvieratá, a tak má nad nimi moc. Ale čo má moc nad Adamom, ak nie samotné pojmy?
