Vlastne čo sú to emócie a ich úloha? Nemajú náhodou prednosť pred racionalitou? Ak si typický príklad „čistej" racionality vymedzíme napríklad hraným sudoku, šachami, alebo matematikou, tak osoba, ktorá tieto aktivity vykonáva ich vykonáva bez akejkoľvek emócie? To je podľa môjho názoru nezmysel, pretože sú to práve naše emócie, ktoré nám vravia ako sa máme ku danej veci zachovať, čo je pre nás hodnotné, čo si všímame a čo nie. Tak ak je niekto v stave hlbokej nudy, po prípade v depresii, tak sú to práve emócie, ktoré mu vravia, že svet je bezfarebné nič a do nijakej aktivity, sa neoplatí investovať, čas, a svoje úsilie. Aj toho najlepšieho matematika na svete, môže zlomiť depresívna nálada, ktorá mu zabráni vypočítať aj malú násobilku, a ktorá mu zabráni vôbec vstať z postele, síce by dajme tomu mal výborný plat, alebo spoločenské postavenie. A nepresvedčíme ho ani tým, že mu ten plat napríklad strojnásobíme. Tak sú to práve emócie, ktoré nám určujú povahu sveta, sú to okuliare, ktoré si nemôžeme zosadiť z našich očí, pretože ak si ich zosadíme, tak uvidíme, že svet bez emócií, akokoľvek racionálny je svet, bez chuti, bez vášni.
Ak si emócie spájame s pomyselnými okuliarami, cez ktoré sa pozeráme na svet, tak si položme otázku, ktoré emócie sú hlavné? Nie sú to náhodou naše vášne, teda silné emócie, ktoré sú spojené primárne s agresiou a zo sexualitou? Pod pojmom agresívna tendencia tu nemyslím, iba krčmového pouličného bitkára, ale každú časť svojej motivácie, ktorej cieľom je prekonať nejakú prekážku, alebo osobné zaujatie. A pod tou prekážkou sú vlastne druhí ľudia. Všetci sme pripútaní okovami spoločenstva. Či už je to evolučný princíp, alebo náš ekonomický princíp, chceme toho druhého upútať, aby nám on dal svoju chválu, poctu. Nechceme aby sme boli v spoločnosti ignorovaní. A to môžeme robiť tak, že si toho druhého pripútame, tak, že pôjdeme vyššie za svojim cieľom, a to je v ruke v ruke vyššie na spoločenskom rebríčku. Aký je potom rozdiel medzi politikom, umelcom, vedcom, športovcom a tým našim bitkárom? Veď všetci chcú svojím spôsobom a vo svojom obore rozkazovať a chcú mať pocty od druhých. Chcú byť lepší ako tí druhí, a je teraz irelevantné, či to jeden dokáže pomocou slov, alebo pomocou skutkami. A nie je to náhodou agresia? Kráľ nemusí fyzicky nikomu ublížiť, ale už len tým, že je kráľ a že druhým rozkazuje, tak tých druhých ničí, pretože im prisudzuje miesto poddaných. A neučí nás skúsenosť, že sú to práve muži ktorý sú agresívnejší, bez ohľadu na emancipačné hnutie žien. Teda muži sú práve emotívnejší vzhľadom ku agresii.
Druhý príklad sa týka sexuality. Nie je to práve muž, ktorý sa väčšmi dokáže „oddať sexuálnym fantáziám" ako žena? Veď práve tu žena musí vykonávať čisto pragmatické, chladné kalkulovanie, ktoré je prítomné, či sa nám to páči, alebo nie. A nie je sexualita spojená s láskou? Ak je muž prirodzene promiskuitnejší ako žena a ku lásku mu stačí vonkajší rozmer ženského tela , maznanie, a sexuálne aktivity, tak potom sú to práve muži, ktorý majú väčšiu zásoby lásky ako ženy. Ženy váhajú, kalkulujú, a to kvázi musia na základe ich evolučného nastavenia.
A nie je krčma príkladom silných mužových emócií? Čo je racionálne na pití alkoholu? Nič je iba vášeň, rovnako ako napríklad šport.
Sú vôbec ženy v niečom emotívnejšie ako muži? Možnože v takých veciach ako láska ku dieťaťu, súcite a pod. Tým iba chcem povedať, že vždy musíme mať na pamäti, to, ku čomu sa daná emócia vzťahuje a až potom hodnotiť, kto je racionálnejší a kto je emotívnejší. Naše hodnotenie žien ako menej racionálnejšie bytosti ako muži, sa podľa môjho názoru zakladá na tom, že sú to práve muži, ktorý si vytvorili kritériá toho, čo je a čo nie je racionálne, teda správne. Žijeme v mužskom svete, kde formálne vládnu pravidlá, determinácia, kauzalita pravda. A tieto pravidlá sa ku nám dostávajú formou inštitúcií, ktoré berieme ako náš nejaký morálny základ. Ako príklad uvádzam napríklad manželstvo, ale o tom, potom.
