Základný motív Titanicu je kontrast. Kontrast medzi bohatými a chudobnými, medzi noblesou a ľudskou prirodzenosťou a najmä medzi životom a smrťou. Titanic sa dá pozerať aj odzadu (loď sa vyzdvihuje, voda ustupuje, životy sú zachránené, ale Rose sa stáva zraniteľnejšou a nastáva pokus o samovraždu) a samozrejme aj spredu, kde je znovu vytvorený nový kontrast medzi Rose a ostatnými. Konflikt medzi jej osobným ja a medzi ostatnými. Spoločenské predsudky, ktoré ostávajú a vždy ostanú v nás. Ten kto nebol bohatý nikdy nepochopí bohaté dievča Rose, ktorú spoločnosť dostáva na okraj spoločnosti a lode, pričom formálne je Rose váženejšia než Jack. Titanic je vlastne parafráza a metafora celého sveta. Scenár tomu dáva jasne najavo. Pri ukážkach ako „psy z 1. triedy sa sem chodia vymočiť“ , „pasažieri 3. triedy sa dostavia na osobnú prehliadku“ „musíme čakať, kým nastúpia ľudia z 1. triedy“. To isté sa deje aj mimo lode. Aj keď niektoré historické zdroje uvádzajú, že dvere pre výstup tretej triedy neboli zamknuté.
Komponovanie ponorky a výskumného tímu má diváka vtiahnuť hlbšie medzi Rose a Jackom. Je to predohra. Srdce oceánu je zámienka na divákovu zvedavosť, ako keď hlásateľka televíznych novín vám povie „v nasledujúcom bloku uvidíte príbeh o najväčšom diamante sveta“. Potápanie lode je ladené pre chlapcov. Reklamne geniálne. Chlapec s dievčaťom si vyjdú do kina a každý si príde na svoje. Dievča chce lásku a chlapec niečo akčné a pestré na oči. Naviac Jack je chudobný ale je na chvíľu „pán sveta“. Je slobodný. Charaktery postáv sú skvelo vykreslené mimikou, tvárou, skutkami (Rosesina matka pri zaťahovaní korzetu, kapitán spácha samovraždu, taktiež farebne Jack je predsa svetlovlasý anjel) a tiež slovníkom. Ako napríklad bezcharakternosť pána Izmaina1 je daná aj nevzdelanosťou (nepozná Freuda, taktiež si sadne na posledné miesto v člne). Pán Andrews sa pri Rosesinej na poznámke na Freuda rozosmeje.
Záverečné scény starej a spiacej Rose majú podobu zlatého klinca. Taký príbeh by sa mal takto končiť.
Call má tmavý mejkap, pre vykreslenie charakteru. Jack je blonďák a blond = svetlo a nádej.
Kamera je ako ľudský rozum, keď je človek veselý točí sa a robí oblúky (Jackove „som pán sveta“ a slávny bozk na vrchole Titanicu, tiež záverečný pohľad na točiace sa srdce oceánu). Keď je človek melancholický a depresívny tak je to spomalené (záber pred Rosesinim pokusom o samovraždu, tiež návrat Rose z člnu). Spomalený záber sa použije aj na vyvolanie dramatického efektu (útek pred vodou, streľba Calla). Keď človek tápa a rýchlo hľadá riešenie (Rose sa snaží vyslobodiť Jacka z pút a hľadá sekeru) tak kamera využíva trhavý pohyb, priamy pohľad, rýchly strih, beznádej v tejto scéne umožňuje samota a dlhé chodby. Niekde je to medzi tápaním a zvedavosťou. Ako keď Jack prichádza na večeru ku Rose. Kamera ho sníma zďaleka a pritom sa točí. To značí prepych 1. triedy ktorý je zosilnení silným svetlom zhora a veľkými interiérmi. Pri závažných ľudských rozhodnutiach a pri vykreslený emócií sa použije detail. Čím väčší tým jasnejšie vykreslená emócia. Napríklad keď Rose ide skočiť do vody je tam päť detailov. Na krok smerom hore, potom na podanie ruky, na otočenie sa ku Jackovi, detail na tváre pri zoznamovaní, nakoniec na pošmyknutie nohy. Teda z toho vyplýva že detail sa môže dať aj na moment, ktorý ovplyvňuje život ako taký. Zreteľne detailné zábery sú aj v erotickej scéne na sponu a na uhlík. Vyjadrenie monumentálnosti a veľkosti lode je možné vidieť pri porovnávaní lodí (vyplávanie), ako aj hudbou. Ako aj pri záberoch lode na oceáne. Tím sa dosahuje hlbšie vtiahnutie diváka do deja. Divák je ohúrení davom, a veľkosťou lode. Ako keď si priaznivec vážnej hudby zapne koncert, kde je 80 tisíc ľudí a nechá sa pohltiť davom a veľkoplošnou obrazovkou. Divák má skvelé pocity. Nie je sám. V kine sú ľudia, aj na plátne, patrím niekam. V neposlednom rade sa náletmi kamery a strihom dajú zakryť aj technické nedostatky (kulisy a podobne). Dá sa to vidieť pri kamerových náletoch ponad loď.
Vezmime si teraz na paškál motiváciu hlavných hrdinov. Dramatický efekt sa vyvoláva Roseniním pokusom o samovraždu. Tú Rose odôvodňuje stratou projekcie do budúcnosti. O tom prečo ľudia páchajú samovraždy, som bližšie napísal v mojom článku „V mysli samovraha“. Do jednej vety to zhrniem :“ide o stratu projekcie budúcnosti“. Vraví :“mala som pocit, akoby som svoj život už prežila. Stále tie isté tváre, rovnakí úzkoprsí ľudia, rovnaké večierky“. Následne vybehne von a uteká na zadný koniec lode. Prečo nejde hneď na kraj, ktorý je vzdialení asi 10 m od haly, ale beží 150 m až na koniec lode? Pretože je to kľúčový moment filmu, ktorý je nutné spomaliť. Naviac je tu metafora, s ponímaním budúcnosti, pretože ak nemáme budúcnosť tak ideme svojím myslením „dozadu“ a nie „dopredu“. Nezabúdajme, že predtým videla Jacka ako sa na ňu pozerá zo zadnej časti lode, ktorá patrí tretej triede. Rose, ale ihneď neskočí, zaváha. Akoby čakala, že ju niekto príde zachrániť. Niekto kto si ju všimne. Jack má pravdu, ak vraví že to nechce urobiť. Roseine intencie sa následne zmenia. Tesne pred nárazom lode na ľadovec Rose povie, že chce odísť s Jackom. Je to nápad, ktorý nedáva zmysel, ale preto tomu verí. Záver filmu ukazuje fotky z bohatého života Rose. Projekcia sa navrátila do desiatok možností. Rose lieta, jazdí na koni, má deti, a minimálne aspoň jednu vnučku. Jej otrocká loď, ktorá ju viezla v okovách do ameriky sa potopila.
Film, detailnejšie nerozoberá intencie ostatných. Jack chce jednoducho ísť do Ameriky, Fabricio tiež, Call chce zdediť svoje milióny, matka Rose chce podľa možností prežiť.
Práca s masami ľudí ktorý majú robiť až halucinogénne (mávať na neexistujúcu loď, predstierať hystériu) skutky je dosť ťažká. Tu je však zvládnutá na 1. Dosahuje sa to najmä neustálym pohybom (ten sa v závislosti od potápania Titanicu zvyšuje, niekedy ak si človek všimne, tak postavy konajú nezmyselne ale to je film, a to si človek všimne aj tak po x tom prezretí), strihom, ktorý je stále kratší. Komparz je geniálny. Navyše strih a technická dokonalosť filmového potopenia je geniálna. Je tu aj podvedomí fakt, vyberania ľudí ktorých poznáme. (Komparz je ten istý, takže divák sa ňanho nadviaže). Uvediem reálny príklad, skôr sa zoznámime s niekým koho sme už videli, teda poznáme ho z videnia. Tesne pred kapitánovou smrťou sa ho pýta žena s dieťaťom „kam má ísť“. Potom pri návrate člnu kedy je už loď potopená je to tá istá žena s dieťaťom. Dievčatko ktoré tancuje s Jackom je pri prvej scéne z Titanicu.
Hudba pripomína ženský hlas. Je jemná, no zároveň vysoko prenikavá. Je vynikajúca, dokáže vyjadriť pocity. Hudba pripomína Rose. To ona hovorí, preto je to ženská hudba, to ona hovorí príbeh. Pri začiatku kreslenia v erotickej scéne je hudba daná s presnosťou chirurga.
Zvuk má mnoho detailov
Po zrážke kapitán Rozkáže zastaviť motory. Známy zvuk, celeleng, to urobí. Strašidelné ťaživé zvuky pri potápaní lode umožňujú pocit beznádeje, to aj svetelné efekty). Utklo mi v pamäti najmä súlad začiatku hudby zo začiatkom kreslenia.
Vo filme som našiel jediné „zlé miesto“ a to počítačová animácia potopenia Titanicu, či skôr jej vysvetlenie.
Najlepší záber je pohľad do tváre Rose, pri potápaní lode. Tieto detaily na tváre dokresľujú zmätok ľudí počas potápania.
Titanic je filmové dielo, ktoré dokonale spája kamerové triky (naklonenie lode), zvuk (hodiny ktoré počuť predtým keď Jack začína maľovať Rose), strih zvuku (Je to tá najväčšia pohybujúca sa vec, akú človek vyrobil = pán Izmay pri večeri,), strih (pri tomto filme je strihať hotové umenie), erotiku (všetci vieme o čom je reč), zábavný scenár („ja tu počkám“ a „rozptyľujete ma“, tréning so sekerou) triky s pozadím (strojovňa), počítačové efekty (ľudia na palube), hudbu (My heart will go on pozná každý a tá hudba je báseň), réžiu (ovládanie komparzu), technický scenár (geniálne odkazy, kratučké obrazy potápajúcej sa lode na vytvorenie atmosféry, kňaz pri potápaní lode, deprimujúce slová a výrazy = „neboj sa už bude koniec“, taniere), ľúbostný scenár (scéna prvého bozku, či ruka v aute sú nezabudnuteľné), svetelné efekty (svetlo sa vypína pri dramatických chvíľach, použije sa tiež na vyvolanie emócii na pozornosť), kaskadérske kúsky (v záverečných scénach sa ľudia masovo hádžu do vody aj keď z logického hľadiska to nemá význam), masky (rozdiel medzi 1 a 3 triedou, dobová móda), kostýmy (jeden chlapec na Carpathii má niečo ako pyžamo) históriu (maketa lode rovnako ako aj interiéry boli zhotovené podľa originálu, rovnako aj mnoho detailov či rozhovorov je urobených podľa zachovaných záznamov), sondu do ľudskej duše (pri záverečnom bozku sú prítomný samý dobrý ľudia bez jej matky a Calla), predsudky, herecké výkony, interiéry a exteriéry, opakovačky (Jack sa pozerá do neba, keď stretne Rose, a Rose sa pozerá do neba po potopený Titanicu) miestami má až metaforické aspekty (prerušenie bozku Jacka a Rose pri náreze na ľadovec = prerušila sa ich láska, tiež pri Rosinom =“si nepredstaviteľný hajzel“ sa objaví svetlica = „osvietila sa jej duša“ ), spája 200 miliónov dolárov, ktoré neboli vyhodené do vzduchu. Vzniklo toto unikátne filmové dielo, ktoré patrí do klenotnice filmového neba. Dokonalé spojenie lásky a akčnosti. Ak niekto namieta, že za 200 miliónov dolárov by to dokázal spraviť kde kto, tak mu oponujem. Dajte debila do knižnice za 200 miliónov, ale on neotvorí ani jednu knihu. Na záver dodám, že v titulkoch sa objavia aj dvaja akože Slováci (scéna keď heroes zachraňujú dieťa pred vodou).
