Popísala letinka. Uvažuje nad tým, či je vôbec potrebné zisťovať, či sú moji rodičia mojimi DNA rodičmi. Pri čítaní toho článku mi opäť napadlo: Dobre si to rozmyslite, pretože by ste mohli dostať čo ste nechceli. Prečo si to myslím? Nuž najprv ten príbeh nešťastného darcu spermií a potom jeden o tom otcovstve:
V Hospodárskych novinách bol uverejnený článokMuž prohrál soud o zneužité sperma. Je tam tisíc nejasností. Nie je jasné či spravilo chybu odberové stredisko. Nie je jasné ako znelo poučenie. Nie je jasné, či boli spermie vyberané „náhodne“ alebo cielene. Nie je jasné o čo tej žene vlastne išlo. Štyri veci sú ale jasné ako facka:
Chlap daroval spermie, narodili sa dvojičky a bude platiť alimenty.
A ani si to s tou ženou neužil. Tomu hovorím absolútna smola.
Ak by podpísal jednoznačne znejúci papier, trvalo by to na súde rovnako dlho, ale určite by vyhral.
Kto to úplne prehral, sú tie dvojičky. Aspoň majú seba navzájom, keď už sú ich rodičia hlúpi.
Nechcem nikoho odhovoriť od darovanie spermii. Je to bohumilá činnosť. Niektorým neplodným párom to zachráni plnohodnotný život a niektorým ľuďom aj život ako taký. Len chcem upozorniť na dve veci: Môžete dostať čo ste nechceli a dvojičky sú bežnou komplikáciou umelého oplodnenia.
S testom na otcovstvo by ste zas mohli dopadnúť ako jedna moja kolegyňa. Traduje sa to na katedre farmakológie. V rámci praktických cvičení sa stanovovali krvné skupiny. Vybraná bola jedna deva, pichla sa do prsta, urobil sa test a ako pozerá tak pozerá, vychádza jej „B“. Zdá sa jej to divné, keď otec má „A“ a maminka „0“. Test zopakovali, výsledok rovnaký.
Podľa rozprávania deva ani nedočkala koniec cvičenia. Utekala zistiť skutočnosť a rodičia mali veru čo vysvetľovať. Odvtedy sa na tento test vyberajú len a len dobrovoľníci. V našej skupine sa dobrovoľník nenašiel. Myslím, že sme boli všetci rozumní. Nechceli sme sa dozvedieť čo sme nechceli vedieť.
