Tento novodobý div sveta sa nachádza hlboko v horách v nadmorskej výške 2430 m.n.m a cesta k nemu nie je vôbec jednoduchá. Pokiaľ sa na Machu Picchu chcete dostať čo najpohodlnejšie, celý zájazd si zarezervujete cez agentúru, čím si ušetríte veľa času aj starostí s organizáciu tripu priamo na mieste. Pri rezervácii sa ale treba uistiť, že cena zájazdu zahŕňa prepravu a aj lístok na vstup do strateného mesta Inkov.
Väčšina agentúr ponúka jednu z dvoch možností transportu:
Zhruba trojhodinová cesta vlakom z Cusca do mesta Aguas Calientes, ktoré je nazývané aj Machu Picchu Pueblo.
Alebo cesta autobusom z Cusca do mestečka Ollantaytambo odkiaľ pokračujete vlakom do Aguas Calientes. Takto sa tam dostanete za cca. štyri hodiny.
Možno ste si položili otázku prečo žiadna spoločnosť neponúka prepravu výlučne autobusom. Odpoveď je jednoduchá, do Aguas Calientes žiadna cesta nevedie a do mesta sa dá dostať jedine vlakom alebo peši. Z Aguas Calientes k vstupnej bráne do mesta Inkov je to ešte ďalších 30 minút autobusom alebo približne dvojhodinový výšľap do kopca. Pokiaľ nechcete ísť cez agentúru, lístky na vstup do strateného mesta je možné zakúpiť aj online , v mestečku Cusco alebo priamo v Aguas Calientes. Lístky sa ale kupujú na konkrétny deň a konkrétnu hodinu a počas hlavnej sezóny (jún, júl, august, september) sú často vypredané aj na niekoľko týždňov dopredu.
Na Machu Picchu sa väčšinou vyráža z mesta Cusco a tu sa začína aj môj príbeh. Do Cusca som dorazil autobusom z hlavného mesta Lima a dopredu nič nerezervoval. Lístky na oficiálnej stránke boli na niekoľko týždňov beznádejne vypredané a ako jediná možnosť sa javila agentúra, ktorá mala voľné termíny už o 2 dni. Ja som to ale chcel poňať o čosi dobrodružnejšie a preto agentúru odmietam a pripíjam si na cestu s Chrisom a Magnusom, ktorí rovnako ako ja preferujú cestovanie vo vlastnej réžii. Chalanov som spoznal pred pár dňami na hosteli a do Aguas Calientes sa chceme dostať lokálnou prepravou. Je to jednoduché, zistili sme, že niekde z Cusca odchádza minibus do dediny Santa Maria. Zo Santa Marie budeme pokračovať minibusom alebo takzvaným collectivom (zdieľaný taxík) do dediny Santa Teresa a odtiaľ ďalším collectivom k hydroelektrárni (hidroelectrica). No a odtiaľ sú to už len 2 hodiny peši popri železnici do Aguas Calientes. Jednoduché nie? :) Spolu by to celé nemalo trvať viac ako 8 hodín a stáť zhruba 15 EUR. V Aguas Calientes si následne priamo v kultúrnom centre, ktoré by malo byť otvorené do 8 večer kúpime lístky na Machu Picchu na ďalší deň. Nič z toho ale nevieme naisto nakoľko okolo celej veci vládne obrovský informačný šum. Tento šum podľa mňa úmyselne vytvárajú zamestnanci agentúr a tým sa snažia odradiť ľudí od cesty do Aguas Calientes na vlastnú päsť.
Bohužiaľ Chris nečakane dostal pozvánku z veľvyslanectva ohľadom istých nezrovnalostí v jeho vízach a museli s Magnusom okamžite odcestovať do hl. mesta Lima. Trip sa mi ale už nechcelo odkladať a vyrážam preto sám. Prvý krok je nájsť ulicu odkiaľ odchádza minibus do Santa Marie z Cusca. Názov ulice som našiel v článku na internete, takže ho zadávam do google máp a vyrážam. Google ma zavedie na z polovice uzatvorenú rozbagrovanú cestu a ja som veľmi rýchlo pochopil, že tu bude potrebné prejsť do režimu off-line. Odkladám preto mobil a vchádzam do najbližších potravín, kde sa s mojou „perfektnou“ španielčinou pýtam: Ola, bus, autobus, minubus Santa Maria, Quillabamba, hidroelectrica? Tetuška začne vysvetľovať a ukazovať rukami a ja len zmätene prikyvujem. Po pár minútach duchaplného rozhovoru usúdim, že zhruba viem ktorým smerom sa vybrať a tak sa poďakujem a pokračujem ďalej. Proces po pár stovkách metrov opätovne zopakujem až sa dostanem k sľubne vyzerajúcemu minibusu, ktorý stojí na okraji cesty. Nikde žiadna zastávka, ani nič čo by pripomínalo stanicu. Oslovím preto tetušku pred minibusom, ktorá prikývne, bingo! V takýchto situáciách sa pred nástupom do autobusu vždy minimálne ešte raz utvrdím, že dopravný prostriedok ide skutočne do mnou požadovanej destinácie. Je to absolútne nevyhnutné v krajinách kde vládne dopravná anarchia a neexistujú cestovné poriadky. Autobus sa naplnil zhruba za pol hodinu a o 9 úspešne vyrážame. Po ďalších dvoch prestupoch už kráčam popri koľajniciach z hydroelektrárne do Aguas Calientes. Cesta k hydroelektrárni bola zasadená do strmého svahu, nespevnená a nie vždy dostatočne široká pre dve autá. Navyše 300 metrová roklina po ľavej strane cesty mi mierne dvíhala adrenalín v krvi, ale ináč išlo všetko podľa plánu. Trochu ma prekvapilo, že v minibusoch resp. collectivos som bol jediný turista a v Santa Teresa okrem mňa nevystúpil nik. Námestie bolo takmer ľudoprázdne a v tej chvíli moje pocity asi lajlepšie vystihovalo známe GIF-ko zmäteného Johna Travolu z Pulp Fiction. Na druhej strane cesty som ale zazrel vodiča opierajúceho sa o auto. Vyrážam teda k nemu a ako sa ukázalo, skutočne mal namierené k hydroelektrárni. Dohodneme sa na cene a rovno nastupujem do auta kde už sedí starší pán a zdá sa byť mierne prekvapený, že vidí bieleho turistu. Rád by som sa porozprával, ale španielsky neviem takže len sledujem cestu a kochám sa výhľadmi na okolité hory.
Cesta z Hydroelektrárne vedie popri železnici cez džungľu, takže máte možnosť obdivovať miestnu faunu a flóru, okolité hory a rieku Vilcanota (Urubamba), popri ktorej železnicu vybudovali. O 6 večer prichádzam pred kultúrne centrum v Aguas Calientes, odľahne mi, pretože v rade stojí okolo 20 ľudí, takže ešte musia mať otvorené. Od baby stojacej v rade zisťujem, že predpoklad nebol správny a centrum je už zatvorené. Zajtra majú podľa všetkého predať len 100 lístkov a preto stoja v rade už teraz 13 hodín pred otvorením. Holka pracuje ako učiteľka v USA a prišla sem cez agentúru ktorá jej napriek sľubom nezabezpečila lístok. Keďže z Aguas Calientes bez návštevy Machu Picchu odísť neplánujem, poprosím babu nech mi podrží miesto a odchádzam zhodiť veci na hostel. Počas noci sme sa v rade striedali, občas odbehli pospať na hostel, občas kecali a občas hybernovali. Do ôsmej rána už predo mnou stálo okolo 50 ľudí a za mnou ďalších 300. Po otvorení sa pomaly približujeme ku vchodu a Machu Picchu je už na dosah. Ostáva už len 10 ľudí a vtedy prichádza oznámenie zamestnanca kultúrneho centra - lístky sú vypredané. Pred vchodom vypukla hádka, policajti sa snažia ukľudniť situáciu a ja si začínam uvedomovať, že tento boj som prehral a z Aguas Calientes sa vrátim porazený. Možno že som predsa len mal ísť cez agentúru. Nuž, mám aspoň celkom zaujímavý zážitok z cesty.
Keď už sa zdá, že je všetko stratené, davom sa začne šíriť nová informácia - o 12 by mali predať ešte 50 lístkov a skutočne na obed sa opätovne otvorili brány a ja aj spolu s mojou partiou camperov z radu sa dostávame k lístku. Za potlesku vybieham z kultúrneho centra s lístkom nad hlavou, robím víťazné kolečko a dávam si high fives s partiou a policajtami. Nabitý energiou začínam vyše hodinový výšľap k stratenému mestu Inkov opäť sólo, nakoľko všetci išli autobusom. Cestou nahor obieham skupinku seriózne vyzerajúcich turistov, ktorí pravdepodobne idú päťdňový Salkanay trek - ďalší spôsob ako sa dostať na Machu Picchu pokiaľ máte radi turistiku. Na vrchole sa s nimi dávam do reči a spoločne si najímame sprievodcu, ktorý nás celým mestom prevedie. Machu Picchu je skutočne veľmi zaujímavé miesto a oplatí sa ho vidieť, i keď haldy ľudí a fakt, že celá atrakcia funguje ako obrovská továreň na peniaze celý zážitok trochu znepríjemňujú.
Ak plánujete Machu Picchu navštíviť bez agentúry, lístok určite odporúčam zakúpiť dopredu online na oficiálnej stránke alebo aspoň v meste Cusco priamo v kultúrnom centre (C. Maruri 324, Cusco 08002, Peru). V prípade, že budú vypredané ostávajú vám ešte miestne agentúry. Najlacnejšie spoločnosti ponúkajú aj prepravu formou minibusu, ktorým sa dostanete priamo z Cusca až k hydroelektrárni. Cesta je síce výrazne dlhšia, ale vyhnete sa nákupu drahého lístku na vlak. Takýto dvojdňový zájazd stál v roku 2022 cca. 200 USD a v cene je zväčša zahrnutá preprava, ubytovanie a lístok do strateného mesta. Keďže moje náklady boli 100 EUR, je mi jasné, že väčšina z vás si s radosťou priplatí, aby sa vyhla komplikovanejšiemu transportu a prípadnému čakaniu na lístok.
PS: Salkantay trek ako spôsob návštevy Machu Picchu je tiež dobrá voľba, ale na môj vkus je tento trek už príliš preplnený. Peruánske Andy sú obrovské a ponúkajú množstvo iných alternatívnych trekov. Totiž skutočný dôvod prečo som prišiel do Cuska nebolo Machu Picchu, ale Ausangate. Odľahlý viacdňový trek, ktorý je takmer nedotknutý turizmom vďaka vysokej náročnosti a neexistujúcej turistickej infraštruktúre. Trasa Ausangate ponúka jedny z najkrajších scenérií zo všetkých peších túr v Peru. Na tento trek si ale netrúfam ísť sólo a potrebujem nájsť parťáka. O tom či sa mi to podarilo možno neskôr :)
