Už väčší dôkaz čechoslovakizmu si nemôžeme ani nainštalovať. Ešte nedávno boli búrlivé diskusie, či lev je český alebo nie a teraz ho má nahradiť socha Masaryka. Svojim popredným osobnostiam nie sme schopní od revolúcie postaviť adekvátne pamätníky a my tu budeme stavať sochy ľuďom, ktorí pre Slovensko nespravili nič. Ešte na hanbu sveta udelí náš primátor čestné občianstvo V. Havlovi a jeden redaktor sa ho na to margo opýtal najprimitívnejšiu otázku, či Slovákom odpustil za tie vajíčka v 1991 na Nám. SNP. A V. Havel dostatočne inteligentný odpovedal, že nemá čo odpúšťať, lebo dobre sám vie, prečo sa tak stalo.
Najhoršie na tom je, že mestskí poslanci rozhodli bez akejkoľvek diskusie s verejnosťou, resp. s občanmi (a platcami dane) nášho mesta! Tákéto záležitosti by mali byť schválené na základe verejnej mienky. Dnes tomu už nič nebráni - hlasovanie na internete, hlasovacie lístky, ktoré sa odovzdajú na magistráte, audiotext cez telefón.
Nehovoriac o tom, v akom stave máme svoje pamätihodnosti a ako sa o ne (ne)staráme. Ako vtip pôsobí dodnes neodstránená socha M. Čulena ešte z komunistických čias, ktorá je blízko pri úrade vlády v parčíku. Niektorí svojráznejší ľudia mu občas do ruky dajú fľašku...
Pred budovu SNM určite patrí bez akýchkoľvek pochybností socha Andreja Kmeťa, a nie socha Masaryka.
Diskusia k soche T. G. Masaryka -+ anketa.
Poznámka k diskusii:
V diskusii o soche Masaryka si zástanca sochy a iniciátor p. Dr. Osuský sám protirečí. Vyjadril sa, že Masaryk bol hlavne prezidentom, čo však nie je pravda. Masaryk bol v prvom rade filozof a vysokoškolský profesor. Masaryk sa stal prezidentom vo veku 68. rokov, čo bol neprijateľný vek pre prezidenta republiky. Masarykovi bola udelená výnimka ako spoluzakladateľovi štátu, ktorá musela byť zakomponovaná aj do právneho konceptu. Ďalej vyzdvihuje Čechov za sochu Štefánika, ktorá je pri jeho hvezdárni v Prahe a že ako Česi predbehli Slovákov. Aj my môžeme dať rovnako veľkú sochu Masaryka do nejakého dvorčeka, trebárs knižnice, keď bol tým filozofom. Štefánik opačne nebol hlavne letcom, bol hlavne vedcom, politikom a vojakom! Vedel by nejako vysvetliť, prečo stojí socha Štefánika ako letca pri jeho hvezdárni? Keď sa ďalej tak pán Osuský zastrájal, že socha nie je podobizňou občianskeho preukazu - socha musí na prvý pohľad evokovať o koho ide! O tvár ako takú nejde, ide o výzor, aby bolo hneď zreteľné, koho socha symbolizuje. Spomenul, že pri sčitovaní ľudu sa Dr. J. Tiso prihlásil za Maďara. Každý znalý človek dobre vie, ako fungovali tieto súpisy. Evidencia sa nerobila na základe toho, za čo sa daný človek považoval alebo sa k niekomu hlásil. Schvaľujem ďalej návrh p. Dr. Slivkovej, že Masaryk by mal stáť niekde, kde by vynikal ako filozof. Postavením Masaryka pred SNM predbehneme Čechov na celej čiare, lebo takú úctu a miesto Štefánikovi oni nedali. Ja by som bol za kompletné súsošie Štefánika, Masaryka a Beneša, niekde v nejakom parčíku, keď už by sme mali mať v Starom Meste pamätník k 1. ČSR. Myslím si však, že doterajší lev na pylóne bohato stačil.
V medzivojnovom období, v rozpore so skutočnosťou a s tvrdeniami aj českých spolupodpisovateľov, vehementne popieral existenciu Pittsburskej dohody (o autonómii Slovenska v rámci budúceho Česko-Slovenska), ktorú sám podpísal. Takisto treba spomenúť, že sám Edvard Beneš (ktorý sa raz vyjadril, že o samostatnom slovenskom národe „nemôže byť ani reči“) uviedol, že musel Masarykovi protirečiť, pretože mu dôverne vyslovil - prinajmenšom neskôr a prinajmenšom vo vzťahu k politike - veľmi negatívny názor na Slovákov, tvrdiac že im nemožno dôverovať a pod. („Vy je neznáte...“). Masaryk nikdy nepochopil emancipačné úsilie Slovákov, a naopak snažil sa ho titulovať ako prejav hungarizmu a protičeského separatizmu.
Žiaľ sa veľmi zabúda na dôležitú vec, keby nebolo Štefánika, Masaryk ani Beneš sa do vysokej zahraničnej politiky nikdy nedostanú.
Masaryk ani Beneš si nezaslúžia žiadnu sochu, a nie to ešte v Bratislave a na takom mieste (aj napriek faktu, že Masaryk bol z jednej polovice Slovák a z druhej Nemec)!
V Prahe socha M. R. Štefánika je, ale pozrime kde? Nemá žiadne svoje osobité miesto, ako by sa patrilo, ale je umiestnená pred hvezdárňou, ktorá nesie jeho meno. Takže socha vlastne patrí k objektu. Socha nie je dokonca ani na žiadnom piedestály ale na úrovni chodníka v miernej nadživotnej veľkosti (samozrejme neopomenú to, že Štefánik bol čechoslovakista, iste, nie ale národne, od začiatku presadzoval záujmy Slovákov). Takže asi táka úcta k človeku, ktorý skutočne založil krvopotne ČSR, namiesto Beneša a Masaryka, ktorí si hoveli v teple v Londýne a v Paríži. Sami Česi odstrčili Štefánika a my máme teraz ako niečo im splácať? Nemáme čo. Históriu nik nemôže oklamať, môže ju len zmanipulovať, tak ako to robili komunisti počas celej svojej éry. Stále si Čechov dávame do popredia, ako keby sme im boli povinne niečo dlžní a neštítia sa ani arogantne a s povýšenectvom správať voči Slovákom, aj v zahraničí. Dôkazom sú aj katedry spoločných dejín na zahraničných univerzitách, kde sa vám českí učitelia nepredstavia ako členovia katedry českých a slovenských dejín, ale len českých. História sa opakuje - československé znamenalo české, takto bolo vnímané aj v zahraničí - „czecho, czecho” ...
Česi nerobili nám láskavosť, keď sme sa spojili počas 1. sv. vojny, bola to nevyhnutnosť oboch národov od tyranie Rakúsko-Uhorska, zbaviť sa nátlaku Nemcov a Maďarov. Rovnako Česi zabúdajú na fakt, že bez pomoci zahraničných Slovákov v USA a v Kanade by ČSR neexistovalo (rovnako si vzali aj slovenské zlato po 2. sv. vojne, a do tretice aj v 1992). Česi nesplynili ani jednu zo vzájomných dohôd so Slovákmi už od prvej republiky. Česi dodnes porušujú dohodu o nových štátnych symboloch a názvoch vo svete po rozdelení ČSFR v roku 1992. Neoprávnene si ponechali pôvodnú zástavu s modrým klinom a rovnako si nechali aj iné označenia (ČSA, ČSAD a iné).
Alebo aj nemenej závažný fakt, že nepíšu Česko-Slovensko, ale Československo, aj keď podľa všetkých vzájomných dohôd mal názov obsahovať spojovník a oba rovnocenné názvy krajín.
Čo presne charakterizuje postoj Čechov, vyjadruje aj fakt, že počas vojen a tvrdej komunistickej normalizácie, keď sa každý deň vešali ľudia v celej republike, bez obáv si točili svoje veselohry s Janom Werichom či V. Burianom (ktorého neskôr aj tak „odstránili” a uchýlil sa potom na to zlé Slovensko).
Treba uznať, Česi vedia aj z h***a niečo získať. Vedia podať veci tak, aby to vyhovovalo im a zároveň aby o tom druhá strana vôbec nepochybovala. Česká propaganda dokonalosti.
„Nedělat, ale vydělat.”
Stačí aj vidieť postoj k prvej Slovenskej republike v 1939, že to bola zrada. A takýto názor majú dodnes a implantovali ho aj nám. Slovensko malo legitímne právo na osamostatnenie od ČSR. Ešte pred rozdelením ČSR vyhlásilo Slovensko spolu s Podkarpatskou Rusou autonómiu (najdôležitejší krok k samostatnosti). Žiaľ, prišla vojna a po Mníchovskej dohode bolo Slovensko nútené vyhlásiť mimo ČSR samostatnosť. Došlo k tomu, čo vlastne Slovensko plánovalo v budúcnosti. Nový štát Slovenská republika (tzv. slovenský štát, nazývaný hlavne Čechmi ako výsmech) bol uznaný 27 štátmi sveta. Problém spočíval v čase a za akých podmienok sa táto udalosť stala. Rozhodne však 1. SR nebola profašistickým štátom - ako keby Slovensko bolo jediným satelitom Nemecka či iné podmanené krajiny Európy. Iba to zlé malé Slovensko vyvážalo ľudí do táborov, nie?! Treba si uvedomiť, že aj keď Slovensko bolo samostatné, podliehali nemeckej diktatúre, tak ako ostatní, bez výnimky.
Ako vidíme, máme stále čo doháňať.
„Historia, magistra vitae.”
Nemáme jasno v základných veciach a princípoch!
