Vyrážali sme z Košíc diaľnicou popod Tatry, pretože autobus po ceste vyzdvihoval ešte ďalších ľudí. V Bratislave bol už autobus úplne plný. Na Slovensko – maďarských hraniciach nás chceli zdržať slovenský colníci, ktorý si za prechod cez hranicu vypýtali pár pív. Keďže sme sa nechceli zdržovať a policajtov veľmi smädilo, ktorýsi cestujúci vytiahol z príručnej tašky zo 3 či 4 plechovky zlatistého moku a pohli sme sa ďalej. Blížili sme sa diaľnicou k predmestiam veľkomesta a bolo vidieť nadrozmerné bilboardy, ktoré som ako dieťa hltal pohľadmi. Vstupovali sme postupne do centra a mal som pocit, že prejsť cez celú Budapešť by nám pri takom množstve áut a zápch trvalo asi celý deň. Najhoršia zápcha bola pri Mozskva tér kde sme stáli asi 30 minút. Nakoniec sme sa dostali k nášmu hotelu čo bol vlastne vysoký vežiak ďaleko od centra pripomínajúci panelák z čias socialistického realizmu, našťastie vnútrajšok bol kompletne zrekonštruovaný. Cena ubytovania, ktorá však bola hradená vyšla na 2500 SK na osobu/deň. Po jednodňovej prezentácií sme sa s mamou zobrali do mesta. Nasadli sme na rýchlodráhu HÉV, čo je niečo medzi vlakom a našou električkou. Vystúpili sme na konečnej v podzemí Batthyány tér, čo je vlastne prestupná stanica pre linku metra M2 a zároveň aj konečna HÉV. Metro a celý podzemný komplex s množstvom eskalátorov a ľudí ma hneď uchvátili, prestúpili sme na metro a dostali sme sa do centra mesta.
Túlali sme sa starými budapeštianskymi uličkami, kde bolo množstvo ľudí zo všakovakých krajín no najviac bolo počuť angličtinu, francúzštinu a nemčinu. Ulice boli plné obchodov zahraničných značiek o ktorých u nás nebolo ešte ani chyrovať. Pred niektorými obchodmi sa tvorili dlhé rady kvôli sezónnym výpredajom. Mesto malo úžasnú kozmopolitnú atmosféru jediné čo ma trochu sklamalo bolo ošarpanosť niektorých nádherných secesných budov, na ktoré by ste sa dokázali dívať celé hodiny. Nakoniec sme sa dostali na Kossuth Lajos utca a Rákóczi utca kde nebolo dovidieť na koniec ulice so 4 prúdovou cestou, ktorú lemovali obrovitánske secesné paláce avšak tiež pochmúrne sivé. Na záver sme sa vybrali na Hósök tére čo je v preklade námestie hrdinov. Na tomto obrovskom námestí s veľkým komplexom sôch významných maďarských dejateľov sa oproti sebe nachádzajú 2 múzeá podobajúce sa na zmenšenú repliku Panteónu v Aténach, v ktorých bola práve výstava múmií z Egypta a na ďalšom poschodí výstava maďarskej kultúry, v múzeu oproti bola zaujímavá výstava moderného umenie. K tomuto námestiu vedie linka prvého budapeštianskeho a zároveň druhého európskeho metra otvorená v roku 1896. Všetky zastávky majú starobylú čarovnú atmosféru. Andrássy utca nachádzajúca sa nad metrom bola pri výstavbe inšpirovaná parížskym Champs Elysée, okrem starodávnych lámp, množstvom stromov si tu našli miesto rôzne ambasády a má preto bulvárny nádych. Za námestím hrdinov sa nachádza zábavný Vidám Park, so všakovakými kolotočmi a atrakciami.
Bol však našou poslednou zastávkou. Budapešť mi veľmi učarila a ako malý som si vysníval, že sa tu raz vrátim a budem tu žiť. Jediným negatívom však bola zanedbanosť a ošarpanosť mnohých nádherných secesných stavieb.
Do Budapešti som sa vrátil až o niekoľko rokov neskôr, ale o tom až na budúce.......
