Po mesto Miškolc, cestu práve rozširovali a bolo vidno, že na rozdiel od slovenskej strany Maďari cestu naozaj rozširujú, stavajú nové úseky obchádzajúc pritom dediny, kým u nás na Slovensku veríme prázdnym sľubom a čakáme, že sa možno o nejakých 10 rokov hádam aj dostaneme do Bratislavy plynulo po diaľnici. Za Miškolcom nás už čakala plynulá diaľnica až priamo do Budapešti, kde sme dorazili okolo 8 večer. Bola už tma a tak ubytovanie nebolo jednoduché nájsť. Chceli sme zaparkovať v centre mesta blízko nového mostu. Tu parkovisko „strážili“ počerní spoluobčania, ktorí mali svojský parkovací cenník a keďže angličtina im veľmi nešla písali číselné cifry naslineným palcom priamo na okno vášho auta. Nakoniec sme sa rozhodli, že na tak „dobre“ stráženom mieste parkovať nebudeme a išli sme do Mc Donaldu, kde bol prístupný internet a snažili sme sa na ňom nájsť nejaké informácie o lacnom ubytovaní. Najlepší sa mi pozdával Hostel blízko Váci utca teda priamo v centre, kde našťastie našla aj voľná izba. V Hosteli bolo kopec turistov rôznych národností, no najviac som stretával Japoncov s ich fotoaparátmi. Hostel mal širokú škálu izieb od 1 až po 6 posteľové. Nevýhodou bolo, že ak mali voľnu len 6 posteľovú a boli ste 5 mohli k vám kľudne pridať niekoho cudzieho do počtu. Na izbách nebolo ani WC či sprcha, ktoré sa však dali nájsť na chodbe, čistota však bola 100%. Výhodou bolo, že čím vás je viac tým máte lacnejšie ubytovanie na osobu a dokonca poskytovali aj študentskú zľavu na kartu ISIC. Ubytovali nás na 4 poschodí a našťastie mali izbu voľnú práve pre 4.
Večer o 9 sme vyrazili na „lov“ do mesta a tu nastalo moje veľké sklamanie, nič sa nezmenilo skôr naopak budovy boli ešte ošarpanejšie, všade bolo cítiť zápach moču. Túto záhadu som vyriešil až neskôr, keď som na chodníku našiel ležať spiaceho bezdomovca, pod ktorým bola menšia „voňavá“ mláčka. Z kedysi slávnych obchodných ulíc Kossuth Lajos utca a Rákóczi utca nezostalo nič. Po obchodoch ako United Colors Of Benetton, Sysley, Salamander, Charles Chevignon zostali akurát prázdne výklady s nápisom na prenájom, čínsky textil či železiarstvo. Žiaľ po obrovskej výstavbe mamutích nákupných centier ( Polus, Dunaplaza, West End City Center, Arcád, Mamut, ...), ktoré neobišli ani toto mesto sa centrum od obchodov začalo vyľudňovať. Mnoho budov bolo ako keby bez vlastníka, špinavé, zafúľané na uhoľ oblepené množstvom plagátov. Ani výstavná Váci utca na mňa nespravila lepší dojem, okrem novootvoreného 3 poschodového obchodu Zara, kde bolo vidno, že na rekonštrukcii sa nešetrilo tu chýbala akási kozmopolitná atmosféra, ktorú kazili najmä divoké experimenty socialistického realizmu ako napríklad hotel Marriot pri rieke Dunaj, či obchod holandského odevného reťazca C&A. Najväčším zhrozením bolo obrovské búranisko za krásnou synagógou, ktoré romantickej atmosfére nehralo do karát. Pochodili sme pár podnikov, kde v jednom nám načapovali maďarské pivo do zle umytého pohára, (páchol z neho saponát) za 80SK a v druhom sa nám za návštevu chceli odvďačiť obabraním o niekoľko forintov. Teda aby som to presne vysvetlil, čašník sa pri platení účtu zahral na herca tváriaceho sa, že nám už vydal. Až po zásahu iného čašníka sme z podniku odišli bez toho aby nás ošklbali.
Ďalšou zaujímavou príhodou bolo, keď som sa pýtal náhodnej chodkyne na cestu a tá sa pri mojom rečnení neustále hladkala v rozkroku. Až keď mi ukázala smer akým máme ísť, a nezabudla sa opýtať či nemám nejaký ten forint navyše, uvedomil som si, že hovorím s kňažkou lásky s neďaleko stojacim pasákom.
Večer o druhej sme sa ešte boli prejsť po nábreží už pri spomínanom Marriote odkiaľ je nádherný výhľad na starú Pešť s osvieteným hradom, vrchom Gellért, starým reťazovým Alžbetinym mostom a ďalšími pamätihodnosťami Tento nádherný pohľad bol na nezaplatenie a pomohol nám zabudnúť na doterajšie nepríjemnosti. Odtiaľ sme sa vydali k Parlamentu postavenom v neogotickom štýle podľa vzor parlamentu v Londýne. Tu bolo očividné v akej kráse by sa mohla celá Budapešť zaskvieť keby sa zbavila sadzí a rôznych nánosov z jej honosných palácov. Parlament bol z časti opravený, úplne bielučký a druhá časť čakajúca na opravu vyzerala ako keby ju niekto natrel na čierno. Od Parlamentu to bol iba kúsok ku Bazilike sv. Štefana pri ktorej opäť zanechal pečať socializmus v podobe hneď vedľa stojacejnechutnej betónovej kancelárskej „krabice“ .
Na ďalší deň sme sa vybrali na Námestie hrdinov(ktoré som spomínal v prvej časti) a keďže sem cestovali autom mohol som sa kochať okázalosťou a veľkoleposťou secesných palácov kam som sa len pozrel. Až teraz som si uvedomil aké je staré centrum obrovské a aká nevyčísliteľná by bola jeho oprava. No ale začať nejako treba. Na Námestí hrdinov ma však potešila postupujúca oprava jedného z múzeí.
Na záver sme sa vybrali na hradný vrch z ktorého je celá Budapešť ako na dlani. Máte pocit, že táto 2 miliónová metropola je bez konca a to sa kľudne rozhliadnite na každú stranu.
Hrad je nádherný, hlavne fontány vám pripomínajú tie v Ríme, no komunisti aj tu stihli urobiť „nevyhnutnú“ opravu v podobe výmeny okien, ktoré vám k hradu akosi nesedia.
Po tejto hradnej promenáde a zastávke v nákupnom centre Mamut(kde mali oveľa výhodnejší výmenný kurz než v zmenárni za slovenskou hranicou) sme sa pobrali domov plný nových zážitkov ale aj sklamaní.
Na záver – Aj napriek všetkému som si toto mesto obľúbil a snívam o tom, že tu raz nájdem čisté a zrekonštruované centrum, ktorého je Budapešť hodná.
Ošarpanosť budov, spôsobuje hlavne množstvo áut v centre kvôli nedobudovanému mestskému diaľničnému okruhu, ale aj nezvratnosť histórie, ktorá spôsobila, že mnohé paláce vlastnené bohatými židovskými rodinami ostali po deportáciách na krku štátu s prázdnou pokladnicou. Jedinou investíciou, ktorú to možno badať je kompletná oprava liniek metra M2, M3 a budovanie úplne novej linky M4, ktorá má byť dokončená v roku 2009.
