Podľa dostupných informácií, najpohodlnejšia cesta je
z Čadce autobusom MHD do časti Vojty a odtiaľ asi 2 km peši k prameňom. Na celodennú sobotňajšiu prechádzku akosi primálo. Volím radšej turistickú značkovanú trasu
z vlakovej zastávky Oščadnica do osady Kýčera.
Podľa mapy čajsi 5 km naviac. To by už šlo.
Hneď za zastávkou prvé príjemné prekvapenia.
Prebúdzajúci sa listnatý les ponúka skoré jarné kvietia.
A iba o pár metrov ďalej dokonca prvé ozajstné huby! A ešte aké krásne!
Ohnivec / Sarcoscypha sp./
Po chvíli turistická značka končí v holorube. Jej pôvodná trasa sa síce dá tušiť, ale je "upravená" mechanizmami na sťahovanie dreva. Preto ju opúšťame a ďalej pokračujeme ešte nedotknutým lesom až do sedla medzi Holým dielom a Kýčerou. Cestu sme si predĺžili asi na dvojnásobok, ale vyhli sme sa nepríjemnému blatistému výstupu strmým svahom.
V sedle sa opäť pripájame na turistickú značku, ktorá nás lúkami spoľahlivo dovedie
do osady Kýčera.
Pohľad zo sedla medzi Holým dielom a Kýčerou na Veľkú Raču
Cestou sa vytešujeme z krásnych výhľadov na Kysucké Beskydy a ich dominantu - Veľkú Raču. Juhovýchodne rozoznávame Kysuckú vrchovinu s tiahlym hrebeňom Vojenného
a severozápadne zas Javorský Beskyd.
Kde sa vzal, tu sa vzal.... Bonsaj. Starček.
Husárik
Pod osadou Kýčera Lieska
Pôvodné obydlia v osade Kýčera
Stále funkčná zvonica Dobre zabezpečená údiareň
Z Kýčery zostupujeme strmou asfaltovou cestou do miestnej časti Belajka, odtiaľ mierne hore kopcom na konečnú autobusovú zastávku Vojty. Cestou nás sprevádzajú lahodné zvuky motorových píl a cirkulárok. Je sobota. Pracovitá slovač dokazuje svoju usilovnosť.
Po štyroch hodinách motkania sa a prejdených 7 km sa ocitáme na začiatku náučného chodníka K trom Vojtovským prameňom.
Smerovník na rozcestí dvoch ciest ukazuje indiferentným smerom.
Vyberáme sa cestou do lesa. Chyba lávky!
Opäť sa potvrdzuje pravidlo: Z dvoch možností je správna tá druhá.
Po piatich minútach prichádzame k odbočke k Prvému Vojtovskému prameňu.
Presne, ako sa vyhrážal časový údaj na značke náučného chodníka.
Trasa nás posiela do lesa cez málo dôvery budiacu lávku ponad Vojtov potok.
Ešteže je takmer bezvodý a preto radšej volím jeho násilný prechod.
Aspoň si umyjem topánky.
Lávka cez Vojtov potok
Slabých dvesto metrov lesného chodníka a ďaľšia dilema: značka na statnom smreku ma posiela vpravo. Po asi 150 m mi je jasné, že pravidlo o dvoch možnostiach stále funguje.
Pohoda pri Prvom Vojtovskom prameni
Konečne. Prvý Vojtovský prameň. Opatrne ochutnávame vodu. Vraj vajcovka. Vajcia sa asi minuli. No i tak si doprajeme slastný odpočinok na teplom slnečku a hojne zalievame smädné gágory. Je tu naozaj príjemne. Na lúke, pod lesom, štebot vtákov, klopkajúci ďateľ, poletujúce motýle....
Cestou k druhému prameňu si spomínam na kolegu z práce. Býval kdesi tu U Vojty. Pri ceste postávajúcej ženičky sa pýtam, že či, reku, nevie kde býva ten a ten. A ona mi hneď ráze vraj: A čo mu chcete!??? Zoširoka vysvetľujem. Po chvíli už zmierlivejšie dodáva: Viete, Milan nie je doma. Len predchvíľou išiel k susedom voľačo vypomôcť.
Ale keď pôjdete naspäť, určite sa zastavte. Poteší sa.
Nič nesľubujem. Ktožhovie kadiaľ ja pôjdem naspäť.
Ale v duchu si myslím: Celý Milan. Dobroprajný a usilovný.
Taký, akého som ho poznal dlhé roky.
Na chleba by si ho mohol natrieť.
Opodiaľ opäť rozcestie. Rovno do lesa po rozbahnenom svahu, alebo cesta ku skupine osamotených domov. Po značení ani chýru, any slychu. Samozrejme ešte stále funkčné pravidlo o dvoch možnostiach ma po krátke zachádzke končiacej v akomsi dvore predsa len vráti na bahnistú cestu. Ešteže po chvíli vchádzame do lesa a tam si už môžeme vybrať chodník našich snov. Mäkkučké pŕstie poddávajúce sa tlaku topánok nás asi po pol hodine privedie k Slanému prameňu, ako sa tiež Druhému Vojtovskému prameňu zvyčajne hovorí. Prameň bol už v roku 1973 vyhlásený za prírodnú pamiatku. Na informačnej tabuli ukrytej pod strieškou nad prameňom sa dozvedáme niekoľko zaujímavostí o prameni.
Pozorujem prebublávajúcu vodu a celkom zabúdam na čas a dokumentačné povinnosti.
Lávka k Druhému Vojtovskému prameňu už budí väčšiu istotu
Cesta k tretiemu prameňu je zreteľne označená, ale značkár sa tu poriadne, ako hovoria bratia česi, vydováděl. Kolmo hore tým najstrmším svahom. Zúfalec.
No mňa nedobehne. Vyberám si ľahší výstup a troma dlhšími serpentínami riedkym lesom sa ocitám na lesnej ceste. Už zďaleka vidím značku na kovovom stĺpiku.
Lesný škriatok
Po pol hodine prichádzame k Tretiemu prameňu. Opäť vajcovka.
Ibaže tentoraz sa vajcia neminuli.
Dlhé tiene Vojtovho vrchu ostro kontrastujú s nasvieteným lesom na protiľahlom svahu. Chlad nám už nedopraje dlhšie posedenie pri prameni. Akurát toľko, aby sme sa rozhodli kade ďalej. Naspäť po tej istej ceste sa nám nechce a tak navrhujem výstup do neďalekej osady Vojty a odtiaľ po hrebeni cez Kýčeru do Čadce.
Tretí Vojtovský prameň
Dobré rozhodnutie. Do osady Vojty trošku do kopca a potom už iba klesanie až do Čadce.
Celou cestou si užívame slnečné lúče zapadajúceho slnka.
Rekreačná chalupa s krásne upraveným okolím
Snežienky pred opusteným domom
Kúsok opodiaľ sa na výslní predvádzal Lykovec
Na lyžiarskom svahu nad sídliskom Žarec nás predbiehajú hodne sa ponáhľajúci turisti. Prezradili nám, že sú účastníci diaľkového pochodu Kysucká stovka. Vyrazili ešte včera večer a čaká ich ešte "kúsok" do Kysuckého Nového Mesta.
Tak toto už na mňa nie je. Možno v budúcom živote. Ak nejaký bude.
