Keď umyjem riad, pozbieram kúsky baliaceho papiera, čo pred pár hodinami poletovali celou obývačkou a potom snáď ešte rozpošlem pár esemesiek. Už len pár krokov. Bolo to pekné toho roku. Vo veľkej rodine je Štedrý večer naozaj nádherný.
Opätky mi klopkajú na primrznutom chodníku ako slabo namazané hodinové ručičky. Sekunda po sekunde. O chvíľku otvorím bránku a klopkajúci čas zastane.
Zastanem. Dnes by sa malo oslavovať presne toto. Čas, ktorý zastal. Zlomil sa kdesi uprostred a odchýlil cestu dejín novým smerom. Medzičas nádeje. Čas, kedy sa naplnili tisícročné proroctvá. Čas, odkedy my rátame ten náš čas.
Dátum narodenia Boha v našej realite.
Dátum, odkedy žitie v čase získalo zmysel.
Museli sa diať rozprávkové veci ako zjavenia anjelov, kométa na oblohe a putovanie mudrcov. Keď Zem prestáva rotovať, musia sa predsa diať zvláštne veci.
Trochu sa hanbím, že som dnes viac oslavovala rozprávkové súvislosti ako samotnú udalosť.
Keď umyjem riad, otvorím si knihu, kde proroci prezrádzajú, o čo tu vlastne ide. Dnes im to vyšlo, prorokom. Aj tá hviezda, čo ukazovala smer. Pri bránke znovu otočím tvár k oblohe. Jedna je tam. Žiari a volá ma pokloniť sa Dieťaťu. Môžem prísť domov z polnočnej a umývať riad. Alebo ísť za hviezdou a byť doma v Betleheme...
