V mojej úvahe sa osobitne budem venovať právnej vede, keďže ako praktizujúci právnik a pedagóg na VŠ mám k tejto oblasti veľmi blízky vzťah. Mnoho krát sa prirovnal slovenskú realitu v podstate ku komunizmu. V oblasti práva platí táto pravda ešte vypuklejšie.
Hodnotenie úspešnosti vedeckých ustanovizní je dnes napojené na celý systém akreditácie a toho, čo sa hodnotí. Jedným z ukazovateľov je počet doktorandov, publikácií a odborných článkov. Kto nemá za menom titul phD., podľa spomínaných hodnotení ani neexistuje. V realite však narážame na niekoľko zásadných problémov. Prvým a základným je možnosť publikovania. Do elitného klubu napr. Justičnej revue sa dostane len málokto. Ostatné časopisy sa tlačia, majú peknú obálku a možno iba z povinnosti ich objednáva štátna správa, resp. samospráva. To je všetko. Samozrejme, nemôžeme zabudnúť ani na fakultách veľmi populárne zborníky (vedecké, fakultné), ktorá zapadajú prachom, lebo ich nik nečíta; často krát ani spoluautor si neprečíta to, čo napísal ten druhý. Na Slovensku je horký smäd po verejnosti dostupnej a odborníkmi spolutvorenej možnosti publikovať.
Nemôžeme vynechať ani konferencie, kde však s ľútosťou treba skonštatovať, že tie, ktoré skutočne prinášajú inovatívne riešenia na celospoločensky závažné témy (vymožiteľnosť práva, čierne stavby, a pod.) sú zriedkavejšie ako niektoré z volieb na Slovensku. Okrem výnimiek je stav skutočne biedny. Odborné články sú nie ojedinele preštylizovaním existujúcej právnej úpravy, v tom lepšom prípade sú dôkladnou analýzou aktuálneho právneho stavu. Moment inovácie absentuje. Dôvody sú dva:
a.) Právo je rodná sestra politiky a tak je tu strach z politizovania, odmietnutia a zaškatuľkovania .
b.) Je pohodlnejšie mať čiarku za publikačnú činnosť preštylizovaným paragrafov niektorého zákona a vydávanie takéhoto veľdiela za vedeckú prácu, ako priniesť inovatívny prvok
Druhý problém je v tom, že skutočne špičkový odborníci na právo nemajú čas a mnohokrát ani energiu písať. Tragický dopad to má najmä na kvalitu zákonov. Preto sa stávame svedkami novelizovaných noviel, resp. zákonov úplne odtrhnutých od reality. Politické nominácie rôznych komisií je len čerešnička na torte biedy slovenskej právnej vedy. Kde sú tie časy, keď každá navrhovaná úprava prešla sitom pripomienok a konzultácií na fakultách, keď v komisiách Ministerstva spravodlivosti sedeli docenti a profesori práva spolu s odborníkmi z radov sudcov a advokátov. Dnes sa základné poslanie právnej vedy, teda prinášať nové kvalitné riešenia do legislatívy, zverilo do rúk politikom alebo rôznym organizáciám typu Transparenty International, kde nesedia skutoční odborníci.
Pri všetkej úcte ku Zuzane Wienk, teda dáme, ktorá je dnes verejnosťou pasovaná za top odborníčku na transparentnosť verejného obstarávania musím poznamenať, že ľudia, ktorí majú za sebou stovky súťaží a nepochybne aj väčšiu prax v danej oblasti, sú ako spolok anonymných alkoholikov. Nikto o nich nevie. Nie, nejedná sa o kopnutie do tretieho sektora a tobôž nie do konkrétnej osoby. Je legitímne, že občania si vytvárajú svoju vlastnú záujmovú samosprávu a vyjadrujú sa k otázkam celospoločenského významu. Na druhej strane je však tragické, že odborná verejnosť, ľudia z praxe, docenti a profesori mlčia. Základným zdrojom informácií o vážnych témach tak pre novinárov a verejnosť sú vyhlásenia pocitových odborníkov, teda napr. už spomínanej Zuzany Wienk.
Rozvoj právnej vedy závisí od právnikov všetkých zaradení a kategórií, vrátane študentov. Nebudem tajiť, že ich akože vedecké práce, diplomovky, je masochizmus čo i len čítať. Ak chce Slovensko vykročiť na cestu vpred, musí otvoriť bránu odborníkom z praxe, či vedeckým pracovníkom. Hlavnou zásadou nemôže byť v právnej vede počet čiarok za publikačnú činnosť, ale skutočne inovatívne riešenia. Ak článok, hoci špičkovo, popisuje problém, nemôže dostať status „vedecký“. Skutočná vedecká práca totiž navrhuje riešenia. Konfrontácia advokátov, štátnej správy, sudcov a vedeckých pracovníkov môže priniesť skvalitnenie legislatívy na Slovensku. Dámy a páni, právo je veľmi dôležitá vec na to, aby sme ju nechávali len na pleciach politikov
