Trvám na tom, že Slovensko nevyhnutne potrebuje národno-pravicovú alternatívu, tak voči súčasnému faustpaktu, ako aj Smeru. Pravicovú preto, lebo nie je morálne, aby jedni pracovali a druhí prevádzkovali „živnosť“ v podobe sociálneho systému. Je nemorálne, ak štát pokrčí plecami, že nemá peniaze na obete povodní (vis maior), keď predtým rozdával milióny priehrštím. Je fajn, ak štát umožní bohatým byť ešte bohatší a z ich daní sa postará o tých, ktorí z objektívnych dôvodov sú na tom zle. Teda o dôchodcov, matky na materskej, či invalidov. Sú tu však aj takí, ktorí sociálny systém neberú ako zodpovednosť sami za seba, ale ako spôsob obživy. Som presvedčený, že úloha štátu je chrániť občanov, umožniť im byť úspešnými a nie rozhodovať o tom, akým spôsobom majú míňať peniaze, či dokonca byť v pozícii náhradného živiteľa. Nie som človek jednej knihy a krvavého pohľadu. Ak hovorím o ekonomike a pravici, musím nahlas povedať, že sa v podstate stotožňujem s názorom Ľudovíta Kaníka, že nie je sociálne, ak sa úspešnému zoberie a dá sa neúspešnému. Sociálne naopak je, ak sa neúspešnému dá možnosť byť úspešným. Jediný skutočne sociálny systém je vytvárať pracovné miesta – teda viesť ľudí k zodpovednosti za svoj život. Ak doženiem do extrému svoj názor, slovo sociálne sa cíti lepšie v spojení s pravicou, ako s ľavicou. Ľavica svojou „solidaritou“ berie, kde nesiala a dáva, kde peniaze nič neriešia. Len prehlbuje traumu závislosti od štátu. O tom všetkom svedčí aj historický fakt, že prvý európsky politik, ktorý začal riešiť sociálnu otázku rozsiahlou sociálnou reformou, bol ultrakonzervatívec a pravičiar Otto von Bismarck.
Národnú alternatívu potrebuje Slovensko preto, lebo záujem vlastných občanov má byť prvoradý, v porovnaní so záujmami Bruselu, Washingtonu, či Moskvy. V prvom ráde národ, potom partneri. Je to nielen základný zákon prežitia, ale je to aj morálne. Veď aj matka dá v prvom rade obživu deťom, až potom pôjde na kávu s kamarátkami, či požičia peniaze susedovi, ktorý je v núdzi. Som občanom Slovenskej republiky a zo svojich daní platím policajtov, úradníkov, vládu. Myslím si, že je legitímne, aby môj záujem bol daný pred záujem kamaratschatfov bez ohľadu na to, z akého hlavného mesta sú. Takto rozmýšľa Francúzsko, takto na začiatku volebného obdobia rozmýšľala i nemecká kancelárka Angela Merkelová.
Slováci majú ten problém, že slovo národný je považované buď za nadávku, alebo za vyznamenanie. Ak má človek úctu voči svojim rodičom, musí mať úctu aj k národu, z ktorého pochádzajú a rovnako aj ku krajine, v ktorej sa narodili. Slušný človek je patriotom. Národný neznamená nenávisť, ale uprednostňovanie svojich záujmov pred záujmami kohokoľvek iného. Na Slovensku bohužiaľ „národný“ znamená antimaďar, čo je hlúposť, asi rovnaká, ako „Obyčajní ľudia“. Problém s našim južným susedom netkvie v etnicite, ale v tom, že ekonomické problémy Maďarska sa riešia takmer fašistickou rétorikou. Asertívny postoj k susedom nie je nacionalizmus, ale suverenita. Len to by Slovensko najprv muselo stratiť tradičný komplex nesvojprávneho dieťaťa. Nacionalizmus by mal každý štát prejavovať predovšetkým v ekonomike. Tak, aby Slovensko nebolo iba automobilovou linkou, ale tvorcom zdrojov.
Nechápem, ako sa môžeme tváriť ako suverénny štát, keď HDP visí na šnúrke od gatí automobilových koncernov. Nerozumiem rečiam o zvrchovanosti, keď napr. výroba elektriky je plne závislá od talianskeho Enelu, ktorého akcie behajú po svete ako bludný Holanďan. Keďže som pôsobil v Slovenských elektrárňach, a.s., o postoji Talianov k nám by som vedel napísať knihu. Možno by som jej dal názov „Pod bičom otrokára“. Dlho im trvalo, kým pochopili, že nie sú v talianskej provincii, ale na pôde suverénneho štátu. Ekonomický patriotizmus je nevyhnutnosťou pre Slovensko a možno aj poslednou záchrannou brzdou.
Vzťah národa a národných politikov k menšinám je osobitnou otázkou národnej politiky. Menšina je organickou súčasťou štátu, ktorá sa podieľa na jeho vzostupe, ale aj trpí pri jeho páde. Vtedy je menšina živou súčasťou národného organizmu suverénneho štátu. Šľak ma ide trafiť, ak vidím skupiny ľudí, ktorí pracujú na tom, ako vhodne nazvať niektorú menšinu, aby sa tým nikoho nedotkli. Pointa je pritom inde. Menšina je menšinou kvôli tomu, že má odlišný pôvod. Náboženský, národnostný, čo je spojené s kultúrou, jazykom, a pod. Kultúra, právo komunikovať v kruhu rodiny, priateľov a blízkych v rodnom jazyku, je právo dané nielen legislatívou medzinárodného spoločenstva, EÚ, Slovenska, ale aj prirodzeným zákonom. Každé právo je však zneužiteľné. Zneužitie týchto prirodzených práv má obrovské historické dopady. Krvavá cesta Balkánu je toho symbolom. Aj náš geopolitický priestor takéto zneužitie pocítil – a to v podobe Hortyovcov a Henleinovcov, ktorí sú dodnes v pamäti národa zapísaní krvavým perom.
Slovo „národný“ v kontexte politiky musí mať svoj dosah v podobe takého smerovania štátu, v ktorom národ je trvale udržateľnou entitou. Trvalo udržateľný rozvoj národa sa pritom odzrkadľuje v troch rovinách:
a.) Rodinná politika sociálna
b.) Ochrany rodiny
c.) Výchova elít
Tieto zásady musí každá národná politika mať vo svojom obsahu a musia byť niťou jej činnosti. Podpora rodiny musí byť v kontexte s jej zdravým vývojom, nie len mechanickým finančným vstupom pri narodený dieťaťa. Ak finančné dotácie pri narodení dieťaťa majú generovať chudobu, je to najhoršia sociálna politika a v podstate mentálna genocída vlastného národa. Ak štát dá čo i len jedno euro ako príspevok pri narodení dieťaťa, musí mať všetky páky, aby až do dospelosti bdel nad jeho výchovou. Ak rodič nezvláda výchovu, dieťa je zdrojom kriminality, rodič má právo vzdať sa jeho výchovy v prospech štátu.
Ochrana rodiny by mala byť ústavou deklarovaným princípom. Je nesprávne, ak sa argument ochrany rodiny používa v kontexte sexuálnych menšín. Nechajme menšinu menšinou a ústavným spôsobom garantujme rodine, ako zväzku muža a ženy, jej miesto v systéme. Vrátane trestnoprávnej ochrany. Osobitný problém je problém tzv. homosexuálnych registrovaných partnerstiev. Je to podobné, ako keď niekto nastúpi do auta a rozčuľuje, že nevie lietať. Nuž, je to preto, lebo auto patrí na cestu a nie je určené na lietanie. Takisto manželstvo má svoj účel, ktorý je v rozpore s myšlienkou homosexuálnych partnerstiev. Nie som zástancom názoru, že ochrana rodiny má vyústiť do križiackej výpravy voči menšinám. Občania Slovenska sa delia na tých, ktorí rešpektujú slovenský sociálny poriadok a tých, ktorí ho ignorujú. Z tohto uhľa pohľadu je problematika sexuálnych menšín rovnako relevantná, ako problematika blondiakov, ryšavých, a pod. Nechať sa zatiahnuť do neoliberalistickej diskusie s top témou sexualita je v podstate podpora diverzifikácie národa a snaha o jeho rozdelenie, čo je protinárodná cesta.
Výchova elít má mať v národnom programe miesto napísané zlatými písmenami. Ide najmä o to, aby sa umožnilo vzdelanie každému, bez ohľadu na jeho sociálnu situáciu. Vzdelanie smerujúce k pocitu lojality k štátu, ktorého som občanom. Mrzí ma absencia brannej výchovy, pretože v generácii sa vytráca schopnosť a mentálna pripravenosť brániť svoju krajinu, i svojich blízkych. Je zlé, ak história podlieha politickým názorom, čo sa odráža vo výchove detí. Cirkus okolo Svätopluka je hanbou Slovenska, porovnateľný s kultúrnou revolúciou Mao´C´Tunga.
Dôležitou témou v oblasti výchovy a vzdelávania je problém drog. Snaha liberálnych politikov o dekriminalizáciu marihuany, ak ju neberieme len ako marketingový ťah, je neskutočnou hlúposťou. Prečo? Lebo každý štát má dve možnosti – buď drogy považuje za dobré a tým pádom nemieni platiť zo svojich daní liečenia pre narkomanov, alebo ich považuje za zlé – tým pádom hra o mäkkých drogách je relativizáciou objektívneho faktu, že nebudem predsa dávať veľké peniaze na kampaň proti drogám, keď mi nevadí ich užívanie. To, či sa niekto dostane do pestrofarebného sveta po jednaj dávke, alebo po desiatich, nie je rozhodujúce. Rozhodujúce je to, že mladý človek hľadá únik v drogách – teda logicky zlyháva štát. Miesto impotentných rečí o dekriminalizácii by sa zišlo zamyslieť nad alternatívou pre mladých, aby sa neutiekali k drogám.
Posledný rozmer národnej politiky je rozmer civilizačný. Multikulturálna spoločnosť je v kŕčoch a dáva najavo, že ide o nereálny hazard s celou Európou. Vedľa seba môžu žiť rozdielne národy, avšak aspoň s minimálne príbuznou kultúrou. Inak toto súžitie je zdrojom latentného konfliktu, ktorý skôr či neskôr prerastie do horiacich miest, ako sme už boli svedkami. Multikulturalizmus má v Európe najmä podtón konfliktu islamu a kresťanstva. Národná politika bola a je vždy politikou obrannou. V kontexte tohto konfliktu bráni svoje, preto sa jej nepozdávajú mešity a liberálna azylová politika. Na rozdiel od liberálnej politiky však ciele národnej politiky ostávajú za hranicami štátu. Národná politika nebombarduje arabský svet, ani neútočí voči islamu na jeho pôde. Obrana, nie útok je aj v medzinárodnom kontexte zásadou národnej politiky.
Význam tejto politiky podčiarkuje fakt nášho členstva v Európskej únii. Ak vlády národov EÚ nebudú dostatočne asertívne, kauza kríže, známa z Talianska, môže byť determinantom budúcnosti celej našej civilizácie. Národne pravicová politika je politikou slobody a demokracie. Nie pre vyvolených, ale pre všetkých. Nie len v rešpektovaní názorov totožných s vládou, alebo príbuzných, ale všetkých. Pocitová demokracia, známa zo Slovenska, je v skutočnosti najhoršou verziou anarchie. Ak súdime politikov, hnutia, či strany na základe pocitov, je to zlé. Ak obhajujeme niekoho na základe pocitov, je to katastrofa. Buď niekto porušil zákon a ten je dostatočný, aby postihol nemorálne správanie, alebo nie. Nahradiť pocitovú demokraciu diktatúrou práva je vážna výzva pre Slovensko a celú Európu.
Na záver si dovolím zhrnúť pointu národnej politiky pravice. Národná politika má byť politikou zodpovednosti a ekonomického patriotizmu. Má byť politikou sociálnou, ktorá podporuje generovanie bohatstva a práce, nie generovania chudoby a rozdávania zo štátneho rozpočtu. Má byť politikou hodnôt, nie politickej korektnosti voči všetkým, okrem svojho vlastného národa. A má byť politikou suverénneho štátu, nie rozhodovaním kolónie.
