Verejný záujem: TRANSPARENTNOSŤ

Písmo: A- | A+

V našej spoločnosti vidieť túžbu po zmene a s ňou je spätá aj túžba po väčšej transparentnosti spoločnosti.

Do akej miery je transparentnosť verejný záujem a do akej miery legálnou povinnosťou, pričom jedno nevylučuje druhé, sa pokúsim odpovedať v tomto článku. 

 Najprv teda verejný záujem. Napriek tomu, že sa o ňom v spoločnosti často hovorí, je to do istej miery „Colombova žena“. Prakticky nie je definovaný zákonom pre všetky prípady a zaraďujeme ho do kategórie tzv. neurčitých pojmov. S istotou môžeme o tomto pojme povedať, že je to záujem veľkej skupiny ľudí alebo dokonca predpokladaný záujem všetkých. Osobný - súkromný záujem konkrétneho človeka môže byť súčasťou veľkej množiny verejného záujmu, ale môže byť rovnako aj v rozpore. Preto má verejný záujem možnosť obmedziť súkromnú sféru jednotlivca a dokonca obmedziť základné práva a slobody. Aby však verejný záujem nebol nástrojom svojvôle, musí byť nejako objektivizovateľný v podobe či už ústavy (ako objektívna hodnota), zákona( napríklad životného prostredia), rozhodnutia súdu ( genius loci) , alebo musí na ňom existovať aspoň relevantný doktrinálny konsenzus ( napríklad potreba tzv. klimatických miest). Verejný záujem je sám o sebe „a priori“ len možnosťou a deklaráciou možnosti. Do života sa dostáva až existenciou konfliktu so súkromným záujmom alebo ako povinnosť verejných funkcionárova verejnej moci. 

 Transparentnosť je rovnako ako verejný záujem opradená mýtmi. Právo je povinné v tejto mytológii hľadať cestu objektivizovateľnosti a právnej istoty.Inak by sme opäť narábali len s pojmom, ktorý je nechaný na subjektivite úradníka alebo anarchickej interpretácii. Pre pochopenie významu pojmu transparentnosť je potrebné povedať základné pravidlo modernej demokraciea právneho štátu. Je ukotvené v čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to síce, že ,,štátna moc pochádza od občanov.“ Tento princíp tvorí nie len formálny úvod do Ústavy Slovenskej republiky, ale je aj súčasťou jej materiálneho jadra. Logickým dôsledkom tohto princípu je možnosť občanov mať prehľad čo sa deje s ich mocou po delegovaní a mať možnosť zasiahnuť v istej kvalite. Obidva znaky, teda právo mať informáciu a na druhej strane právo participovať (zasiahnuť), tvoria spolu charakteristiku toho, čo voláme transparentnosť, ak sa teda bavíme v rovine štátu a práva. Ak by základ v podobe ústavného článku o pôvode moci bol pozbavený koruny v podobe transparentnosti, celá demokracia by sa obmedzila na volebný akt konaný raz za nejaké časové obdobie. Takýto výklad demokracie by bol značne reštriktívny a bol by v podstate toxickou mutáciou teórie spoločenskej zmluvy, z ktorej vzniká moderný štát. To, že transparentnosť je nevyhnutnou súčasťou ústavných princípov, z nej robí základnú materiálnu a objektívnu hodnotu nášho ústavného poriadku, ktorá spolu s inými objektívnymi hodnotami predstavuje množinu verejných záujmov. 

 V podmienkach slovenskej diskusie je tendencia obmedziť transparentnosť na tendre a súťaže. Otázku transparentnosti však nie je možné obmedziť na proces verejného obstarávania. Verejný záujem na transparentnej verejnej moci siaha aj do iných oblastí: 

  1. Vydávanie normatívnych aktov, teda zákonov a všeobecne záväzných nariadení samosprávy. (Možnosť ich pripomienkovania.)

  2. Vydávanie individuálnych rozhodnutí orgánov verejnej správy. Iba kontrola verejnosti môže byť práve v týchto prípadoch (zvlášť v oblasti stavebného práva) nástrojom na zúženie korupčného priestoru a pokušenia. (Stále neexistujúci funkčný systém ich zverejňovania.) 

  3. Každá činnosť verejnej správy, kde má byť predmetom súťaž či už podnikateľov, alebo osôb, ktoré majú vykonávať verejnú funkciu štatutára v právnickej osobe zriadenou verejný subjektom – obcou, ministerstvom, VUC. 

  4. Širšie ekonomické a osobné väzby funkcionárov s právomocou rozhodovať v administratívnom konaní alebo o finančných prostriedkoch z verejných rozpočtoch. Verejný záujem pritom nie je založený na diskriminácii blízkych osôb verejných funkcionárov, ale na kontrole verejnosti, teda aby volič, zdroj moci, mal túto informáciu. 

 Rovnako, ako nie je možné zúžiť transparentnosť, ako verejný záujem na verejné obstarávanie, nie je možné ho zúžiť z hľadiska povinnosti na niektoré v praxi najčastejšie aplikované zákony. Je to ústavný zákon na ochranu verejného záujmu, zákon o slobodnom prístupe k informáciám a už spomínaná legislatíva, ktorá sa venuje verejnému obstarávaniu. To je zákonné minimum, kde sa požiadavka na transparentnosť zlieva s imanentnou podmienkou ,,conditio sine qua non“ zákonnosti vo verejnej správe. Bohužiaľ sme svedkami, že ani povinné zverejňovanie na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nie je všade na Slovensku samozrejmosťou, rovnako ako sa nájdu verejní funkcionári, ktorým nevadí konflikt záujmov v rozpore s ústavným zákonom. Pritom tento rozmer transparentnosti je len pasívnym plneným zákona. 

 Skutočne demokratická verejná moc si žiada aktívny prístup. Aktívna transparentnosť je v podmienkach Slovenskej republiky základný verejný záujem. Kontrola verejnej moci by mala byť iniciatíva orgánov a nie občana. Občan by mal byť aktivitou orgánov verejnej správy informovaný napríkladoprocese prijímania všeobecne záväzného nariadenia, súťaže na šéfa miestneho športového klubu, ktorého kontrolným akcionárom je mesto alebo zákazky na právne služby. Naschvál som pritom spomenul tri oblasti, ktoré majú odlišnú právnu úpravu a odlišné zákonné minimum. Ale práve požiadavka transparentnosti hovorí, že občan má byť partnerom verejného subjektu. Nemá ísť o hru na mačku a myš alebo „schovky.“ Tvorca moci (volič) má požívať takú dôveru zo strany verejnejautority (obec, VUC, ministerstvo), že táto nemá mať problém ho pozvať na dialóg o prijatí VZN a podobne. Ak občan neprejaví záujem, je to v poriadku. Verejný záujem na transparentnej verejnej správe nie je v povinnosti fyzickej osoby, ale v možnosti participovať a kontrolovať. Niektoré samosprávy realizujú túto aktívnu transparentnosť formou aplikácie RSS na svojejwebovej stránke, alebo mailinglistom, ktorým sa občan bez vlastnej aktivity dozvie o tom, čo môže ovplyvniť, alebo do čoho sa môže zapojiť. Inou možnosťou sú napríklad zhromaždenia obyvateľov obce alebo rôzneformy komunikácie cez sociálne siete a podobne. Všetky tieto spôsoby sú znakom, že verejná správa dôveruje občanom a delí sa s nimi o moc tak, ako to predpokladá celý rad odporúčaní európskej legislatívy napr. CM/rec (2007) 7 a už spomínaný ústavný článok 2 ods. 1. Nie len z morálneho, ale aj právneho pohľadu je pre správne fungovanie demokracieteda dôležité, aby sa faktický výkon moci zmenil z vrchnostenského autoritatívneho na formu dialógu a partnerstva s občanom, na ktorý volič dostane aktívne pozvanie. 

Skryť Zatvoriť reklamu