Vo verejnosti málo známy profesor Antonín Holý, český génius, už pred niekoľkými desaťročiami objavil efektívnu liečbu infekcie HIV. Napriek tomu vo svete zomierajú ľudia na AIDS – čo je finálne štádium tejto infekcie – zbytočne, hlúpo a bizarneNajprv niekoľko faktov: vírus HIV bol objavený a identifikovaný začiatkom 80. rokov a 80. roky ako aj začiatok 90. rokov sa stali symbolom obrovského množstva úmrtí na jeho finálne štádium, chorobu AIDS. Smrť v dôsledku AIDS bola strašná. V roku 1987 britská princezná Diana objala osobu, ktorá bola chorá na AIDS, čím v britskej spoločnosti v značnej miere zbúrala mýty a predsudky spojené s touto chorobou a jej prenosom.
Na začiatku tisícročia český génius profesor Holý objavil spolu s liekom na hepatitídu B aj liek na HIV. Táto liečba znamená, že osoba žijúca s HIV môže viesť plnohodnotný život vrátane sexuálneho, neohrozuje seba ani iných a dokonca je schopná reprodukcie – s tým, že pozitívny rodič môže mať negatívne dieťa. Liečba totiž znamená, že vírusová nálož tejto osoby sa stane prakticky nedetekovateľná, a čo je nedetekovateľné, je neprenosné. Samozrejme, má to dva predpoklady: osoba pri podozrení, že bola infikovaná vírusom HIV, sa musí dať testovať a následne liečiť.
V rozvojových krajinách je obrovské množstvo ľudí, ktorí z dôvodu sociálno-ekonomických, inak povedané z dôvodu chudoby, nemajú možnosť sa ani liečiť, ani testovať. Ženy, ktoré sú predmetom obchodovania s ľuďmi, sú mnohokrát nakazené a v dôsledku ponižovania žien v niektorých spoločnostiach tretieho sveta je nepredstaviteľné, aby žena priznala, že je chorá na HIV. Neliečené ženy s vírusom HIV rodia pozitívne deti. V týchto krajinách je úmrtie na AIDS strašným dôsledkom chudoby, nerovnakého postavenia žien a mužov a šialeného obchodovania s ľuďmi.
Iné dôvody sú pre tento fenomén v krajinách, ktoré sú plne rozvinuté, majú systém verejného zdravotníctva a liečba je pokrytá zvyčajne z prostriedkov zdravotného poistenia. Tieto krajiny však vynašli iný systém, ako odradiť ľudí od testovania a následnej liečby: kriminalizáciu, rôzne formy trestnej činnosti, povinnú registráciu či celý rad byrokratických šikanóznych úkonov.
Teoreticky sa liečený človek, ktorý ani hypoteticky nemôže preniesť vírus HIV na inú osobu sexuálnym stykom, môže dostať do trestného konania – a to dokonca aj vtedy, ak jeho partner alebo partnerka používa ochranu, či už vo forme tzv. chemickej ochrany PrEP, ktorá je dnes všeobecne dostupná a extrémne účinná voči prenosu ochorenia HIV, alebo klasický kondóm. Áno, výsledkom takéhoto trestného konania je verdikt „nevinný“, avšak sprevádza ho povinné dokazovanie, znalecké posudzovanie a celý rad ponižujúcich a šikanóznych spôsobov.
Nehovorím už o celom rade ďalších povinností spojených s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, diskrimináciou osôb pri zdravotnej starostlivosti – predovšetkým u zubára – a ani o všeobecnom fenoméne na Slovensku, ktorým je nerešpektovanie súkromia a tajomstva zdravotnej dokumentácie. Celé toto vytvára z našich spoluobčanov, ktorí žijú s HIV a sú liečení, občanov druhej kategórie.
Podľa rozsiahlej kanadskej štúdie, ktorá analyzuje efektívnosť alebo neefektívnosť trestnoprávnej kriminalizácie statusu HIV, práve byrokratické povinnosti a potenciálna hrozba trestného stíhania odrádzajú ľudí od toho, aby sa dali testovať. Ak sú asymptomatickí, teda nemajú príznaky, čo môže trvať niekoľko rokov, uspokojujú sa s tým, že testovanie nie je potrebné – pričom v tom čase už môžu byť infekční roznášači HIV infekcie. Dôvodom pre netestovanie je strach z registrácie a následného spoločenského ponižovania, diskriminácie a rôznych foriem šikany.
Teda trestné právo dnes účinne povzbudzuje ľudí spolu s predpismi správneho práva, aby ohrozovali dôležitý verejný záujem na ochrane verejného zdravia a boja proti HIV a AIDS. Pre bizarnosť porovnania uvádzam, že niektoré africké krajiny majú prísnu legislatívu, kde za trestný čin súvisiaci so statusom HIV hrozí trest smrti. V čase pandémie COVID-19 boli na základe tejto legislatívy dokonca popravení aj konkrétni ľudia.
Slovensko patrí medzi krajiny, ktorých legislatíva nerešpektuje vývoj vedy za posledných 30 rokov a poznatky modernej medicíny, ktorá prakticky z liečeného HIV robí menší problém, ako sú niektoré druhy alergií. Ak k tomu pridáme všeobecnú zdravotnú negramotnosť obyvateľstva, vzniká nám kritická situácia. Obhajuje sa to tým, že ide o malý počet ľudí a zvyčajne ide o následok sexuálne promiskuitného správania. Treba však povedať dva veľmi dôležité fakty.
Na ľudských právach záleží aj keby išlo o jediný prípad diskriminácie, ponižovania alebo porušovania ľudských práv osoby. Ľudské práva sú univerzálne práve preto, že nie sú merateľné počtom poškodených, ponížených či vylúčených osôb. Na každom jednom živote záleží. Jozef Ratzinger, bývalý pápež, povedal známu vetu: každý ľudský život má nepodmienený nárok na ľudskú dôstojnosť. Nemôže byť podmienený diagnózou alebo zdravotným statusom.
Druhá vec, ktorú je potrebné povedať a ktorá je rovnako dôležitá, je realita čísel registrovaných osôb Úradom verejného zdravotníctva. Strach zo stigmatizácie, kriminalizácie a úradnej šikany spôsobuje, že obrovské množstvo ľudí sa nedá testovať, a teda máme možno niekoľkonásobne väčší počet ľudí, ktorí majú HIV bez toho, aby o tom vedeli. Mimochodom, čakanie na prvé symptómy nemusí byť najšťastnejšia taktika. Niekedy sú totiž prvé symptómy aj posledné.
Prečo ani opozícia, ani koalícia nepovažuje minimálne od vynájdenia lieku profesorom Holým tému zmeny legislatívy na úseku HIV za dôležitú, neviem. V tomto momente je úplne jedno, kto je opozíciou a kto koalíciou. Viem však, že ľudia žijúci medzi nami – naši susedia, naši rodinní príslušníci, naši spolupracovníci – si zaslúžia jedno veľké,"Dianino" objatie, najlepšie v podobe úpravy príslušných zákonov tak, aby boli v súlade s poznatkami vedy v roku 2025, a nie so stavom poznania začiatkom 80. rokov.
