Hlavná časť zelenej politiky je v množine mestá a obce založená na budovaní a monitorovaní tzv. zelenej infraštruktúry. Ide o jeden z prioritných cieľov európskej politiky na úseku trvalo udržateľného rozvoja a boja proti klimatickým zmenám. V boji proti klimatickej kríze ide zrejme v rámci regionálnych riešení o najefektívnejší nástroj samosprávy, spolu s možnosťami v oblasti odpadového hospodárstva.
Definícia tohto pojmu podľa znenia Zákona o ochrane prírody a krajiny hovorí, že je to sieť prírodných a polo-prírodných prvkov, predovšetkým plôch zelene a vodných ekosystémov, ktorá je vytváraná a spravovaná tak, aby poskytovala široký rozsah ekosystémových služieb, s osobitným zreteľom na zabezpečenie biologickej rozmanitosti, ekologickej stability a priaznivého životného prostredia a prepojenie urbanizovaného prostredia s okolitou krajinou. Jednoduchšie povedané, ide o budovanie verejnej zelene, ktorá je vzájomné prepojená tak, aby vytvárala jeden organický celok. V tomto ponímaní hovoríme o vnútro blokovej zeleni, mestských parkoch a lesoch, o cestnej zeleni a drevinách, lesoparkoch a komunitných záhradách. Súčasťou tohto komplexu vzájomných vzťahov je však aj budovanie mestských poľnohospodárskych fariem ako zelených ostrovov, a to aj v rámci tzv. strešnej zelene, teda pestovania plodín na strechách budov. Jedným z pozitívnych následkov tohto procesu sa stáva harmónia medzi developerským rozvojom mesta, zeleným záujmom a potravinovou a sociálnou politikou.
Zákon o obecnom zriadení hovorí, že verejná zeleň je originálnou pôsobnosťou a povinnosťou obce. Ustanovenie § 4 Zákona hovorí, že správa a údržba verejnej zelene je jednou zo základných úloh samosprávy. Systematickým výkladom právnych predpisov sa dá pomerne ľahko dospieť k záveru, že zelená infraštruktúra je verejným záujmom. Vďaka poznatkom z iných krajín sa dá nájsť aj jej environmentálny, či sociálny a ekonomický (hospodársky) význam.
Postavenie obce v tomto zmysle je možné vidieť jednak:
ako povinnosť obce pri budovaní verejnej zelene a infraštruktúry, vrátane parkov a cestnej zelene. Túto povinnosť obec nemôže preniesť jednostranným autoritatívnym úkonom na iného, napr. na developera.
ako právo regulácie vo vzťahu k právnickým a fyzickým osobám, ktorým určí povinnosti týmto osobám. Ľudsky povedané, ide o možnosť prijímať „obecné zákony“ k tejto téme.
Významným nástrojom obce je možnosť prijať územný plán. Ide síce o najsilnejší nástroj, ani tu však nie je možné brať ho ako možnosť jednostranne diktovať investorom povinnosť vybudovať napríklad verejný park. Územný plán môže určovať len regulatívy konkrétneho územia z hľadiska povolenosti/nepovolenosti, napríklad ako povinné percento zelene v rámci projektu developera.
Ideálna by bola možnosť plánu zelenej infraštruktúry ako osobitného a na základe zákona prijatého nástroja, porovnateľného s územným plánom, ktorý by ho vhodne dopĺňal. Súčasťou tohto právneho predpisu by mohla byť aj povinne určená kvalita vysádzaných drevín a zelene a iné práva a povinnosti fyzických a právnických osôb. Takáto forma nadväznosti dvoch „zákonov obce“ je dôležitá aj z dôvodu, čo zelená infraštruktúra predstavuje pre budúcnosť. Dnes už nepostačuje len uvádzať povinné percento zelene, ako je to v súčasných územných plánoch. Nesmierne dôležitá je aj kvalita tejto zelene a jej vzájomná prepojenosť.
Plánovanie zelenej infraštruktúry ako úloha samosprávy je však aktuálne len súčasťou tzv. šedej zóny obecnej normotvorby a celkovo našej legislatívy. Šedá zóna pritom znamená, že zákon explicitne takúto povinnosť obci neukladá, dá sa však využiť medzera v zákone, umožňujúca vhodne skombinovať zákon o obecnom zriadení, stavebný zákon a zákon o ochrane prírody a krajiny a následne prijať VZN o pláne zelenej infraštruktúry. Dôvodom pre takéto krkolomné riešenie je okrem iného aj ústavné ustanovenie, že povinnosti je možné určovať len na základe zákona, pričom tu zatiaľ stále narážame na absenciu existencie príslušného právneho predpisu. Veľmi rozpačité by bolo len deklarovanie úloh obce, bez možnosti určiť povinnosti v kontexte konkrétnej developerskej aktivity. V tomto ohľade máme teda čo dobiehať. Pojem zelená infraštruktúra sa do nášho právneho poriadku dostal až na jeseň minulého roka (november 2019). Pre porovnanie, plánovanie v tejto oblasti v susednej Viedni funguje už od roku 1905.
Dôležitosť tejto infraštruktúry a jej plánovania obecnou samosprávou, vrátane tzv. mestského poľnohospodárstva vo forme efektívneho využívania strešnej plochy a vnútro blokovej zelene podporujú dnes už desiatky na túto tému vypracovaných štúdií. Otázka, ktorá stále zostáva nezodpovedaná, je to, ako obec môže podporiť zelenú infraštruktúru, ak väčšina projektov je budovaná súkromným developerom. Už sme spomínali možnosť podmienenia výstavby budovaním takýchto prvkov v rámci územnoplánovacej regulácie. Netreba zabúdať, že v demokratických spoločnostiach by mal byť podnikateľ (investor) partnerom pre samosprávu a nie verejným nepriateľom č. 1. Jednou z foriem, akým sa toto partnerstvo buduje, je napríklad systém tzv. správnych dohôd. Ide o zmluvy medzi verejnou správou a fyzickou a právnickou osobou, ktorých predmetom je určitá oblasť verejného záujmu alebo výkonu verejnej správy.
V podmienkach Slovenskej republiky by iste mali takéto dohody priestor pre motiváciu developerov v otázke budovania zelenej infraštruktúry zo súkromných zdrojov. Existuje celý rad oprávnení (možností) obce, ktoré sa dajú v tejto problematike využiť. Ide o také „benefity“, ktoré môžu byť recipročne podmieňované. Ako príklad uvediem odpredaj obecného majetku, vecné bremená, granty a dotácie, komunitné projekty, ale aj zmeny a doplnky územného plánu, ak sú iniciované fyzickou a právnickou osobou, využitie obecnej cesty/pozemku v prospech developera a mnohé iné. Podmienenosť týchto možností, zliav, výhod, alebo akokoľvek inak ich nazveme, práve budovaním zelenšieho mesta/obce môže existovať v rôznych formách, počnúc VZN, cez rôzne metodické usmernenia, v závislosti od konkrétneho riešenia. Samozrejme, obec je vždy reprezentantom verejného záujmu, preto je potrebné, aby akékoľvek riešenie bolo podmienené rovnosťou a transparentnosťou.
Bohužiaľ, veľký hendikep pociťujem v nemožnosti regulácie daňového zaťaženia zo strany obce. Obec dnes nemôže znížiť daň z nehnuteľností len z dôvodu, že sa jedná o projekt zelenej infraštruktúry. V zahraničí pritom ide významný nástroj podpory budovania a rozvoja zelenej infraštruktúry. Zákon o miestnych daniach však ponúka možnosť zníženia dane vo forme VZN, ak ide projekt sociálny alebo o poľnohospodárstvo. Projekt tzv. mestských strešných záhrad/fariem je pritom aj projektom zelenej infraštruktúry, rovnako to tak vnímam aj pri projekte poľnohospodárstva s možnosťou zamestnať marginalizované skupiny. Veľký význam môže mať komunitná forma takéhoto projektu, s možnosťou participácie seniorov. Do budúcnosti nie je vylúčená ani predstava, že spolu s bytom si kúpite okrem parkovacieho miesta aj strešnú záhradu. Samozrejme, toto chce a potrebuje vytvoriť motivačné prostredie z hľadiska legislatívy.
V rámci spomenutých riešení budovania zelenej infraštruktúry je potrebné upozorniť na ešte jednu veľmi dôležitú vec. Obec môže manévrovať vo vzťahu k developerom (resp. aj iným investorom) len v rámci plnenia úloh, ktoré má ako samospráva, teda v situáciách, kde si môže určovať podmienky. V žiadnom prípade si nemôže podmieňovať vydávanie individuálnych správnych aktov (napríklad stavebného povolenia), ktoré sú súčasťou preneseného výkonu štátnej správy. Inak povedané, na čo má podnikateľ právo zo zákona, nemôže byť podmieňované obcou, a to ani v sledovaní cieľa budovania prospešnej zelenej infraštruktúry.
Strechy, na ktorých sú vybudované komunitné záhrady, funkčná vnútro bloková zeleň, lesoparky, cestná zeleň, to všetko je zosobnením predstavy o výzore inteligentných miest moderného a efektívneho Slovenska. Slovenska, v ktorom súkromný investor bude pre obec partnerom skutočného rozvoja a nie jeho „triednym nepriateľom
