Ako abstinujúci (ne)fajčiar som na cigaretový dym obzvlášť citlivý. Určite je niečo pravdy na tom, že najväčší odporcovia fajčenia sú bývalí fajčiari. Ten charakteristický zápach cítim takmer na každom kroku. Výťah, ulica, krčma, reštaurácia, zastávky MHD, taxík, šatník v práci, balkón. Nájde si ma takmer všade.
Toto nemá byť kritika fajčiarov a toho ako nám znepríjemňujú život. Skôr zamyslenie sa nad tým, aký som bol kedysi ja ako fajčiar.
Leto roku 1989. S bratrancom Palim sme predali nazbierané marhule z našej záhrady otcovmu kolegovi. Boli sme práve na tábore ochrancov prírody, ktorý sa konal v košickej ZOO a len sme si na pol dňa odskočili na marhule, večer sme opäť sedeli pri táborovej vatre v krásnom a obrovskom areáli zoo a rozmýšľali čo so zarobenými peniazmi.
„Kúpme si santmoricky“ hovorím.
Tenké, dlhé 12 cm, v hnedom papieriku. V 89. totálna exotika a frajerina (ach jaj).
O päť minút sme už stáli v lese, opretí o stromy.
Dodnes si pamätám tú opojnú slasť, vôňu a chuť. Príjemné točenie hlavy.
Áno, už prvá cigareta a chutila mi.
Takto som začal fajčiť. Táto láska na prvý šluk a pohľad nám vydržala 13 rokov.
A vraj neexistuje.
Boli to však krásne roky.
Prešiel som mnohými štádiami tohto búrlivého vzťahu, v ktorom som bol vždy totálne pod papučou.
Fajčil som všeličo. Najprv Dalily, potom Petry, Sparty (Kutná Hora, tvrdé), asi 2 roky červené marlborky, ďalšie dva camelky. Posledné roky to boli krátke červené L&M.
Od 14. 9. 1994 som k tomu všetkému smrdel už aj benzínom. Kúpil som si klasiku ZIPPO. Mám ho dodnes odložený, v originál krabičke aj s návodom na použitie a účtom z K-martu.
Doživotná záruka je doživotná záruka.
Bol som totálne závislý. Fajčil som 20-40 denne. Ako študent som často nemal peniaze na celú krabičku. Určite si mnohí pamätajú éru kusoviek. Od 50 halierov až po 2 korky, pekne naukladané v pohárikoch v baroch a krčmách na poličkách hneď vedľa tvrdého chľastu a likérov.
Typická objednávka mňa ako študenta:
„Jedno pivo/kofolu a dve kusovky“
„Spartu, alebo Marlborku?“
Alebo na ulici, v ruke držím 1 Kčs a hovorím okoloidúcemu:
„Ujo, nemáte predať jednu cigaretu?“
„Tu máš, peniaze si nechaj“
Ťažké časy študentské, ale fajčiť bolo vždy čo. Láska je láska. Vydržali sme aj tieto ťažké časy. Čo nás nezabije, to nás posilní.
Od 96. som v Bratislave. Aj tu bolo vždy čo fajčiť, nie vždy čo jesť. Pamätám si moje denné menu keď bol vysoký dátum. Krabička cigariet, k tomu na raňajky, obed a večeru hovädzí bujón z kocky a hrsť rezancov. Alebo špagety posypané keksami Marína, alebo cukrom. Láska je láska.
Keď som išiel do práce, hneď po zazvonení budíka som si ešte v posteli zapálil. Potom hygiena, obliecť a cestou na zastávku ďalšia cigareta. Pri zastávke ďalšia cigareta. Po vystúpení z autobusu ďalšia. V robote prezliecť do uniformy, káva do ruky a k tomu dve cigarety.
Otvárali sme o šiestej ráno a už som ich mal šesť. Láska je láska.
Mal som niekoľko rituálov. Napríklad som pri fajčení striedal ruky aby som nemal žlté prsty od nikotínu (naozaj som ich nikdy nemal žlté). Nikdy som nefajčil keď niekto v okolí jedol, nikdy som špaky nehádzal na ulici na zem, nikdy som nefajčil na zastávkach MHD.
Nikdy som po rozbalení novej krabičky nehádzal papieriky a celofán do popolníka. Vždy som držal cigaretu tak, aby dym nešiel na ľudí okolo. Vždy som hasil špak tak aby už z popolníka nedymil.
Časom som sa naučil aj niekoľko trikov s ktorými som „ohuroval“ svoje okolie. Napríklad som vedel (a stále viem) šikovne stočiť cigaretu (aj zapálenú) na jednom prste a chytiť dvoma ďalšími (ťažko sa to opisuje). Takisto rôzne finty s krabičkami a celofánom na nich.
Asi najviac obdivu som však získaval hasením žeravej cigarety na jazyku. Je to úplne jednoduché a nie je to žiadny trik. Jednoducho cigaretu zahasíte na jazyku (nie na špičke!), nič to nie je, len sa na to treba odhodlať. Láska je láska.
Jedného dňa však do môjho života prišla skutočná láska - klin sa klinom vybíja.
A tak som svojej vyvolenej sľúbil (pri plnom vedomí), že na jej narodeniny prestanem fajčiť.
Večer pred dňom D som bol na pivo s bratrancom Mišom a spomínal som mu, že to je posledný deň čo fajčím, že od ďalšieho dňa končím a podobne.
Mal v tvári ten chápavý výraz človeka, taký súcitný, ktorý hovoril, že to nevadí keď sa nabudúce stretneme a budem opäť fajčiť. Že to pochopí a že takých tu už bolo.
Večer som doma dofajčil krabičku, ráno som sa zobudil a už som si nezapálil. Je to už takmer päť rokov.
Láska je láska.
Všetkým závislým fajčiarom: ráno po desiatich pivách ma už nebolí hlava, vždy som si myslel, že je to z piva. Nie, po flámoch mi bolo zle z cigariet.
Cítim sa výborne. Je to rozdiel oproti časom keď som hulil. Všetky zmysly mám citlivejšie, hlavu jasnejšiu. Prvé mesiace som sa cítil doslova ako znovuzrodený. Ak chcete prestať, musíte to myslieť vážne. Nepomáha postupné znižovanie dávky. Musí to ísť zo dňa na deň. Buď - alebo. Fajčím, alebo nefajčím. Ja neodporúčam náplaste, žuvačky a podobné zbytočnosti, ktoré z chorých závislákov iba ťahajú peniaze. Človek sa potom podvedome spolieha na „medicínu“ a zabudne na to, že úspech je zaručený jedine pevnou vôľou. Ničím iným. Musíte chcieť prestať. To totálne zmení váš život, všetky rituály, návyky, spoločenský status. Všetko. Nie je to sranda. Preto ak chcete prestať, dobre si to rozmyslite. Po prípadnom neúspechu sa dostaví ukážkový jojo efekt a ten na roky utlmí každú snahu prestať.
Potiahnite si z cigarety (nešlukujte) a dym rovno z úst vyfúknite do papierovej vreckovky.
Pekný pohľad, však?
Všetkým nefajčiarom: neviem koľkí z ľudí okolo nás, ktorí fajčia sú závislí, chorí ľudia a koľkí fajčia len z frajeriny a preto aby ich brala partia.
Neskúšajte to. Ani si neuvedomíte kedy a už ste v tom.
Normálne je nefajčiť.
Verte mi, viem o čom hovorím.
