Bol som šiestak na základnej škole a ležal som doma chorý. Poobede som však nedočkavo vykukoval oknom zo siedmeho poschodia a čakal na mojich spolužiakov ktorí sa mali
každú chvíľu vracať domov zo školy. Keď som ich zbadal, chrípka, nechrípka, hneď som vybehol na balkón. Vtedy na mňa zdola zakričal Marcel Drábik:
"Maťo, si depešák, alebo metalista?"
Dovtedy som nič nepočul o depešákoch ani metalistoch, ale keďže Marcel druhým dychom dodal: "Ja som metalista" - a ja som Marcela nikdy nemusel, inštinktívne som odpovedal:
"Depešák".
Dodnes sa divím, ako často na túto príhodu spomínam. Možno som si spomienky časom trochu zidealizoval, ale pred očami mám partiu spolužiakov dole na chodníku a medzi nimi vidím jasne Marcela, ako mu z pravého pútka na gatiach visí dlhá reťaz na ktorej má kľúče a rôzne haraburdy - len aby ich bolo čo najviac a čo najhlasnejšie štrngali.
Takto náhodou a nelogicky začal môj vzťah k fenoménu Depeche Mode.
Keď som sa po uzdravení vrátil do školy, bolo nielen v našej triede, ale na celej škole niečo divné. Decká ktoré sa dovtedy medzi sebou normálne bavili, sa už spolu nebavili a tí ktorí sa nebavili, boli zrazu najlepší kamoši. Keďže som sa nevedomky, celkom jasne a na plnú hubu už vyjadril a tým pádom definitívne začlenil do tábora depešákov, bol môj osud do konca základnej školy spečatený.
Dnes sa už iba usmievam nad vtedajšou rivalitou medzi oboma tábormi.
Metalisti hovorili, že to nie je hudba, to nie sú hudobníci, pretože miesto nich hrajú počítače.
Na oplátku sme oponovali, že to metal nie je hudba, pretože revať do mikrofónu a mlátiť do bubnov a gitary nemá nič spoločné s muzikou. A stále dokola.
Ak by bolo pravdou tvrdenie, že piráti a ich nahrávky zabíjajú hudbu, celkom isto by už dnes bola mŕtva. Doma sme mali len gramofón a rádio. Naše rozhlasové stanice v reláciách typu "Pozor zákruta" a "Studio Jezerka" hrali iné "vypaľovačky". Keď som chcel počuť DM, musel som si naladiť maďarský rozhlas, alebo maďarskú TV, kde občas zahrali "Strangelove".
Ostávali už len spolužiaci, naši rodičia na kazeťák peniaze nemali. Keď som chcel počuť svojich miláčikov, musel som sa zúčastňovať zvláštnych - nahrávacích - seáns. K niektorému spolužiakovi rýchlo domov zo školy, kým neprídu rodičia z roboty a išlo sa na vec.
Kábel - myslím, že päťkolík - bol samozrejme nedosiahnuteľný výdobytok techniky a tak sa z kazeťáku na kazeťák nahrávalo len cez mikrofón. Traja-štyria sme sedeli ticho ako muchy pol hodiny, kým sa nahrala strana "A" a potom strana "B". Tomu aj samozrejme zodpovedala kvalita nahrávky.
Ale akú mala pre mňa vtedy cenu? To sa s dnešnou dobou downloadovania MP3 vo veľkom nedá ani porovnať (možno práve to hudbu zabíja).
Keď som v roku 1988 dostal na Vianoce LP platňu "Music For The Masses", musel prísť Ježiško o pár dní ešte raz - aj so slúchadlami, pretože zvyšok rodiny nemohol doma normálne existovať. Bol som šťastný.
V rannom kapitalizme roku 1990, sme s otcom absolvovali predlhú cestu do Mníchova, kde sme za 999, vtedy ešte západonemeckých mariek, kúpili HI-FI vežu s cd-prehrávačom. Chudák naši susedia. Touto cestou sa všetkým ospravedlňujem, hlavne donekonečna opakovanie zvlášť obľúbených pasáží im muselo liezť riadne na nervy, teta Šoltésová si možno „Enjoy The Silence“ pohmkáva dodnes.
Pred siedmimi rokmi na dovolenke v Austrálii, sme išli s chalanmi autom už pol dňa a boli sme riadne uťahaní a hladní. V rádiu dali "Blasphemous rumours". Práve vtedy Karol zaparkoval, vypol motor a rádio - "ideme konečne jesť", zavelil.
Myslel som, že ma porazí, hovorím: "To nemyslíš vážne, teraz?"
Tak som ostal v aute sám, jedol som až POTOM.
Fascinuje ma to neviditeľné puto, ktoré dokáže vytvoriť medzi cudzími ľuďmi zistenie, že sú toho istého DM razenia.
"Ty tiež?"
"Ja tiež."
Potom už len jemný úsmev a akoby vzniklo ďalšie spojenie, ktorému ostatní nemôžu porozumieť a nechápavo krútia hlavou. Kto premeškal tie dávne roky, jednoducho do klubu nepatrí.
Určite aj tieto okolnosti prispeli značnou mierou k tomu, že ma DM držia dodnes. Aj keď už zďaleka nie som k nim tak nekritický ako vtedy. Môžem byť kdekoľvek, stačí ak podvedome začujem pár taktov ktorejkoľvek ich pesničky, hneď sa mi v hlave roztočia kolieska, niečo v hlave zapadne na svoje miesto a ja som schopný uprostred debaty len tak mimochodom povedať: "počkaj, ide depeš". A deň je hneď krajší.
Kapitolou samou o sebe sú koncerty. Mal som to šťastie a bol som na dvoch v Prahe -
- The Singles Tour v 1998 a The Exciter Tour v 2001 a na Paper Monsters Davea Gahana 2003 v Bratislave. Ešte dlhú dobu po koncertoch som akoby plával na vlne neskutočnej energie, ktorú vo mne tieto zážitky zanechali. Vidieť starých pánov ako s chuťou a radosťou odohrali oba koncerty v Prahe, dojatého Gahana, ktorý od pol pása holý neveriacky sedel na bedni a doslova nechápal ako celá Incheba spieva jedným hlasom - doteraz keď si na to spomeniem, mám husiu kožu.
Najviac ma však vždy dostali mávajúce ruky v „Never let me down again“.
Marcel, ďakujem Ti.
