Svet streamovacích služieb je dnes presýtený obsahom, no len máloktoré meno vzbudzuje u fanúšikov hororu a kvalitnej televíznej drámy také očakávania ako Mike Flanagan. Tvorca skvostov ako The Haunting of Hill House, The Haunting of Bly Manor či existenciálne mrazivej Midnight Mass sa na Netflix vrátil s projektom, ktorý už na papieri znel ako stvorený pre jeho citlivý, no zároveň desivý režijný rukopis – adaptáciou populárnych young adult kníh Christophera Pikea, Polnočný klub (The Midnight Club).
Seriál nás zavedie do Brightcliffe Home, hospicu s malebným výhľadom na oceán, ktorý však nie je dovolenkovou destináciou. Je to posledná zastávka pre tínedžerov s terminálnymi diagnózami. Práve sem prichádza Ilonka (Iman Benson), mladá žena plná nádeje, ktorá verí, že práve v Brightcliffe nájde zázračný liek, o ktorom kolujú legendy spojené s minulosťou budovy. Rýchlo sa však stáva súčasťou úzkej skupiny ďalších mladých pacientov – Kevina, Anyi, Spencera, Sandry, Natsuki, Amesha a Cheri. Spája ich nielen krutá diagnóza, ale aj tajný rituál: každú polnoc sa stretávajú v knižnici, aby si rozprávali strašidelné príbehy. Volajú sa Polnočný klub. Okrem rozprávania príbehov však majú aj desivý pakt: ten, kto z nich zomrie prvý, sa pokúsi kontaktovať ostatných zo záhrobia a podať dôkaz o posmrtnom živote.
Flanaganov rukopis v novom (a predsa známom) svetle
Na prvý pohľad je Polnočný klub jasne rozpoznateľným dielom Mikea Flanagana. Atmosféra Brightcliffe je hustá, plná melanchólie, ale aj zvláštnej krásy. Kamera často kĺže dlhými, plynulými zábermi chodbami starého sídla, budujúc napätie skôr pocitovo než explicitne. Flanagan opäť dokazuje svoje majstrovstvo v práci s hercami, najmä s mladým ansámblom, ktorý podáva pozoruhodne vyspelé a emotívne výkony. Dokáže vykresliť hĺbku ich strachu, hnevu, ale aj krehkej nádeje a čierneho humoru, ktorý je často jediným štítom proti zúfalstvu.
Na rozdiel od jeho predchádzajúcich diel, ktoré boli primárne zamerané na dospelé publikum, Polnočný klub čerpá z young adult literatúry, čo sa prejavuje v určitom zjednodušení niektorých tém a vo väčšom dôraze na dynamiku tínedžerskej skupiny. To však nie je nevyhnutne na škodu. Seriál úprimne a citlivo pristupuje k téme smrti a zomierania z pohľadu mladých ľudí, pre ktorých by mal byť život ešte len na začiatku. Dialógy sú často britké, plné sarkazmu, ale aj nečakanej zraniteľnosti.
Príbehy v príbehu: Metafora a únik
Jadrom seriálu sú, samozrejme, polnočné stretnutia klubu a príbehy, ktoré si jeho členovia rozprávajú. Každá epizóda (okrem prvej a poslednej) je štruktúrovaná okolo jedného alebo dvoch takýchto príbehov, ktoré sú vizuálne odlíšené a často žánrovo pestré – od klasických duchárskych historiek cez sci-fi až po noirové detektívky. Tieto segmenty nie sú len samoúčelnou výplňou; slúžia ako zrkadlo vnútorného sveta rozprávača. Postavy prostredníctvom nich spracúvajú svoje vlastné strachy, túžby, traumy a nevyriešené konflikty. Je to fascinujúci meta-komentár o sile rozprávania ako mechanizmu vyrovnávania sa s realitou, ako úniku, ale aj ako spôsobu, ako zanechať po sebe stopu.
Herecké obsadenie exceluje aj v týchto vnorených príbehoch, kde často hrajú alternatívne verzie samých seba alebo úplne iné postavy. Obzvlášť vyniká Ruth Codd ako cynická a navonok tvrdá Anya, ktorej príbeh patrí k emocionálnym vrcholom série. Jej výkon je surový, autentický a srdcervúci. Iman Benson ako Ilonka je sympatickou, aj keď občas naivne pôsobiacou protagonistkou, ktorej pátranie po tajomstvách Brightcliffe a jeho prepojení na záhadný kult Paragon tvorí hlavnú dejovú líniu.
Horor existenciálny verzus... skoky do tmy
Flanagan je známy skôr budovaním atmosféry a psychologickým hororom než lacnými "ľakačkami". Preto bolo pre mnohých prekvapením, keď prvá epizóda Polnočného klubu vytvorila Guinnessov rekord v počte jump scares (údajne až 21). Sám Flanagan priznal, že to bola istá forma ironického komentára na tlak štúdií, ktoré si často žiadajú práve tento typ ľahko stráviteľného hororu. Hoci sú tieto momenty technicky dobre zvládnuté, pôsobia v kontexte jeho tvorby trochu cudzo a lacno. Našťastie, v ďalších epizódach sa ich počet výrazne znižuje a seriál sa vracia k tomu, čo Flanaganovi ide najlepšie: k pomalému budovaniu napätia, k tiesnivej atmosfére a k hororu, ktorý pramení z existenciálnych otázok a nevyhnutnosti smrti.
Skutočný des totiž v Polnočnom klube nepochádza primárne zo záhadných tieňových postáv plaziacich sa chodbami Brightcliffe (aj keď aj tie majú svoje miesto), ale z neúprosnej reality diagnóz hlavných hrdinov. Najstrašidelnejšie scény sú často tie najtichšie – pohľad na zhoršujúci sa stav postavy, rozhovor o strachu z neznáma, uvedomenie si limitovaného času. V tomto smere seriál exceluje a prináša hlboký emocionálny úder.
Tajomstvá Brightcliffe a nevyriešené záhady
Paralelne s osobnými drámami a polnočnými príbehmi sa odvíja aj mysteriózna línia spojená s minulosťou hospicu. Ilonka pátra po príbehu Julie Jayne, bývalej pacientky, ktorá sa údajne záhadne vyliečila, a po stopách kultu Paragon, ktorý v minulosti na pozemkoch Brightcliffe vykonával svoje rituály. Túto líniu zastrešuje tajomná postava riaditeľky hospicu, Dr. Georginy Stantonovej, ktorú stvárnila ikonická Heather Langenkamp (Nancy z Nočnej mory v Elm Street). Jej postava je plná nevyrieknutých tajomstiev a jej motivácie zostávajú nejasné až do samého konca.
A práve tu sa dostávame k najväčšiemu problému a zároveň najväčšej frustrácii spojenej s Polnočným klubom. Seriál bol totiž po prvej sérii zrušený. Toto rozhodnutie Netflixu zanechalo fanúšikov (a dovolím si tvrdiť, že aj tvorcov) v rozpakoch a s mnohými nezodpovedanými otázkami. Záver prvej série končí masívnymi cliffhangermi – odhalením identity záhadných prízrakov starého muža a ženy, ktoré Ilonka a Kevin vídajú, a šokujúcim zistením o Dr. Stantonovej. Mnohé dejové línie zostali otvorené: Osud Anyi po jej intenzívnej epizóde? Skutočná povaha liečivých síl Brightcliffe? Význam symbolov kultu Paragon? Odpovede sme sa v seriálovej podobe nedočkali.
Našťastie, Mike Flanagan, v snahe poskytnúť divákom aspoň nejaké uzavretie, na svojom blogu podrobne rozpísal, ako mala pokračovať druhá séria. Vysvetlil hlavné záhady, osudy postáv a celkové smerovanie príbehu. Aj keď je to len slabá náplasť na zrušený seriál, je to gesto, ktoré si zaslúži uznanie a ktoré umožňuje divákom lepšie pochopiť víziu tvorcov. (Odporúčam si tieto vysvetlenia po dopozeraní série vyhľadať, poskytnú mnoho "aha!" momentov).
Verdikt: Srdce na správnom mieste, no zlomené krídla
Polnočný klub je ambiciózny a v mnohých ohľadoch úspešný seriál. Má srdce na správnom mieste, venuje sa ťažkým témam s citlivosťou a rešpektom, ponúka skvelé herecké výkony a typickú flanaganovskú atmosféru. Štruktúra s vnorenými príbehmi je zaujímavá a umožňuje preskúmať rôzne žánre hororu aj hĺbku postáv.
Avšak seriál nie je bez chýb. Občasné problémy s tempom, nevyrovnaná kvalita jednotlivých polnočných príbehov a spomínané (aj keď čiastočne sebaironické) nadužívanie jump scares v úvode môžu niektorých divákov odradiť. Najväčším klincom do rakvy je však jeho predčasné ukončenie. Sledovať desať hodín budovania komplexného sveta a vzťahov s vedomím, že nikdy neuvidíme uspokojivé rozuzlenie, je jednoducho frustrujúce.
Pre koho teda Polnočný klub je? Určite pre fanúšikov Mikea Flanagana, ktorí ocenia jeho režijný štýl a tematickú hĺbku, aj keď je tentoraz zabalená do YA formátu. Tiež pre divákov, ktorí majú radi atmosférický horor s presahom do drámy a neboja sa konfrontácie s témou smrti. A v neposlednom rade pre tých, ktorým nevadí investovať čas do príbehu, ktorý zostane nedokončený, ale sú ochotní si následne prečítať vysvetlenie tvorcu, aby získali aspoň teoretické uzavretie.
Polnočný klub mal potenciál stať sa ďalším klenotom v portfóliu Netflixu a Mikea Flanagana. Je to seriál plný súcitu, ktorý oslavuje silu priateľstva a rozprávania tvárou v tvár nevyhnutnému. Bohužiaľ, jeho príbeh zostane nedopovedaný, ako smutná pripomienka vrtkavosti streamovacieho biznisu. Napriek tomu, ak ste pripravení na emocionálnu jazdu s trpkým koncom, stojí za váš čas. Je to nedokončená symfónia, ktorej tóny však vo vás budú rezonovať ešte dlho po záverečných titulkoch.
Hodnotenie: 7.5 / 10 (S výrazným povzdychom nad zrušením)
