Kde sú tie zlaté časy, keď Andrej Danko, národný buditeľ a kapitán v zálohe, búchal päsťou do stola a vydupával si ministerstvá ako dieťa sladkosti? Pamätáte? Bolo to len nedávno, zhruba pred rokom a pol, keď si s gráciou sebe vlastnou uchmatol fungl nový rezort športu (lebo veď kto iný?). A potom prišiel ten sladký sen, vlhký ako bozk od múzy, o návrate na piedestál predsedu parlamentu. Ach, tá vôňa mahagónu a moci!
No, ako sa hovorí, pýcha predchádza pád. A Andrejov pád? Ten nebol elegantným skokom z mostíka, ale skôr šmykom na semafore... teda, na politickom ľade. Rýchly, bolestivý a s plechovým zvukom na konci. V análoch slovenskej politickej tragikomédie od '93 by sme len ťažko hľadali podobne strmú trajektóriu z "Ja som tu pán!" na "Áno, šéfe?".
Dnes? Dnes Andrej Danko čuší. Nie ako myška v kúte, skôr ako tá povestná voš pod chrastou – všetci vedia, že tam je, ale nikto sa s ňou nechce veľmi zaoberať. Koaliční partneri? Tí s ním jednajú s citlivosťou rozbehnutého nákladiaku. Slovo „handra“ je v tomto kontexte takmer komplimentom.
Pozrime sa na účet: Zobrali mu prakticky všetko, čo si po voľbách 2023 myslel, že vyhral. Kultúra a životné prostredie? Tam dosadili „nezávislé“ figúrky, ktoré počúvajú kohokoľvek, len nie Danka. Šport a turizmus? To si ako korisť po politickom safari odniesol Rudolf Huliak, muž, ktorý má zrejme s medveďmi lepšie vzťahy než Danko s vlastnou frakciou. Poníženie? Slabé slovo.
A ten sen o predsedníckej stoličke? Fico mu ho najprv láskavo živil, ako Tamagočiho, a potom mu ho s úsmevom terminátora zadusil. Príkaz znel jasne: Potvrdiť nominanta Hlasu. A hľa, všetkých 79 provládnych poslancov, vrátane Dankových posledných mohykánov, poslušne zdvihlo ruku za Richarda Rašiho. Andrej? Sklopil uši, zamrmlal niečo o národných záujmoch a bolo.
Potom prišiel záblesk vzdoru! Ako ranené zviera sa postavil proti plánom všemocného Roba Kaliňáka. Žandári? Nie! Vojaci do Pobaltia? V žiadnom prípade! Vraj sa aj iskrilo, lietali triesky (alebo len kapitánske výložky?). Výsledok? Smeráci ho vysmiali, že mu ide len o percentá (aká drzosť, politikovi ide o percentá!). Urazený Andrej potom demonštratívne zduchol od okrúhleho stola u prezidenta Pellegriniho – vraj mal neodkladné vyšetrenie (možno politickej chrbtice?).
A pointa? Keď prišlo na lámanie chleba a parlament mal odvolávať Kaliňáka za veci, ktoré by inde znamenali minimálne politický dôchodok, Danko a jeho družina hrdinsky... zabezpečili, že sa schôdza ani nekonala. Hrdinsky podržal toho istého Kaliňáka, proti ktorému tak „principiálne“ bojoval. Ukázal sa v plnej kráse ako... nuž, ako poslušný člen orchestra hrajúceho podľa Ficových nôt.
Mali by sme cítiť empatiu? Možno by sme aj mohli, keby sme si nespomenuli na všetky tie kapitánske výložky, bozkávanie hodností, horalkové tlačovky a semaforové eskapády. Pri pohľade na jeho súčasnú situáciu sa vkráda myšlienka: Toto si, Andrej, za tie roky majstrovského politického „koučingu“ a hry s kartami slabšími než čaj z tretieho nálevu, vlastne dokonale zaslúžil. Hral vabank s prázdnymi rukami a čuduje sa, že prehral.
Teraz sedí v politickom očistci a môže spytovať svedomie (ak nejaké nájde). A to ešte nevie, čo ho čaká pri najbližšom volebnom zúčtovaní. Pretože dnes už naozaj treba veľmi, veľmi silný ďalekohľad (a možno aj dávku fantázie), aby človek našiel dôvod, prečo voliť túto verziu SNS. Pokiaľ teda nie ste výrobca semaforov alebo zberateľ politických kuriozít.
