Hlas či ozvena? O rozdelení Smeru a jeho politickej „novej krvi“
Matúš Šutaj Eštok, predseda Hlasu-SD, sa s veľkou vervou snaží presvedčiť verejnosť, že Hlas je „iná sociálna demokracia“. Vraj majú inú politiku, iné priority, a dokonca aj inú úroveň podráždenosti v komunikácii s médiami. Rozdiel však často pripomína skôr rozdiel medzi Coca-Colou a Pepsi – etiketa je iná, ale chuť zostáva takmer rovnaká.
Eštok nám v rozhovore radostne oznamuje, že dve sociálne demokracie na Slovensku majú zmysel. Máme veriť, že voliči chceli alternatívu k Ficovmu Smeru, ale namiesto toho si zvolili jeho politického dvojníka. Je to ako keď si poviete, že chcete skúsiť iný obchod, ale nakoniec skončíte vo vedľajšej pobočke tej istej siete. Hlas je síce „nový“, ale jeho zakladajúci členovia majú minulosť pevne zakotvenú v Smere, a rozdiely medzi nimi sú často skôr otázkou kozmetiky než ideológie.
Jedna z najzaujímavejších častí rozhovoru je Eštokova reakcia na slová Miloša Zemana. Ten naznačil, že dve sociálne demokracie v jednej krajine sú nenormálne a mali by sa zlúčiť. Eštok síce tvrdí, že Hlas nemá ambíciu zlučovať sa so Smerom, ale zároveň sám otvára dvere možnosti, že Hlas raz Smer pohltí. Akoby to bol nejaký dlhodobý strategický plán: „Zatiaľ sme samostatní, ale keď Fico odíde do politického dôchodku, možno ich raz zhltneme.“
Táto vízia však pôsobí dosť zvláštne, pretože v podstate priznáva, že Hlas žije v tieni Smeru. Ako prezlečený klon svojho predchodcu, čakajúci na vhodnú chvíľu, aby sa stal dominantnou silou. To však nepridáva na presvedčivosti tvrdeniam, že Hlas je autentickou a nezávislou stranou. Skôr to vyvoláva otázky, či ide len o dlhodobú stratégiu na udržanie politického dedičstva Roberta Fica, len v trochu inej podobe.
Pokiaľ ide o Eštokove tvrdenia, že Hlas chce byť „autentickou sociálnou demokraciou“, ich skutky hovoria iný príbeh. Boj za minimálnu mzdu a dôchodky je síce chvályhodný, ale to je presne tá politika, ktorú robil Smer celé roky. Ako si teda voliči majú všimnúť rozdiel? Čo konkrétne robí Hlas inak? Odpoveď ostáva v rovine neurčitých fráz o „pomoci ľuďom“ a „slušnej komunikácii“.
K tomu všetkému je tu aj verejná percepcia. Medzi ľuďmi kolujú vtipy, že Hlas je len „prezlečený Smer“. Eštoka často označujú za „psíka Roberta Fica“, ktorý poslušne štekať len na povel svojho politického učiteľa. A hoci sa predseda Hlasu snaží pôsobiť ako líder novej generácie, jeho prístup a rétorika stále nesie pečať starých čias.
Na konci dňa je Hlas možno „iný“ než Smer, ale otázka znie, do akej miery. Keď si odmyslíme nové logo a niekoľko zdanlivo nových myšlienok, stále zostáva silný pocit, že Hlas nie je nič iné ako Smer vo fáze rebrandingu. Je to presne ten typ rozdielu, ktorý si všimnete iba vtedy, keď naň uprene hľadíte. Pre bežného človeka sú to len dve strany tej istej mince – jednej, ktorú sme už videli a ktorá nás stála viac, než sme chceli zaplatiť.
