Slovensko opäť raz zažíva politickú búrku v pohári vody. Tentokrát ju vyvolal 19-ročný študent Simon Omaník, ktorý sa odvážil urobiť niečo, čo mnohí považujú za škandalózne - nepodal ruku prezidentovi Petrovi Pellegrinimu. Táto zdanlivo banálna udalosť odhalila hlboké pokrytectvo a dvojité štandardy v slovenskej politike.
Študent vs. prezident: Dráma v Prezidentskom paláci
Predstavte si scénu: Prezidentský palác, slávnostná atmosféra, oceňovanie úspešných študentov. Medzi nimi aj Simon Omaník, mladý matematik s bronzovou medailou zo Stredoeurópskej matematickej olympiády. Na saku má pripnutú modro-žltú stuhu - symbol solidarity s Ukrajinou. Keď príde rad na neho, prevezme ocenenie od ministra školstva, ale keď mu chce prezident Pellegrini podať ruku, Simon ju odmietne.
Bomba vybuchla. Politici sa predbiehajú v odsúdení tohto "neslušného" a "neúctivého" gesta. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok to nazýva "dôsledkom progresívnej hystérie". Generálny prokurátor Maroš Žilinka hovorí o "smutnej vizitke slovenskej reality". Dokonca aj minister školstva Tomáš Drucker, ktorý oceňovanie organizoval, vyjadruje ľútosť nad tým, že sa "tento akt stal predmetom politiky".
Ale počkajte chvíľu. Nie sú to náhodou tí istí politici, ktorí ešte nedávno považovali za úplne normálne označovať vtedajšiu prezidentku Zuzanu Čaputovú za "americkú agentku"? Tí istí, ktorí mlčali, keď sa na sociálnych sieťach šírili nenávistné komentáre voči hlave štátu?
Pamäť politikov: Krátka a selektívna
Zdá sa, že naši politici trpia selektívnou amnéziou. Keď boli v opozícii, považovali za úplne v poriadku organizovať protesty proti prezidentke, na ktorých sa ozývali tie najhoršie urážky. Ľuboš Blaha, dnes poslanec vládnej koalície, vtedy burcoval davy a nemal problém s tým, keď ľudia označovali prezidentku tými najhoršími výrazmi.
Vtedy to bolo "vyjadrenie názoru". Dnes, keď mladý študent odmietne podať ruku prezidentovi, je to zrazu "neúcta k hlave štátu" a "smutná vizitka slovenskej reality".
Dvojitý meter ako národný šport
Táto situácia dokonale ilustruje, ako funguje dvojitý meter v slovenskej politike. Keď sú politici v opozícii, považujú za svoje sväté právo kritizovať, urážať a spochybňovať autoritu hlavy štátu. Ale len čo sa dostanú k moci, očakávajú absolútnu úctu a poslušnosť.
Simon Omaník svoje gesto vysvetlil jasne: "S prezidentom Pellegrinim mám osobný a politický problém preto, že podľa mňa sa dostal do paláca podvodom a klamstvom na ľuďoch." Poukázal na populistické sľuby a obviňovanie protikandidáta z toho, že by poslal Slovákov do vojny na Ukrajine.
Je to názor mladého človeka, ktorý sa zaujíma o politiku a má odvahu vyjadriť svoj nesúhlas. Namiesto toho, aby sme ocenili, že máme politicky angažovanú mládež, ktorá sa nebojí postaviť za svoje presvedčenie, politici volajú po "výchovnom zauchu".
Lekcia z demokracie, ktorú politici nepochopili
Táto situácia nám dáva cennú lekciu o stave našej demokracie. Ukazuje, že mnohí politici stále nepochopili základný princíp: demokracia neznamená len právo voliť, ale aj právo nesúhlasiť, kritizovať a vyjadrovať svoj názor - aj voči najvyšším predstaviteľom štátu.
Simon Omaník neurobil nič protizákonné. Nevykrikoval urážky, neorganizoval protesty, neblokoval ulice. Jednoducho odmietol podať ruku človeku, s ktorého politikou nesúhlasí. Je to gesto, ktoré má v demokratickej spoločnosti svoje miesto.
Čo nás to učí o slovenskej politike?
1. Politici majú krátku pamäť, keď ide o ich vlastné prehrešky.
2. Kritika je vítaná, ale len keď je namierená proti politickým súperom.
3. Od mladých ľudí sa očakáva poslušnosť, nie kritické myslenie.
4. Symboly solidarity (ako ukrajinská stuha) sú pre niektorých politikov provokáciou.
Záver: Potrebujeme viac Simonov
Namiesto toho, aby sme Simona Omaníka kritizovali, mali by sme byť vďační, že máme mladých ľudí, ktorí sa zaujímajú o politiku, majú odvahu stáť si za svojim názorom a neboja sa ho vyjadriť - aj keď to môže byť nepríjemné alebo kontroverzné.
Potrebujeme viac mladých ľudí, ktorí budú kriticky myslieť, ktorí sa nebudú báť postaviť sa aj tým najmocnejším a povedať: "Nesúhlasím s vami." Len tak môžeme dúfať, že sa naša demokracia bude vyvíjať správnym smerom.
A politikom by sme mali odkázať: Skôr než začnete kritizovať mladého človeka za to, že vyjadril svoj názor, zamyslite sa nad tým, ako ste sa správali vy, keď ste boli v opozícii. Možno zistíte, že ten, kto by sa mal hanbiť, nie je ten mladý študent, ale vy sami.
Demokracia nie je o tom, že budeme všetci so všetkým súhlasiť. Je o tom, že máme právo nesúhlasiť a vyjadriť svoj názor - slušne, ale jasne. A presne to Simon Omaník urobil. Namiesto toho, aby sme ho za to trestali, mali by sme ho pochváliť za občiansku statočnosť.
Možno je čas, aby sa naši politici od tejto mladej generácie niečo naučili o skutočnej demokracii, úcte a integrite. Lebo ak budeme trestať mladých ľudí za to, že majú vlastný názor, akú budúcnosť si to vlastne budujeme?
