Lekári v bielych plášťoch stoja na bojovej línii – nie na tej, kde sa bojuje o zdravie pacientov, ale o vlastné dôstojné podmienky. Na druhej strane operačnej miestnosti sa skvie vládny kabinet, ktorý namiesto skalpela siahol po... no, nechajme to na vládu. Mimoriadna udalosť! Lekárske výpovede totiž na Slovensku už nie sú problém, ale rovno „katastrofa“ hodná stavu núdze.
Minister zdravotníctva Kamil Šaško, zjavne inšpirovaný Hippokratovou prísahou („neublížim pacientovi, ale lekára natiahnem na skripec“), vyhlásil, že novela je len poistka. Tá, ktorú vraj nechcú použiť. Spoločnosť si lekárov váži, potrebuje ich – a preto im nastavila bič na chrbát. Logické, však? Ako keby kapitán lode zistil, že posádka chce odísť, a namiesto zvýšenia platov im zamkol všetky východy.
Adventné „zázraky“ na objednávku
Vláda, zdá sa, nechce riskovať, že Vianoce budú bez tradičného chaosu. A tak namiesto adventných vencov zapálila politický oheň. Minister Eštok sa pri tom pekne rozohnil: „Lekári vydierajú spoločnosť!“ Nuž, to sa ťažko popiera, keď majú pod nožom pacienta, ktorým je vlastne celý zdravotnícky systém.
Avšak, tu je drobný háčik – pacient je už roky v kóme, udržiavaný pri živote len improvizáciou, zázrakmi a ochotou personálu pracovať nad svoje možnosti. Čiže „vydieranie“ je možno silné slovo. Možno by sme to mohli nazvať posledným zúfalým pokusom o oživenie.
Bič, ktorý nešľahá
Šéf odborárov Visolajský, zdravotnícky „Che Guevara“, jasne naznačuje, že nútená práca nie je riešením. Lekári sú už teraz prepracovaní, podhodnotení a morálne vyhorení. Skúste bičom rozhýbať niekoho, kto už sotva stojí na nohách.
A teraz otázka pre všetkých: Ak vláda hovorí, že novela nie je určená na použitie, prečo si ju teda zbalila do svojho legislatívneho kufríka? Aby si ju vystavila na poličke ako zákonodarnú raritu? Alebo je to len ďalšia politická poistka, ktorá má vydesiť, ale reálne nič nevyriešiť?
Diagnóza: Chaos
„Spoločnosť vás potrebuje,“ vyhlásil minister Šaško. A je to pravda. Lekári sú neodmysliteľnou súčasťou našej spoločnosti, ale aj obetným baránkom na oltári každodenného chaosu. Kto vie, možno ich vláda raz odmení – napríklad pamätnou tabuľou s nápisom: „Za vernosť systému, ktorý ich zničil.“
Takže, vážení pacienti slovenského zdravotníctva, zhlboka sa nadýchnite a dúfajte, že keď raz prídete do nemocnice, nebude práve v mimoriadnom stave. Lebo vtedy už nepomôže ani Hippokrates, ani novela, ani adventný zázrak.
